Moje ťažké topánky s hrubou podrážkou dopadali na škvrnité skaly obklopené nízkou trávou s veľkou opatrnosťou, pretože by som sa mohol kedykoľvek pošmyknúť a pobozkať temenom hlavy niektorý z množstva ďaľších kameňov. Na nohách som už cítil únavu a na chrbte čoraz ťažší ruksak. Ruksak. Zvláštne, práve v tej chvíli ma napadlo, že toto slovo je odvodené od nemeckého Rucksack, čo znamená vrece na chrbát, alebo chrbtové vrece. V mojom chrbtovom vreci som mal nejaké teplejšie oblečenie, trochu jedla a niečo na pitie.

     Stál som celkom na vrchole hory, kde už rástli iba nízke ihličnaté dreviny a tráva. Svietilo ostré slnko, ale tu hore bolo chladno, ostrý vzduch mi ako britva prerezával nosné dierky, hrubú kožu a kosti. Sadol som si na nízku širokú skalu, chvíľu som na nej pozoroval tie nádherné zelenožlté ornamenty lišajníka. Keď som čítal to jedinečné umelecké dielo, ktoré nemohol vytvoriť nikto iný ako príroda, pricupital ku mne svišť. Krátko na mňa hľadel tými svojimi veľkými očami a potom sa priblížil celkom blízko, až nadosah mojej ruky. Natiahol som sa a pohladkal ho. Vôbec sa nebránil. Mal príjemnú srsť, nie ako plyšový medveď, tento tvor bol živý. No stále na mňa hľadel tými veľkými očami a ja som mal pocit, ako keby mi chcel niečo povedať. Niečo životne dôležité, niečo dôležité pre ľudstvo, ale ja som tomu pohľadu nerozumel. Nerozumiem zvieracej reči. Snažil som sa mu to povedať mojim pohľadom a on ako keby pochopil, sklopil zrak a pomaly odskackal.

     Postavil som sa, ale už som svišťa nevidel. Bol teraz schovaný niekde vo svojom príbytku, vo svojom domove, kde ho nikto nebude rušiť. Prešiel som k okraju vrchu, na ktorý som dnes po prvýkrát vystúpil. Pozrel som dolu a videl som pod sebou nádhernú scenériu tejto neuveriteľnej krajiny. Videl som množstvo skál, vrchov a v ďalekej doline nejakú malú dedinku. Mal som pocit bezhraničnej slobody a nespútanosti. Bol som naplnený šťastím a neuveriteľným pokojom. Objímal som rukami celý svet, mohol som byť kýmkoľvek som chcel, mohol som lietať...

     Stál som celkom na kraji a rozprestrel som ruky, ako keď vták rozprestiera krídla. Zavrel som oči a predstavil som si, ako lietam. Ako letím ponad skaly, hory, údolia, ako klesám k malej dedinke a sledujem život, ktorý sa v nej odohráva, príbehy a osudy ľudí, ktorí v nej spoločne nažívajú. Silný vietor plieskal do skál, ktoré odrážali prenikavú ozvenu a do mojej tváre. Stačilo urobiť jeden krok. Jeden krok do prázdna a s pomocou vetra by som vzlietol do výšky nad úchvatnú krajinu, ktorá ma k tomu provokovala ako podmanivá vyzývavá žena. Zdvihol som pravú nohu a vietor sa mi oprel do chrbta. No ten chladný silák bol nakoniec slabší, ako môj rozvinutý pud sebazáchovy. Postavil som sa oboma nohami na zem a vybral som sa po úbočí hory na nižšie položený svah.

     Po chvíli som prišiel na miesto, kde bolo všetko zelené, vietor a slnko rozohrali s trávou a stromami fascinujúcu hru pohyblivých tieňov a svetlých lúčov. Listy vyhrávali na klavíri pôvabnú melódiu života a vo vzduchu tancovali tisícky malých mušiek. Ľahol som si do trávy a načúval som tej úžasnej hudbe. Po ruke mi prešiel maličký chrobák, ktorý sa nikam neponáhľal, nič nehľadal iba si naplno užíval svoju krátku existenciu. Nebol som preňho nepriateľom, bol som súčasťou jeho nekonečného sveta.

     Zrazu som obďaleč zbadal nádherný farebný kvet. Bol ako namaľovaný, ako z rozprávky, no práve preto bol taký úchvatný, lebo bol skutočný. Posadil som sa a privoňal som k nemu. Jeho vôňa mi pripomínala vôňu detstva. Bol to pach nevinných detských hier, čistého smiechu a plaču. Nemohol som sa jej nabažiť, bol som pri ňom tak blízko, že som sa ho dotýkal nosom, aj perami. Premenil som sa v malého chlapca, ktorý nemohol odolať, aby vyskúšal chuť tej voňavej kvetiny. Odhryzol som z nej a požul ružovobiely lupeň, ktorý ma k tomu nabádal svojou neskutočnoťou. Mal horkosladkú chuť prvého bozku, prvej lásky, sklamania, prvej slzy. Nakoniec som celý kvet zjedol.

     Dlhú chvíľu som iba sedel a pozeral okolo seba. Všetko bolo odrazu akési iné. Akoby niekto zakryl slnko tmavou priesvitnou fóliou. Predo mnou preletel biely motýľ. Jeho krídla nežne prerážali neviditeľný vzduch a za ním sa mihotali milióny miniatúrnych trblietavých hviezdičiek. Pripadalo mi to, akoby tie krehké krídelká vypúšťali na krajinu nejaký zázračný prášok, ktorý vykúzli zo zeme tie najrozmanitejšie kvetiny. Možno aj ten môj vyrástol z toho trblietavého prášku. Vtedy som pochopil, že ten motýľ má zázračné krídla.

