Je noc. Alebo večer. Možno len tma. Sedím na klávesnici, skáčem z jedného písmena na druhé, občas si na niektoré ľahnem. Pozerám von. Na okolité domy. Rozsvietené okná. Niekto mi raz povedal, že tvoria písmená. Teraz to vidím. Na tom dome naľavo svieti veľké K. Na tom predo mnou žiari A. Raz z nich poskladám text. Súvislý a zrozumiteľný. Možno báseň. Ale dnes ešte nie. Nie som na to pripravený. Moje oči si na to ešte nezvykli. Ani rozum. Ten ešte stále hľadá tmu medzi tými svetielkami. Možno je niečím zablokovaný, možno by som mal použiť páčidlo. Len mi to príde trochu radikálne.

Pozerám okolo seba a nevidím nič. Nič, čo by ma upútalo. Možno len hlinená šálka. A pár ďaľších vecí. Kniha otvorená, kniha zavretá, kniha ležiaca tvárou na stole, kniha nedočítaná. Tej otvorenej sa občas pohne stránka. Iba trošku. Hrá sa s ňou vzduch. Možno tiež niekedy číta. Vzdeláva sa. Aby vedel, čo si má o ľuďoch myslieť. Z toho ničoho je tu zrazu všetko. Milióny vecí. Vecí, ktoré by sa dali pomenovať, opísať, zahodiť, zničiť.

Opäť preskakujem písmená, ako biele pruhy na prechode. Ako kamene v potoku, ktoré ma niekam prevedú. Stačí pár skokov a som na druhej strane. Cítim vôňu stromov, tých ihličnatých, aj listnatých. Vôňu mokrého dreva a húb. Slnko z korún stromov zostupuje ku mne. Do náručia. Asi chce, aby ho konečne niekto objal. Je teplé. Chvíľu sa mnou nechá objímať a hladiť, potom sa škodoradostne zasmeje a vyskočí hore. Už nie na stromy, ale niekam ďalej. Vyššie. Teraz sa vyfarbilo. Ako lacná štetka. Dostane, čo chce a je preč. Stráca sa. Tma. Rozsvietim si očami a pokračujem v ceste.

Niečo okolo mňa prebehlo. Obtrelo sa mi to o ľavú nohu. Keby som stihol zaregistrovať toho tvora, možno by som ho pomenoval. Rozsvietenými oknami domov. A potom by to behalo rozžiarene po celom lese. Nechávalo za sebou ohnivú čiaru. A ja by som kričal na stromy, na trávu a na huby bežte. Bežte, nech vás nespáli. Oni by bežali a ďakovali, že som ich na to upozornil. Matka príroda by mi potom udelila veľké uznanie. Poctu. Titul. Flórofil. A už by som sa nehanbil za flirt so slnkom, za nedočítanú knihu, za nepodarené písmená.

Sova mi dala hlavou pokyn, aby som odišiel. Vraj robím rozbroje medzi flórou a faunou. Medzi živými organizmami. Medzi atómami, molekulami... Mám pocit, že mi na klávesnici vypadlo nejaké písmeno. Neviem ktoré. Všetky ich čítam a neviem si spomenúť. Som si istý, že tam ešte pred chvíľou bolo, ale niekto ho vyradil zo slovníka. Ako zbytočné. Niekedy menej je viac. Počul som zreteľne, akoby mi to niekto povedal.

Niečo mi kvaplo na krk. Rýchlo som si to utrel. Pozrel som na prsty. Asi len voda. No na strope nebol žiadny fľak. Stáva sa, snažil som sa ubezpečiť, ale veľmi mi to nešlo. Písmená na domoch postupne zhasínali. Už sa nedalo nič prečítať. Išiel som spať. Keď som po nejakom čase otvoril oči, videl som okolo seba more, pláž, stromy a na oblohe bol možno mesiac. Ale ten som nevidel, lebo som sa nehýbal a ležal som na ľavom boku. Tento pohľad mi stačil. More, pláž, stromy, moja posteľ... A na oblohe možno ten mesiac.