Nemohla som ho zabiť. Videl chvíľu zaváhania a zbabelosť v mojich očiach a vybehol kamsi do noci. Pozerám sa von cez rozbité okno a premýšľam, či sa ešte vráti a ak áno, či to bude ešte on, kto príde späť. V poslednej dobe, najmä tri týždne dozadu (dni ešte spočítať viem, pretože striedanie dňa a noci je jednou z mála vecí, ktoré sa nemenia) vybehol niekam von a vracal sa po čoraz dlhšej dobe, niekedy po dvoch, po troch dňoch. Iba raz som sa ho spýtala, kde bol tak dlho, vtedy po mne iba zazrel a ja som pochopila, že to nikam nevedie. Skrátka postupne zdivel a s tým som nemohla robiť nič. Hovorím postupne, ale postupnosť je strašne rýchla, všetko ide strašne rýchlo. V uliciach sa ešte zhruba pred troma mesiacmi dalo vyhnúť nebezpečenstvu, ale teraz je to na náhode, nemôžete si byť istí ničím a nikým. Ľudia sa správajú čoraz horšie, menia sa, tí čo neboli infikovaní oproti nim nemajú šancu prežiť. Napokon, aj on. Pred troma mesiacmi sa s ním dalo ešte rozprávať, na tvári mal iba malé strnisko, pred dvoma už mal chlpy aj tam, kde predtým nemal, zrástlo mu obočie a šírilo sa ďalej, na spánky, až po bradu a pokračovalo všade. Ľudská podoba sa postupne strácala v poraste tvrdých chlpov a osobnosť zanikala v očiach meniacich farbu.

Ostré hrany rozbitého skla mi lemujú výhľad na tiene ľudských, či neľudských postáv, mihotajúcich sa v svetle nočnej lampy a ohňa založeného neďaleko. Vrak podpáleného auta, patriaceho ľuďom nepoučiteľným, že nemajú parkovať na ulici, dotvára scenériu typickú pre túto nočnú hodinu. Nedojedený kus zvieraťa v pekáči ponúka svoje obhryzené torzo a nevábny zápach, z ktorého sa mi dvíha žalúdok. Je mi zle. Mám pocit, že teraz by som do seba nedostala ani normálnu stravu. Fľaštička antibiotík, kúpených na trhu sa už takmer vyprázdnila a tri, štyri tabletky na dne mi už asi nepomôžu. Aj tak mi nepomohli zrejme vôbec. Aj tak to nie sú lieky. Najskôr obyčajný vápnik, alebo niečo rovnako neúčinné. Zalievam si vriacou vodou vrecko s čajom, ktorý ju ihneď farbí do hneda, zapínam televízor a sadám si na starú sedačku, všetko márne pokusy o vyvolanie zdania, že je všetko v poriadku. Čaj s dávno prejdeným dátumom spotreby chutí hnusne, v telke ide iba porno a reklamy na strelné zbrane a nože stále nových a nových firiem a vysedená, takmer rozpadnutá sedačka je nepohodlná. Vtom niekto rozráža aj druhú okennú tablu, sklo sa rozprskáva po zemi, stole, po sedačke, dokonca mi úlomok pristáva aj vo vlasoch a skala, ktorou bolo prerazené, triafa vázu na polici. Obsah, ktorý ukrývala, ma šokuje. Samé bankovky. Veľké sumy. Musí to byť aspoň stotisíc eur. Dávam sa do počítania. Tisíc ..., desaťtisíc ..., päťdesiattisíc, stotrinásťtisíc eur. Už mi je jasné, prečo býval tak dlho preč. Nechcem vedieť, ako sa k tým peniazom dostal. Ale načo toľko? Potreboval ich na niečo? Ale na čo? Nechápem. Je mi zle. Cítim čudnú tiaž v podbrušku, vlastne celé brucho mám opuchnuté, to bude z tej príšernej stravy. Som unavená, a tak bude najlepšie, keď si pôjdem ľahnúť. Možno, keď sa zobudím, zistím, že toto celé, celý môj život, bol iba zlý sen.

