Kráčala som..

Nikdy nevediac kam,

nikdy nevediac kde,

dúfajúc v nádeje...

...že, tento svet je iný.

...že aj keď čistých viní.

...že i keď je modrozelený,

tmavou farbou farbený

a pomaly zhadzuje

tisíce zelení...

Aj tak v ňom láska pramení.

Egoizmus, áno to som ja,

to si aj ty, a aj on, ona..

len nikdy nie všetci.

A more stráca dych, svoj belasý nádych,

azúrový sen, čo snívalo od pradávnych čias.

Listy šalvie a krásne lúčne kvety, čo spájali

rozdelené svety, sú už iba plné prázdnych fráz.

Paleta myšlienok dnešných ľudí,

maliar nimi maľuje svoj svet.

A sníva, sníva, aké by to bolo,

kebyže ich na svete niet.

Asi by tu bolo prázdno.