a tak pomalé telá
presúvali svoje tiene
trochu sa topiac trochu
tápajúc
vo všetkých tých oblých
hranách priestoru
rozpačito
končila jar
a na jednom z tristošesťdesiatich balkónov oproti
sedelo dievča v pruhovanom tričku
zo zeleného papiera
skladala papierové lastovičky
hádzala ich do vzduchu a mávala rukami
akoby im chcela pomôcť
v tom rýchlom lete
čo končil
v kruhoch
na zemi
bez čiar
ticho
na dvanástom poschodí
presvitalo slnko
spoza betónovej hrany
na mesto
padal ďalší večer
a odrazu v tom všetkom
niečo bolo
akoby
niečo viac
