– Tak sa už pohni, – obrátila sa k Šangovi, ktorý sa zastavil pri krtinci, strčil doň ňufák a zúrivo hrabal prednými labami. Na babkine slová len pošibal chvostom a hrabal ďalej.

– Nemysli si, že sa tomu vyhneš, – hundrala si babka a potom si vyspevovala, až kým neprišla k jabloni. Sadla si pod ňu a čakala. Šang o chvíľu prišiel, poňuchal okolo stromu, cvrkol pár kvapiek na kmeň a posadil sa. Upieral oči na svoju veliteľku, potom si ľahol, hlavu si oprel na predné laby a čakal.

– Budeš mi chýbať, vieš? Si zlý pes. Aj v posteli budem mať miesta až-až. A plechovú misku dám Micine. To ťa naštvem, čo? Nemysli si, že mám Micinu bohvieako rada. Ale dám jej tú misku. Lebo ty dobre vieš, ako ma Paľko ľúbil. Keď mi odišiel, nemala som nikoho iného iba teba a Micinu. A Paľka na kredenci. Chceli mi ho dať do urnového hája. Určite! Ani rozsypať som  ho nedovolila. V kuchyni mu je dobre. Iba ma trápi, že si nemôže dať so mnou držky. Tak ich mal rád... Zato ty si dopraješ! Paľko mi povedal, že by na tie držky možno aj prišiel, ale že by tebe potom nič nezostalo. Si pažravý, to je to. Všetko by si zožral. Ale keď ťa obesím, Paľko určite na držky príde. Teraz môžeš vysloviť posledné želanie. No tak, o chvíľu zapadne slnko a zozimí sa. Že spievať? Mám spievať? No dobre, – chichotala sa babka a s veľkým ochkaním sa postavila. Zopäla ruky na hrudi, zatvorila oči a škrekľavým trasľavým hlasom začala spievať. Šang zdvihol hlavu, chvíľu kňučal a potom sa už nedalo rozoznať, kto spieva a kto zavýja. Babka napokon dospievala a pozrela na Šanga.

– Tvoje šťastie, – povedala. – Tvoje šťastie, že som ešte nedorástla po spodný konár. Ale zajtra, keď dorastiem, to bude iná pesnička. A teraz domov! – zavelila, pritiahla si sveter tesnejšie k telu a spustila sa z briežka k svojmu domu. Šang poslušne kráčal za ňou, strkal ňufák do krtincov a pri každom babkinom slove len pošibkal chvostom.