počúvať sklenie

pokým sa ti nerozleje

do podivného smutnobrania tvár

oblúkom ponad ľútosť

rozcinkotať zrenie

vytiecť z dvier

niekde medzi čistotou a hnusom-

                        na hladine pýchy

                        len klzké kamene

udieraj

môj svet sú hippotézy

s bujnou hrivou

splašené

v rozdupanej rieke medzi nami

mea culpa

mea...

najväčším črepom

kreslím kopytá