Ťahám si prikrývku až k ušiam, aby som nepočula hluk z ulice, ktorý cez rozbité okno dolieha silnejšie a šmátram v šuplíku, hľadajúc potme tabletku na spanie, tiež kúpenej na čiernom trhu. To, na čo naráža moja ruka, nie je nič, čo by som očakávala. Studená rukoväť revolvera ma dokonale preberá a telom mi prebieha triaška. Vždy si predsa so sebou nosí zbraň! Nemohol si ju zabudnúť, mohol ju tu nechať jedine naschvál. Ale prečo?! Všetky tie peniaze, zbraň ... . Už mi je jasné, že sa nevráti. Žalúdok mi opäť protestuje a obranný mechanizmus tela ma vystreľuje do sedu. Inštinktívne sa chytám za brucho a už je mi jasné všetko. Som tehotná a on to vedel skôr ako ja. Nevoľnosť, napuchnuté brucho, citlivosť na pachy, únava ..., všetko do seba zapadá. Ako som si to mohla nedať dokopy?!

Sedím na posteli a nechcem veriť tomu, čo som práve zistila. Nechcem byť tehotná, nechcem mať dieťa, nechcem byť zodpovedná za to, že ho privediem na tento svet, do ruín sveta, ktorý tu kedysi bol. Čo mu môžem dať? Namiesto cumlíka toxickú mrkvu a namiesto hrkálky revolver? A namiesto bezpečia neustály strach ako v praveku? A napokon, čo by to bolo za dieťa, ktoré vzišlo z infikovaného otca? Nie, nie. To nemôžem dopustiť. Hneď zajtra sa objednám v nemocnici na zákrok, ktorý pravdepodobne zhltne všetky peniaze z vázy.

Ráno, po prebdenej noci, sedím v kuchyni, stále obsypanej črepinami z okna a jem zase ten nechutný, neidentifikovateľný maglajz z plastového vrecka. Hneď potom ho môj žalúdok vracia späť. Chytám telefón a volám do nemocnice, aby som sa objednala na zákrok, ktorý mi uľahčí život a zabráni utrpeniu ďalšieho tvora. Na moje prekvapenie sa dozvedám, že tento zákrok je najlacnejší zo všetkých. Päťtisíc eur. Voľný termín je napozajtra o desiatej. Beriem.

Nasledujúce dva dni mi je napodiv dobre. Jem všetko, čo mi príde pod ruku, dokonca som dojedla aj obhryzené torzo, ktoré ostalo v pekáči. A to, že vo mne niečo, niekto rastie, nepociťujem ako nočnú moru, ale začína sa mi to páčiť. Asi to bude hormónmi, alebo niečím takým a mala by som si na to dať pozor. V tomto prípade by mal rozum zvíťaziť nad citmi. Škrabanec sa mi už zahojil, ostala mi po ňom iba pekná jazva, ktorá mi ho bude pripomínať a mám podozrenie, že to bude tým, čo vo mne rastie. Zmysly sa mi vyostrujú, počujem rozhovory susedov, ktorí sa v byte nado mnou zamurovali tehlami so zásobami jedla na tri roky, počujem ich dýchanie, mľaskanie a plač. Cítim benzín, rozlievaný po autách, zaparkovaných na ulici a následné výbuchy mi trhajú uši. A z okna vidím krysy na ulici, behajúce po ceste o sto metrov ďalej, následne končiace napichnuté na ražňoch hladných detí.  Cítim sa silnejšia ako kedykoľvek predtým.

Dnes je deň, kedy mám ukončiť tehotenstvo. Daždivé ráno zmýva z ulíc nočnú krv a ja raňajkujem pravý chlieb a marmeládu, kúpené na čiernom trhu. City vravia áno, rozum nie, mlátia sa v ringu ako politici v parlamente, hryzú sa, škriabu, vylupujú oči a navzájom si ich ukazujú. City zabili rozum. Chytám telefón a ruším termín.