Ten večer sa mi vobec nechcelo niekam chodiť. Hoci parta kamošov naliehavo žiadala aby som šiel, že vraj bude sranda jak nikdy predtým. Ja som ostal radšej sedieť doma, nejako som si odvykol od takéhoto "nočného života" , možno to niekomu vyznie hlúpe, niekomu snáď smiešne, ale cítil som sa na to už starý, a to pritom v mojom veku by som mal najviac hýryť. Jednoducho som ostal doma, pozrel som si nejaký filmík a užil som si rodinného pokoja, ani neviem ako a kedy som zaspal, zobudil som sa ráno a v kútiku duše mi bolo ľúto, že som nešiel s kamošmi hýryť, nemožem sa predsa hneď takto odpísať... ale čo už, veď času dosť, ešte si toho užijem až moc. Celý deň som sa pokúšal dovolať kamošom, no nejako z nejakej príčiny to ani jeden nebral, pomyslel som si, že tý sa ale dobre doriadili, a bolo mi ešte viac ľúto, že som nebol s nimi. Blížilo sa k večeru a ja som už dostal chuť na hýrenie, no kamoši sa neozývali, už som sa bál že ma okašľali, pretože som s nimi nešiel. Ďalej som sa im vytrvalo pokúšal dovolať, no odozva neprichádzala. Keď som už taký namosúrený sedel pred telkou a rozmýšľal nad tým že využiť sa má každá šanca, aj tá ktorú som včera prepásol, zaznela zvučka televíznych novín a hneď mi ponúkala čerstvé informácie, pozeral som ich len jedným okom, druhým som sledoval telefón v očakávaní, zrazu ma však z čakania pretrhla jedna informácia ktorej by som ani vo sne neuveril, ale zábery ma prevedčili. " Partia mladých chlapcov zhorela na chate neďaleko Ružomberka " Oči sa mi zovreli a hrdle mi vyschlo, to snáď nieje pravda. Nie, nie, nie. NIE!

Neokašľali ma, ani nezradili, zomreli a ja teraz neviem či je štastím, že som tam s nimi nešiel, alebo nešťastím že som tam nešiel a celí život mi to bude v myšlienkach naskakovať.

Je to veľmi zlé