|
Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků. |
|
| |
Tento príbeh vo vás ostane a na druhý deň po ňom cítite čudnú šteklivú kocovinu. Pamätáte sa na ten tiesnivý pocit beznádeje, keď ste sa vrátili domov z pionierskeho tábora (tí starší) či dovolenky? To tiché škrabkanie vzadu v mozgu, čo vám našepkávalo, aby ste si znovu zbalili svoje veci a vypadli do neznáma? Ak sa tomuto pocitu vyhýbate, tak na tento film radšej nechoďte. Pretože vás začnú neskutočne svrbieť chodidlá...
Sean Penn knihu s rovnomenným názvom „Into the Wild“ od Jona Krakauera objavil v jednom starom kníhkupectve. Paradoxne, na knihe ho zaujala obálka (a vraj „never judge the book by its cover...“ ). Knihu si ešte v ten večer prečítal. Celú noc sa prevaloval v posteli, aby o tretej nadránom vstal a príbeh prečítal ešte raz. Na druhý deň sa ihneď skontaktoval s Krakauerom a začal pracovať na získaní práv na sfilmovanie.
23-ročný Chris McCandless sa na cestu (... a Kerouac si spokojne mľaská v nebíčku) vybral hneď po ukončení strednej školy. Úspory šmaril na dobročinnosť, osobné doklady zničil (!) a odišiel bez jediného dolára do sveta. Cieľ --- neznámy, časom sa ním stala Aljaška. Zúfalá túžba vymaniť sa zo „starého“ Chrisa McCandlessa ho viedla k menšej úprave mena --- zoznámte sa prosím s Alexandrom Supertramp-om (nesmejte sa, on to skutočne urobil). Pripadá vám to praštené? Všetka ta Chrisova odvážna (ale hlupučká) naivita bola odrazom akéhosi samovražedného usvedčovania vlastnej svojbytnosti.
Rozbaľme si najprv celý balík --- „Into the Wild“ je vlastne len akousi spleťou dialógov hlavného hrdinu s ľuďmi o vnútornej slobode, ceste, cieľoch a vzťahoch. Rozprávanie nie je lineárne, odohráva sa paralelne a je rozdelené do kapitol --- áno, počujete dobre, Sean Penn si dovolil zatriasť našimi literárnymi anténkami a film rozdelil na kapitoly. Nie, nemusíte sa obávať, nebude vás nudiť klasickým rozprávaním --- názvy sú metaforické a posúvajú hlavného hrdinu bližšie ku všetkému, čo mu blízke má byť.
Čo si ale všimnete hneď na začiatku je Pennova láska k písanému slovu. V úvodnom obraze na vás vysolí rovno poéziu a do celého filmu bude jemne a umne vplietať slová --- písané, tlačené --- prelínajúce sa jednotlivými obrazmi. Hovoriť prostredníctvom literárnych odkazov a textov si vyžaduje od režiséra značnú dávku drzosti a sebeckej lásky k literatúre (pochybujete snáď, že Pennovi niečo z toho chýba?). Tento neobvyklý vyjadrovací prostriedok kontextualitu deja nenarúša. Dáva jej rám a vysvetľuje to, čo by obraz mohol nechcene zamlčať --- Chris vyrýva texty do dreva, píše listy, ktoré sa nám objavujú priamo „on line“ na plátne, pričom nezastierajú obraz pod nimi. Každé slovo tu má svoj význam a váhu. O nič nemôžete prísť. Penn to jednoducho nedovolí.
Literatúra zaberá vo filme opodstatnene veľký priestor. Je kľúčom k podstatným Chrisovým objavom o tom, ako chce žiť a čo vlastne hľadá. Je kódexom, pilierom, na základe ktorého Chris funguje. Spirituálna potrava v podobe kníh je aspoň tak dôležitá (ak nie najdôležitejšia) ako potrava fyzická. Chris so sebou na ceste vláči všetky svoje obľúbené tituly --- Tolstoja, Thoreaua a mnoho ďalších. Jack London je Chrisov ideál, hrdina, proste perfektný idol, ktorého mieni nasledovať. Chce prežiť svoje najväčšie životné dobrodružstvo --- v divočine, sám, bez peňazí a zbytočného „vynálezu 20. storočia --- kariéry“.
Je treba podotknúť, že sa vo filme objaví pár nelogickostí --- napríklad prečo chlap, ktorý uteká pred prírodou nakoniec skončí v starom hrdzavom autobuse, keď mal predtým plnú hubu naturálnej slobody? Prečo sa vzdá prachov a potom maká v McDonalde? Práve tieto momenty vo mne nahlodávajú pochybnosti o čistote Chrisovej cesty. Či už si budete myslieť, že to bol egoistický samovrah (odísť na Aljašku bez mapy, hodiniek, kompasu, prakticky bez zásob) alebo hedonistický hrdina, radím vám, neposudzujte film podľa rovnice skutočný príbeh --- dobrý film. Skúste sa zamerať na samotné spracovanie príbehu. Užijete si film omnoho intenzívnejšie.
