Klára, Soňa, Milan, Peter, Ivan a ja. Tak takto sme si to nepredstavovali. Včera mi v záchvate náhleho nadšenia volal Peter, že potrebujeme vypnúť. Alebo odviazať sa, alebo čo – už neviem, aký výraz presne použil, ale myslel tým, že je načase zase sa poriadne opiť, a potom celý deň vyspávať opicu. Ja na to, že jasné, ide víkend, prečo nie, a už som si v duchu predstavil nabitý hlučný bar niekde v centre mesta, kde sotva počuť vlastné slovo a farebné svetlá vám kazia zrak. Ale Peter začal v zápätí splietať niečo s chatou jeho kamoša, a že je to iba polhodina cesty, a že je tam super, a že obvolá ešte nejakých ľudí. A ja na to, že v pohode. V podstate je úplne jedno, kde zas dáme zabrať našim úbohým vnútornostiam a alkohol z nás spraví dezorientovaných kreténov. A určite nebude na škodu vypadnúť z tej tlačenice presadzovačných. Aj keď musím uznať, že ja som niekedy taký tiež. Vždy sa mi hnusili ľudia s väčším egom ako oni samotní, ale postupom času som prišiel na to, že niekedy to inak nejde a človek musí bojovať o prežitie ako v džungli, aby obhájil svoje miesto na svete. V podstate sa mi to hnusí doteraz, ale čo už. Možno práve preto sa chodíme každý piatok opíjať – preto, aby sme na to aspoň na chvíľu zabudli a so vzrastajúcimi promile si život zjednodušili.

A tento víkend sme sa ocitli na chate neďaleko mesta. Je piatok večer, von tma ako v rohu, iba jedna pouličná lampa kdesi v diaľke naznačuje civilizáciu a pred chatou stoja dve autá. V jednom prišli Klára, Soňa a Milan a na druhom sme prišli s Petrom a Ivom. K chate viedla dosť kľukatá cesta, a už v aute sme sa stihli trochu pohádať, pretože Peter si nebol istý, kade ide. My sme prišli prví a dnu nás čakal typický zápach dlhšie nevetraného priestoru, z ktorého mi bolo vždy zle. Žiarovka v lustri v kuchyni, kde sme sa hneď usadili, začala po chvíli blikať, takže sme museli odmontovať tú z kúpeľne a vymeniť ju. Okrem dvoch fliaš whiskey a dvoch fliaš koly, ktoré sme doniesli, sa na stole objavili klobásy, cereálny nápoj, chipsy a rožky. Asi po troch cigaretách, ktoré sme rýchlo vyfajčili, Ivan vypil ten cereálny nápoj s príchuťou ananásu a hneď nato zjedol klobásu s dvoma rožkami. Divil by som sa, keby mu z toho neprišlo zle, ale to je celý Ivan – plný protikladov. Na jednej strane pokus o zdravú výživu v podobe nápoja (aj keď o tom sa dá pochybovať, lebo bol určite naprataný konzervantami a ktoviečím ešte) a na druhej strane klobása, pred ktorou by odborníci na zdravú výživu najradšej tasili krucifixy. Pamätám si, že jedno obdobie Ivan ráno vstával o hodinu skôr ako obvykle, aby si stihol zabehať, a potom si každý deň kupoval večeru v McDonalde. Neviem, či to jeho behanie malo nejaký účinok, ale vyzeral, že neschudol ani gram. Peter sa hrabal v playliste a z malých reproduktorov sa ozývala stále iná hudba. Ja som iba sedel na stoličke, fajčil, pozeral na k plafónu stúpajúci dym a tušil, že toto nedopadne dobre. 