     Keď zázračný motýľ odletel kamsi, kde ho už nebolo vidieť, okolo mňa sa vyrojilo množstvo lietajúceho hmyzu. Boli to veľké neidentifikovateľné potvory, ktoré boli úplne všade a raz za čas niektorý z nich do mňa narazil. Vyzerali ako mutanti ovada skríženého s chrústom. Vtedy som si spomenul na zoologické pomenovanie ovada – Tabanus. Jeden takýto zmutovaný Tabanus priletel celkom ku mne a pozrel sa mi do očí. Tento nemal hlavu chrústa s dlhými tykadlami, hľadel na mňa tvárou, ktorá patrila môjmu niekdajšiemu profesorovi biológie. Niečo mi hovoril, ale ja som mu nerozumel. V tvári mal výraz, ako keď vysvetľoval niečo veľmi dôležité a jeho študenti tomu venovali príliš malú pozornosť, čo bývalo za jeho čias dosť často. Zahnal som sa rukou a on sa vzdialil, ale potom sa vrátil s ďaľšími lietajúcimi potvorami, ktoré mali tváre mojich iných profesorov, mojich kolegov, známych, vzdialených rodinných príslušníkov... Všetci na mňa uprene pozerali, musel som zavrieť oči. Ľahol som si a celý som sa ponoril do trávy.

     Vtom som začal padať do hlbokej špirály, alebo som do nej stúpal, v tej chvíli som vôbec nevedel, kde je hore, kde je dolu, kde je obloha, kde je zem. Točil som sa v nej na všetky strany a nevedel som sa zastaviť. Natiahol som ruku dopredu a sledoval som ju ako sa preťahuje do nejakého dlhého zdeformovaného tvaru, alebo skôr beztvaru. V jednom momente som pred sebou videl kaleidoskopické tvary nespočetných farieb. V tej chvíli som sa nehýbal. Iba som sledoval tú krásu. Neviem, ako dlho to všetko trvalo, ale čas vtedy neexistoval. Existovala iba neskutočná nádhera farieb a obrazcov. No zrazu sa to všetko stratilo a ja som sa opäť začal vznášať v nekonečnej špirále, kde bola iba tmavomodrá a čierna farba.

     Začínalo to byť nepríjemné, pocit, keď som sa stále rýchlejšie niekam rútil, nevedno kam a nedalo sa to vôbec zastaviť. Po čase všetko začalo spomalovať, ale stále som niekam padal, aj keď už nie tou závratnou rýchlosťou ako predtým. Odrazu som začul nejaké hlasy. Opäť môj profesor biológie. Niečo mi prednášal, prihováral sa ku mne s prísne zdvihnutým prstom. Aj keď som to nevidel, vedel som, že je to tak, počul som to. Chcel som mu niečo povedať. Povedať, nech ide preč, ale nemohol som zo seba dostať ani jednu hlásku. Profesor hovoril dosť dlho, ale potom prestal. Na chvíľu bolo ticho, a neskôr som začul opäť ten hlas. Nie, to už nebol jeho hlas. Bol iný. Iný hlas, iný tón, iné slová. Myslím, že týmto som aj rozumel. Áno. Hovorili: Haló. Haló. Takým zvláštnym, satirickým tónom. Akoby hovoril do hluchého telefónneho slúchadla. Ale ten hlas. Komu partil ten hlas? Haló. Ten hlas som predsa poznal. Áno, už si spomínam. Haló. Patril niekomu z mojej rodiny. Môjmu bratrancovi, ktorého som veľmi dlho nevidel. Haló. V poslednom čase som o ňom vôbec nič nevedel. Haló, počul som opäť s tým nepríjemne predĺženým ó. Možno je niekde tu blízko mňa.

     Chcel som otvoriť oči, ale niečo mi v tom bránilo. Niečo, čo bolo silnejšie ako ja. Opäť ma premohol pud sebazáchovy, ktorý bol v tej chvíli mocnejší ako ja. Bránil mi v tom, aby som otvoril oči. Aby som sa vrátil späť do reality. Vyvolal vo mne strach, že sa mi zastaví srdce, že realita ma zabije. Bili sa vo mne dve sily. Jedna chcela otvoriť oči, lebo sa bála, že niekto je pri mne, druhá ich chcela nechať zatvorené, pretože mala strach práve z toho, čo by som mohol vidieť. Po dlhom čase sa mi ich podarilo nasilu o milimeter otvoriť, ale rýchlo som ich opäť zatvoril, pretože som mal stále silný pocit, že realita ma zabíja. A cez ten milimeter som videl, že realita je celkom čierna. Bol to dlhý boj, ale časom sa mi darilo otvárať oči, aj keď iba na sekundu o čoraz väčší kúsok, až som ich nakoniec otvoril úplne. Posadil som sa a chvíľu som sa iba obzeral okolo seba. Bola tmavá noc. Nikde nikoho. Iba ja a... Ja. Pomaly som sa postavil, vytiahol z ruksaku baterku a vybral som sa do doliny. Domov. Do civilizácie. Do reality. Aj keď som mal stále pocit, že aj tak ma raz zabije.