Pri dverách kaviarne žena pridŕža zúrivého psa, oproti, na druhej strane ulice, sa hádajú dvaja muži, ich ukričané nadávky a primitívne výrazy so silným vidieckym prízvukom sú počuť na celú ulicu, pes sa vrtí, chce sa vymaniť z obojka, stredom kráča dieťa so zmrzlinou v ruke, muž s telefónom pri uchu, do ktorého tiež niečo nadáva, stará zhrbená žena s kabelkou, vlečúc ju takmer po zemi a ja, snažiac sa dostať domov v čo najkratšom čase. Vtom sa prirútil nejaký zasran, nemohol mať viac ako desať rokov, jedným ťahom vydrapil mužovi telefón a starenke kabelku a rútil sa za výdatného kriku okradnutých naprieč ulicou. Psovi sa konečne podarilo vyslobodiť potom, ako uhryzol svoju majiteľku a utekal za zlodejom, rinčiac pritom obrovským zvoniacim príveskom, ktorý mu zostal na krku, dieťaťu vypadla zmrzlina z ruky na zem, zostal mu po nej veľký fľak na tričku, dvom mužom sa pri hádke v šibrinkujúcich rukách objavili nože a ja som usúdila, že najlepšie urobím, ak pridám do kroku.

O pár desiatok metrov som prišla do domu, v ktorom bývam už polovicu svojho života. Spomínam si ešte, keď tu bolo ako tak bezpečné vyjsť von, keď ľudia chodili bez zbraní a mobilných telefónov. Teraz mi cestu domov občas lemujú odtrhnuté končatiny, vystrelené projektily, sem tam mŕtvola, sem tam krik. Dnes to bolo ešte pokojné. Túto štvrť nazývajú Vred mesta, pretože to tu bolo od začiatku najhoršie, aj keď teraz sú také scénky, aké sa odohrávajú tu, bežné všade. Vred mesta sa zväčšoval, až je napokon vredom celé mesto. Vredom je celý štát. Nič v ňom nestačí. Dakedy, keď bolo ešte všetko v poriadku, stačilo, aby ste boli pekní, alebo sa vedeli dobre biť, a keď oboje, boli ste víťazi. Teraz je veľa vecí na náhode a neistota sa stala jedinou istotou.

Prišla som domov, kde bol on. Mrzutý, strapatý a zarastený, vyzeral ako vlk. Leštil revolver, ktorý zdedil po rodičoch. Uškrnul sa na pozdrav, niečo zavrčal a ostrý očný zub, ktorý pritom vyceril, iba zvýraznil jeho vlčí výzor. Dnes musí byť každý ozbrojený zo zákona. Veta politikov „Všade je to nebezpečné.“ mala byť odzbrojujúcou príčinou tohto nechutného pravidla. Týmto zákonom sňali zo seba inštitúcie zodpovednosť za to, že sa ľudia navzájom dennodenne masakrujú. Všetci predsa majú možnosť brániť sa. To, že je niekto pomalší, alebo má slabší postreh, je už jeho smola. Ja som zdedila po rodičoch brokovnicu. Tú však nenosím so sebou nielen preto, že je veľká. Nosím so sebou lovecký nôž, pretože keby som mala so sebou vláčiť strelnú zbraň, cítila by som sa ešte menej bezpečne.

Sadla som si pred televízor. Káblovka vysiela iba 3000 porno kanálov, pretože ľudí vraj nič iné nezaujíma. Pozrela som sa do TV programu – 350-stranovej knihy, ktorú každý týždeň vydáva jedno vydavateľstvo. 20:00 Vtedy na záchode, 20:30 Madisonské chvosty, 21:15 Traja vztýčení, 22:00 Superman sa obracia. Všetko gay porno v trvaní cca dvadsať minút, zvyšok vyplnený reklamami prevažne na zbrane. Strelné zbrane, paralyzéry, slzné spreje, nože ... . Na ostatných programoch je to podobné. Zavrela som knihu, ktorú kupujeme každý týždeň úplne zbytočne, len preto, lebo predavač z novinového stánku mi v opačnom prípade naznačil fyzické násilie.

