S papierom pred sebou, s hlavou sklonenou, pisem tieto verse, slova co zneju tak nezne.
No co ak opak je pravdou, a pisanie je pre mna len srandou? Nepoznam taj citov, vsetko beriem s realitou.
Raz musi prist cas, ked napovie ti vnutorny hlas, co a ako robit mas, a ty sa nevzdas.
V zhluku pismen hladas seba, pritom z teba unikla vsetka neha, uz si nepripadas ze si sama sebou, srdce mas zaplnenu beznadejou.
Takto zit nieje sranda, kazdy den nejaka zvada, trpka prichut zivota, si ta nacisto omota.
V zivote to uz tak byva, nie vzdy je to tvoja chyba, ze stracas nad sebou kontrolu, a ludia okolo si myslia ze si z hororu.
Ked podu z pod noh stracas, kruty boj sama so sebou zvadzas, a nezalezi co v tebe zvitazi, ludia okolo si vsimaju ze prechadzas krizami.
Ludia okolo vidia kazdy jeden tvoj krok, a aj ked skonci cely dlhy rok, nezabudnu na tvoje ciny, hlavne ked boli plne viny.
Nech tiahnu do pekla vsetci ludia okolo, ktory su dobry iba ak na oko, co nezaujimaju sa o seba, ale staraju sa do suseda.
|