Plánovanie

      Tá izba bola depresívna dokonca aj na ňu. V takýchto izbách sú už väčšinou iba veci, ktoré nestoja za to, aby ich niekto ukradol. Atmosféra, ktorú vytvárali, doplnená o zápach z ktoviečoho všetkého, vyhnala Tracy von. Sedela v aute a počúvala správy v rádiu, kde moderátor vážne hovoril o ďalšom útoku samovražedného atentátnika kdesi v Afganistane a hneď za tým rovnako vážnym hlasom hovoril o zraneniach, ktoré utrpeli tri ženy pri výpredaji svadobných šiat v obchodnom dome v Houstone. Pozerala sa do okien motela, kde sa svietilo iba v jednej izbe. Mihotajúce sa svetlo značilo, že tam pozerajú televízor. Bolo niečo pred desiatou, keď práve z tej izby vyšiel nejaký muž a zamieril priamo k jej autu. Bol celý nesvoj z toho, že ju tam vidí sedieť. Väčšina ľudí by nepostrehla, že asi na pol sekundy skamenel a mierne vyceril zuby, čo je obranný mechanizmus takmer u všetkých živočíchov, ale Tracy to spozorovala, pretože v tom bola dobrá. Bavilo ju skúmať mimiku a gestá ľudí, zatiaľ čo ona zostávala úplne nehybná s pohľadom upriameným na nich. Je jasné, kto bol v takejto situácii pánom. Zatiaľ čo ona zaujala pozíciu pozorovateľa a lovca, pozorovaný človek sa cítil ako obeť. Je neuveriteľné, akú sériu neprirodzených pohybov sú ľudia schopní v takej chvíli zo seba vypustiť. Často vyzerajú, ako keby ich na povrázkoch ovládal nejaký šialenec. Ako bábky. Koriste. Idioti. Ten chlap pred autom sa však nenechal vyviesť z miery, v pokoji nasadol do auta hneď vedľa jej a odišiel. „Ten má na účte pekný register svinstiev.“ – pomyslela si. Napadlo ju, že by si mala zaobstarať zbraň. Čo ak jej na toho hajzla nôž a paralyzér stačiť nebude? Vrah jej otca si nezaslúži lepšiu smrť, ako pomalú a bolestivú, ale nikdy nevieš, čo sa môže prihodiť. Už najmenej stokrát si v duchu prehrávala tú scénu, keď ho dostane. Mala tisíc možností, čo s ním spraviť. Postrelí, priviaže o stoličku a pomaly prejde nožom od hlavy, až po päty, od hrudnej kosti až po pupok bude zarývať nôž čoraz hlbšie, až kým sa nevyvalia von ružové črevá a ostatné orgány, ktoré mu postupne vytrhne. Ak by sa dalo, použije len paralyzér, ktorým ho nachvíľu omráči, niekam zavesí, alebo priviaže, najlepšie o nejaký stĺp a pomaly odsekne

všetky prsty. Mohla by to urobiť kliešťami, alebo sekerkou, alebo by mohol stačiť aj obyčajný nôž – napokon, vždy chcela zistiť, akú silu človek musí vyvinúť, aby odrezal nožom ľudský prst. Mohla to urobiť na stovky rôznych spôsobov, ktorých predstava jej zvyšovala adrenalín tak, ako nič iné. Teší sa na jeho krv, na to, ako bude chutiť. Teší sa aj na tie zvuky, ktoré z neho budú vychádzať. Len dúfa, že ho nájde skôr ako polícia.