Pozrela som sa na neho, stále leštil zbraň, akoby išlo o posvätnú relikviu, vyzeralo to takmer, že mu to spôsobuje radosť a nevnímal okolitý svet. Kedysi mal jemné spôsoby, celý bol akýsi jemnejší, ľudskejší, aj keď kto už vie, čo je vlastne ľudskejšie. Ale aj tak, aj kedysi jeho jemné črty zostreli, biela pleť stmavla, z hebkých vlasov sa stali hrubé, nepoddajné štetiny a jeho prívetivý pohľad vystriedal pohľad mierne šialený a tvrdý. Zmenil sa. Ale kto by sa nezmenil? Hovorí sa, že človek sa rodí ako tabula rasa, nepoškvrnená doska, ktorého formuje až výchova a prostredie, ale aj deti sa dnes už rodia akési iné. Ich škrek sa ozýva aj o tri bloky ďalej a ich pohľady v kovových, nepriestrelných kočíkoch už odmalička prezrádzajú ich nevrlý charakter. Ľudia zdegenerovali. A tí, ktorí majú v rukách moc, sú zdegenerovaní najviac. Zdiveli natoľko, že sotva dokážu súvislo rozprávať. Keď sa im niečo, alebo niekto nepáči, rovno mu idú s vrčaním po krku. Už u nich nefunguje žiaden ostych. Tí, čo majú ešte jeho zvyšky a snažia sa uchovať aspoň klamlivý obraz toho, že je všetko v poriadku a fungujú tu staré zákony, sú úplatní inšpektori a idioti s kopou peňazí, ktorých nenapadne, že sa na podplácanie môžu dávno vykašľať a vydobyť si svoje násilím. Aj preto sú väzenia plné nevinných ľudí, ktorým zostal ešte aký taký charakter.

Pocítila som hlad. V chladničke nie je nikdy nič, čo by sa dalo konzumovať, a tak som ho poslala niečo kúpiť. Keď už toľko leští tú zbraň, nech ju v prípade potreby aspoň použije. Vybrala som z hrnčeka v kuchyni dve 500-eurové bankovky s nádejou, že to bude stačiť. Sadla som si pred okno a pozerala na ulicu s vedomím, že teraz už ani to nie je bezpečné, ale riskla som to. Sledovala som ho, ako kráča po ulici chôdzou inou ako kedysi. Chodieval pomaly, vzpriamene a pokojne, teraz rýchlo, prikrčene a ostražito ako nejaké zviera. Ako vlk. Išiel na opačný koniec ulice, do posledných potravín, ktoré tu zostali od starých čias, kde sa dá ešte z času na čas kúpiť chlieb a čerstvé potraviny, nie len trvanlivé veci plné konzervantov v sáčkoch a škatuliach. Tam už z okna nedovidím. Nech sa zmenil akokoľvek, stále je to posledný blízky človek, ktorého mám. Rodičia mi zomreli, keď som mala dvanásť, podobne ako jemu. Lekári ich držali na liekoch, z ktorých im bolo zle a tvrdili, že keby ich nebrali, bolo by im ešte horšie. Mali z nich zožltnutú pleť, vyrážky, oči im zmenili farbu a mumlali čoraz väčšie nezmysly, až kým nezomreli. Až neskôr sa zistilo, že na nich a mnohých ďalších, robili nelegálne pokusy. Na odškodnenie som mohla zabudnúť. Zostala mi po nich len brokovnica a kopec dlhov, ktoré som musela splatiť všemožnými nechutnými spôsobmi. On bol na tom podobne. A tak nejako sme si k sebe našli cestu.

Vrátil sa celý od krvi, nie vlastnej a v holých rukách držal kus surového mäsa. Peniaze evidentne nestačili, tak niečo zabil. Neidentifikovateľný tvar zvieraťa, čerstvo zabitého a stiahnutého z kože vyvolal vo mne nepríjemný pocit, jemu však oči len tak žiarili. Nie tak ako dakedy, keď sa tešil z maličkostí a z mojej prítomnosti, ale živelne a nepríčetne. Napriek tomu sa v nich zračilo čosi ľudské, akýsi hlad po pochvale. Hodil mäso na stôl a potom, aby mi náhodou nezostali žiadne optimistické ilúzie o budúcnosti, mu z vrecka nohavíc vypadol ten zvoniaci psí prívesok. Kedy budú jeho obeťami ľudia, je len otázka času.