Priznám sa, keď som film videla po prvý raz, bola som nasraná --- Penn ten materiál uchopil presne tak, ako to americký divák potrebuje --- tu máte nového krásneho hrdinu, ktorý mal viac guráže ako vy všetci dokopy a dokázal niečo, o čom vy môžete len snívať. Máte ho tu, živého, mŕtveho --- glorifikujte, milujte a adorujte. Napriek tomu, že Penn tvrdí, že nemal v pláne Chrisa súdiť, je snímka priznaním toho, ako si Penn „libuje“ v americkej heroizácii. Nevyčítam mu to --- komerčný úspech po viac ako 11-ročnom trápení s natočením samotného filmu je nevyhnutný --- Penn nie je žiadny „pro bono“ režisér. Čo mu však neodpustím to je tých pár vyhrotených hlášok typu: „ak niečo v živote chceš, načiahni sa a zober si to,“ či scéna s adopciou --- tento film skutočne nepotrebuje žiadny patetický balast.
„Into the Wild“ je vizuálne ohlušujúco krásny a dojemný. Penn dáva kamere nevídaný rozmach, kŕmi ju širokými zábermi dýchajúcej prírody, makro zábermi na hmyz, faunu a flóru, pri ktorých si fotografi National Geographic môžu závistlivo šťúrať v nose. Možno je červená obloha so zapadajúcim slnkom a letiacimi vtákmi gýč, ale keď sa nad tým tak zamyslím --- vyzeralo by to v reálnom živote inak? Lyrické montáže striedajú svieže predely plátna na dve, niekedy tri panely, v ktorých môžete sledovať paralelné dianie. Možno to pre niekoho bude pôsobiť rušivo, no je to príjemné osvieženie a dodáva to samotnej vizualite ešte väčší švih a nadšenie. Akoby ste si počas vychutnávania veľmi dobrej kávy párkrát upili z ľadovej zázvorovej limonády.
Práca kameramana Erica Gautiera je značne fotografická a klipová --- zábery Los Angeles sú famózne suché, štylizované, ale presvedčivé. Brilantná hra s kamerou sa prejaví i v poslednej časti filmu, kedy Chris zistí, že niet cesty späť --- od toho momentu sa obraz nezastaviteľne rozkolíše a driape vás trhanými, rýchlymi nájazdmi. Narúša intímnu zónu a vytvára paranoidné pohľady. Záverečná sekvencia je mimochom jeden z najlepšie urobených filmových koncov aké som kedy videla.
Emile Hirsch je v roli dostatočne silný a autentický, potrebuje však nájsť svoj charakteristický rukopis. V záverečnej scéne a zvlášť v scénach emočného vypätia to chlapec zvláda s ľahkosťou a nevídanou energiou. Som rada, že si Penn nakoniec vybral Hirscha a nie Di Capria (pôvodne to mala byť jeho rola). Leonarda Di Capria máme všetci spojeného s „Plážou“, kde stvárnil obdobný charakter, ale jeho „performance“ postrádal Hirschov oheň a živočíšny magnetizmus.
Nepostrádateľnou súčasťou filmu „Into the Wild“ je chytľavá hudba Eddieho Veddera, ktorý spoluprácu na filme prijal ešte predtým, ako vôbec mohol vedieť, o čom to celé bude. Jednoduché gitarové melódie s podmanivým spevom podlievajú jednotlivé scény osobitým čarom --- preto je „Into the Wild“ tak jedinečný a komplexný. Mimochodom soundtrack vám môžem odporučiť aj ako samostatné hudobné dielo --- neskutočne magická, prírodná muzika nabitá miazgou a dažďom.
Na necelé dve hodiny a pól sa mi myseľ rozpolila a levitovala niekde medzi aljašskými riekami a kamenistými pohoriami amerického Colorada. „Into the Wild“ je tak toxický, že ho budete chcieť vidieť znova a znova. Akoby si človek potreboval utvrdiť všetko to krásne a neobvyklé. Zdanlivo triviálny príbeh vás zmetie a vytrhne z reality. Myslím na tento fim posledné tri dni neustále. Pretože som s ním nejakým prazvláštnym spôsobom prepojená. Všetci sme. Každý z nás túži vypadnúť niekde ďaleko. Málokto z nás má však dostatočné gule hodiť všetko za hlavu a odtrepať sa niekam, kde vás nikto nepozná. Preto vám garantujem, že budete hlavnému hrdinovi závidieť, až budete zelení. Ale nebojte sa, Chris v podaní Emila Hirscha je tak prístupný a „user friendly“, že nebudete mať problém k nemu imaginárne nasadnúť do auta, pri tónoch Vedderovej „Hard sun“ sa pokojne oprieť o sedačku a začať sa tešiť na neobvyklý filmový výlet.
A pokiaľ možno, nechoďte naň samy, pretože --- happiness is real when shared…
|
|
|