Asi po hodine prišli Soňa, Klára a Milan s taškami plnými jedla, akoby sme tu mali zostať mesiac. Začali to vybaľovať a dávať do chladničky. Všetci sme boli unavení a nie príliš pripravení baviť sa. Hlavne na Kláre bolo vidieť, že má náladu pod psa. Inokedy, keď si niekam vyrazíme, sa nahodí niekedy až trápne vyzývavo a mihalnice vytočí na maximum, ale teraz si obliekla odraté rifle, šedú mikinu a na oči nacapila okuliare. Navyše jej kyslý ksicht zodpovedal tomu, že šoférovala a Peter ju zle navigoval, takže sa museli o pár kilometrov odkiaľsi vracať. Nalial som si whiskey a podal pohár aj jej, ale iba pokrčila nosom a povedala, že si dá najprv čaj. Soňa si s Milanom dala vodku a vyzerala podobne znechutene, pretože ich vo firme čaká hĺbková kontrola a evidentne to nevedela dostať z hlavy. Otázka „Čo tu vlastne robím?“ sa jej dala čítať z tváre a to ju ani nemusela mať nacapenú na čele. Milana bolela noha, pretože je po operácii a berie aj lieky proti bolesti, ktoré zalial vodkou. V podstate nik nič nehovoril, iba Peter niečo brblal Milanovi, a keď niekto niečo povedal, tak iba jednou vetou, alebo slovom, alebo iba vypustil nejaký zvuk. Keď sa vaše očakávania diametrálne líšia od reality, ktorá je oveľa horšia, dopadne to nejako takto. Všetci sme boli unavení, znechutení, znudení a trochu naštvaní. Keby sme boli pištoľníci na divokom západe pred dvesto rokmi, bola by tu celkom reálna možnosť, že sa navzájom vystrieľame. Ale nie sme ani pištoľníci a nemáme ani zbrane. Uvedomil som si, akí sme vlastne úbohí, a že nová doba nám okrem výhod priniesla aj kopec nevýhod. Keby sme sa teraz ocitli niekde úplne mimo civilizácie, niekde v džungli, alebo púšti, nik z nás by nevedel, čo má robiť. Nik z nás by neprežil. Bez svojich mobilov, áut a platobných kariet sme stratení ako na inej planéte. Nevieme založiť oheň, nevieme uloviť a zjesť zviera, nevieme vyhľadať vodu, nevieme sa vystríhať pred predátormi ..., nevieme nič. Pritom keby ste vypustili do džungle sliepku – tvora, ktorý je našou bežnou potravou a zabíjajú sa ho denne tisíce, bez problémov by tam prežila. Ľudia skrátka zmúdreli iba v niečom. A ani v dnešnom svete, v kultúre, ktorú si sami vytvorili, nie sú neomylní. Niekde som raz čítal vetu, ktorú som si asi nejakým zázrakom zapamätal, a ktorá sa mi v mysli vynára čoraz častejšie: Prečo sa také rozumné bytosti ako ľudia dostávajú svojimi rozhodnutiami do takých extrémnych situácií, kde neúspešnosť voľby potvrdzuje až smrť?. Neviem. Zrak mi spadol na Kláru. Močila vrecko s čajom v pohári s horúcou vodou, a pritom jej doň spadal aj prameň prefarbených vlasov. Čaj s príchuťou amoniaku alebo čoho jej možno pomôže na jej kyslý ksicht, pomyslel som si. Milanovi už na ksicht nepomôže nič – tabletky proti bolesti zmiešané s asi šiestym pohárom vodky urobili svoje a jeho neprítomný pohľad upretý na stôl, presnejšie pod stôl, alebo kdesi do hlbín zeme, dofarboval celú túto situáciu. Odmenou za dovtedajšiu trpezlivosť nám bola blikajúca žiarovka. Znamenalo to, že chyba nebola v žiarovke, ale v elektrickej prípojke, alebo kde.

Takže sme tam sedeli, ja, Klára a Milan pri stole, Ivan a Soňa na malej pohovke a Peter stál opretý o zárubňu dverí, držiac v jednej ruke pohár s whiskey a v druhej cigaretu. Boli sme ticho a iba sme pri blikajúcom svetle na seba čumeli ako na cudzincov, aj keď sa poznáme už roky. Z reprákov sa začalo šíriť kvílenie Jamesa Blunta, na čo sme všetci na Petra zrúkli, aby to prepol. Dal tam nejakú elektronickú hudbu, ani sám neviem čo a opäť sa oprel vo dverách. Cez otvorené okno vleteli dva nočné motýle priťahované blikotavým svetlom a ich mihotavé tiene ešte znásobovali celé to blikanie a pochybnú, neurčitú atmosféru. Napadlo mi, že čo ak sa iba hráme na priateľov a sme nimi iba dovtedy, pokiaľ sa zabávame. Keď tak nie je a zábava viazne, každý si ide svojou cestou. Všetci máme do tridsaťpäť rokov a sme nevyzretí ako malé deti. Petra poznám najdlhšie – je to môj spolužiak zo strednej školy a ostatní sa k nám pribalili ani neviem ako. Pár tvoria iba Soňa a Milan a nik z ostatných ani s nikým nechodí. Pritom máme už vek na založenie rodiny, deti ..., no nik z nás sa do toho nehrnie a nemá ani pochopenie pre tých, ktorí tak spravili. A prečo? Sme sebeckí? Nevyzretí? Slabí? Možno všetko v jednom. Všetci uprednostňujeme krátkodobé známosti, najlepšie na jednu noc, pretože sa bojíme, aby sa k nám niekto nedostal bližšie a nenakukol do zavretej izby, kde si hovieme v bezpečí nášho JA. Je to nami, alebo dobou, v ktorej žijeme? Pred sto rokmi by sme boli na zakladanie rodiny asi už aj starí. Ale teraz? Sami sa cítime ako deti. Teda aspoň ja. Je to trápne, ja viem, ale nepomôžem si. Možno by mi naozaj prospel pobyt v nejakej džungli a nie pred počítačom, zavalený mailami a hlukom telefónov. Zrazu ma prepadol strach, že zostarnem skôr ako stihnem dospieť. 

Z toho blikotu ma začala bolieť hlava a zistil som, že nie som sám. Soňa si šúchala spánky a žmúrila oči, pretože ju zrejme z dymu cigariet navyše štípali oči. Všetci sme si držali svoj pohár ako záchrannú brzdu. Pili sme, aby sme mali pocit, že niečo robíme, a že tam nie sme zbytočne. Začínal som sa cítiť ako zavretý v tom cereálnom koktejli, čo vypil Ivan – navonok sa tvári, že je zdraviu prospešný, ale pritom vám vo vnútornostiach narobí väčší bodrel ako mastná údenina. Vtedy Peter zmenil song na čosi neidentifikovateľné, a pritom vypukol v hurónsky rehot. Všetci sme nechápavo hľadeli ako sa rehoce a ukazuje na displej. Skupina Brighter Death Now a nejaký song z albumu VERY LITTLE FUN. Príznačný názov spôsobil, že sme sa všetci začali smiať ako šialení, všetko napätie opadlo a zo žiadnej zábavy bola zrazu nečakane veľká.