Dve lásky mala Irma Fülekyová: psa, ktorého nikto nikdy nevidel, a knižnicu, ktorú zdedila po starej matke, tiež Irme Fülekyovej, len s tým rozdielom, že Irma Fülekyová staršia mala štvrtinu krvi modrej. Šestnástina aristokracie sa v našej Irme predrala na povrch ako divoká túžba po vzdelaní, ktorého sa jej nedostalo. A tak sa vrhla na zdedené knihy, o ktorých vedela hodiny rozprávať svojmu psovi Mukimu. Najčastejšie sedávala pri moste na ploských šikmých skalách a nohy si máčala v plytkej vode pri brehu rieky. Voda tiekla pri kraji pomalšie, takže sa podchvíľou hemžila stovkami drobných rybiek. Irma si strčila obe nohy do vody a čakala. Rozpŕchnutý mrak rybiek sa pomaly vracal späť k brehu. Irma sledovala malé lesklé telíčka so zatajeným dychom.

– Pśt, Muki, teraz čosi uvidíš...

Rybky nebojácne plávali popri Irminých prstoch, kým sa pravý malíček nevymrštil ako strunka. Irma sa rozosmiala, ešte niekoľkokrát pokývala malíčkom, mokré nohy si strčila do starých tenisiek a Mukimu dorozprávala obsah knihy, ktorú v noci čítala. Niekedy rybky nebolo vidieť, lebo do rieky vypustili odpad z cukrovaru. Irmu to však nikdy nemrzelo, nohy si aj tak strčila do vody. Vtedy sa jej zazdalo, že sú hnedé, ako vtedy, keď mala dvadsať a keď si vyrábala pančuchy rovno na nohy. Stačilo si ich vyholiť, ak boli biele, natrieť mrkvovou šťavou, vyblýskať kožkou zo slaniny a vzadu si ostrým uhlíkom nakresliť tenulinký pásik od päty až na stehno, pekne do stredu. To bývala najväčšia fuška. Kvído s ušami ako lopúchy sa šiel z jej nôh zblázniť: vraj keď si s ním nič nezačne, pôjde na bicykli až na koniec sveta a tam skočí dolu. A Kvído si naozaj sadol na bicykel a vybral sa do sveta. Neprišiel až na jeho koniec, lež do Paríža. Irme odtiaľ doniesol Mukiho, ktorý bol múdrejší ako niektorí ľudia. S Mukim sa Irma rozpráva už vyše päťdesiat rokov. Niekedy sa ho spýta na obsah knihy, ktorý mu deň predtým vykladala a ktorý medzitým zabudla. Keď ani Muki nevie, povie mu: Joj, Muki, vezmem ťa na koniec sveta a tam ťa hodím dolu. Potom Irma vždy vyčkáva, čo na to Muki, žmurká naňho raz ľavým, raz pravým okom a piskľavo sa rozosmeje.

V zime sedáva Irma v malej kuchynke a čítava dlho do noci. Do hosťovskej ide iba po novú knihu. Raz, keď sa Irme nechcelo vyjsť z kuchyne do pivnice po drevo, spravila neslýchanú vec: vytrhla z knihy prvých päťdesiat strán a vložila ich do sporáka. Sama bola prekvapená, ako to šlo ľahko. No o chvíľu, zhrozená a nešťastná, nemohla ani oka zažmúriť. Nakoniec vstala, zobrala okýptenú knižku a miesto vytrhnutých strán dopísala na vnútornú stranu obalu ich stručný obsah: „Viliam Máriu opustil kvôli mladšej Elvíre (sviňa).“ Irma spokojne zaspala spánkom spravodlivých. Keď  nasledujúci večer sedela v kuchynke, už nebolo také ťažké vytrhnúť ďalšie prečítané strany a priložiť nimi do sporáka. Ceruzku mala už pripravenú. Stačilo pripísať obsah vytrhnutých listov na vnútornú stranu obalu.

– Vieš, – rozprávala potom v posteli Mukimu, – nebola som najhoršia, ale Kvída som nechcela. Ty by si chcel takého, čo má uši ako lopáre? – chichotala sa, no potom zvážnela. – Ale nemysli si, že nemám Kvída rada. Šiel kvôli mne na kraj sveta, aby skočil dolu. A doniesol teba. Možno by mi teraz tie jeho uši ani tak veľmi neprekážali. Dala by som mu na ne baretku. A ja by som si na nohy nakreslila čierne pásiky... nie, nie, Kvído by mi nakreslil tie pásiky a šli by sme na zmrzlinu, lebo ja mám zmrzlinu rada. Len by mi nesmel kúpiť citrónovú. Čože? No tak už spi... – ponatriasala perinu vedľa seba a zatvorila oči.

Od toho dňa nebolo večera, aby Irma nevytrhla niekoľko prečítaných strán z knihy a nepísala obsahy na vnútorné strany obalov. Časom rozširovala svoje zápisky o vlastné postrehy a potom si už nepamätala, čo z napísaného je obsah knihy a čo jej vlastná myšlienka. Postupne v Irminej zdedenej knižnici pribúdalo husto popísaných obalov Irminým celkom pekným a úhľadným písmom. Irma k niektorým textom prikreslila aj červené srdiečko.

Keď sa po rokoch knihy minuli a Muki si už nepamätal ani jeden obsah, Irma odišla. Ľudia, ktorí ju naposledy videli, vraveli, že šla popri brehu rieky a komusi hovorila, že ho vezme na koniec sveta a hodí dolu. Irmu v meste odvtedy nikto nevidel. Až po rokoch sa pri úprave pivnice v hrdom dome na námestí našla prázdna urna s Irminým menom, rokom narodenia a úmrtia. Za rokom úmrtia bolo nakreslené červené srdiečko. Nikto nevedel, ako sa urna dostala medzi staré haraburdy, len kvetinárka oproti tvrdila, že urnu do pivnice priniesol akýsi pes.