Chvíľková abstrakcia napadla moju myseľ,

som chladná a súčasne horúca,

dotyk uhlíka mojho svedomia ma už nepáli,

panujem si sama.

Ako cudzinec blúdiaci morovou krajinou,

žije vo mne nádej,

že uspejem v boji,

s diablom v sebe.

Tým diablom posadnutým mocou,

nieje nik iný než ja,

a tak skláňam zrak,

pred svitaním.

Zatial pospím si v tieni temna,

dokým nepríde si pre mňa,

tá krásavica tmavých tónov,

obratná klamárka noc.