|
| |
 |
Nezomrel som, pretože ešte stále verím na príbehy … (teda aspoň na ten môj)
Autor: AhaSver (Občasný) - publikováno 21.8.2000 (06:25:35), v časopise 21.8.2000
|
|  |
Taking a ladle handed to him by a slave, the Proconsul poured wine from the mixing bowl into the glass goblets, of which he seemed justifiably proud. The first coup he handed to me, past the garrison commander. This was a sign that he had caused my luggage to be searched. I had purposely left visible the brief letter of introduction which I had been given, simultaneously with a hint that I would do well to shake the dust of Rome from my feet. At the head of the letter is a name which I will not mention here, but which I now find to be a name of power in eastern lands as well. So I thank you yet again, Tulia, for having at least obtained that name for my protection when you dismissed me from Rome.
Then he asked cautiosly for news from Rome, and was noticebly relieved when I told him that I spent the winter in Alexandria, studying philosophy. He realized then that I was politicaly harmless, and as a mark of favor he took me into the inner court …
Mika Waltari: THE SECRET OF THE KINGDOM
Brussel, 6/12/00, 8:30 – 10:55 CET
To že ešte žijem mi naznačilo dunivé hučanie v hlave. Susedia už hore buchotali, lietadielko skoro na hviezdičke a všetky miestne hlodavce ostali zalezené v ich teplých dierach. Ešte chvíľku a uverím, že je všetko v poriadku.
Pred tým ako sme zhruba o plánovaných 8:30 AM mäkko pristáli na Brusselskom letisku (nikto netlieskal), som sa vo Financial Times dočítal, že Stará Európa poriada majstrovstvá vo výtržnostiach. Sorry, vo futbale. Ten článok bol o chuligánoch, soccer sa spomínal iba okrajovo. Jedným zo spomenutých bojísk bol i Brussel. Tak. Inak ospravedlňujem sa za svoju sedliacku ignoranciu … futbal mám naozaj rád (ešte viac ako špenát) … občas ho dokanca i hrávam … kedysi za MIT euro-soccer team ale v poslednom čase už iba raz týždenne s Číňanmi ale hlavne … deň pred odletom som skladal jeden dôležitý comprehensive exem a tak som mesiac neprijímal … oné … redundantné informácie.
Letisko som ráno našiel vcelku a prázdne … po chuligánoch ani stopy, iba dvaja asi trojroční výskumníci olizovali hliníkové zábradlie. Posuvnými pásmi som sa urýchlil ku svojim gatiam a šikovne si tam za prázdnym pultíkom objednal moju obľúbenú polohu pri okne letecky priamo až na Ben Gurion. Ešte som sa len tak mimochodom prítomnej uniformovanej barmanky spýtal, či je teda akože všetko vybavené. Že hej, akurát vraj ešte musím prejsť cez security check. Nerozumel som o čom točí, ale povedala to takým ľahko konverzačným tónom, že som si tým ani veľmi nelámal hlavu …
Do odletu zostávali ešte dobré dve vrecká piesku … ako šťastný výherca pasu Slovenskej socialistickej republiky som bol bez Belgického víza uchránený veľkomeských nástrah Brusselu … čo takto aspoň poslať letecky priamo z letiska pohľadnice na pár spriatelených súradníc?
Letisková budova sa necudne rozťahovala na všetky strany … niektoré urýchľovače ešte šetrili elektrinou … chvíľu mi trvalo, kým som sa ocitol v hlavnej hale plnej obchodíkov s hodinkami, topánkami, veternými vrtuľkami a polievkami v sáčkoch. Duty free.
Neviem či môj, po dvoch rokoch prvý telesný styk s Európou bol už v spojovacom tuneli alebo až na letiskovej chodbe … (iste sa teraz pýtaš ako som to mohol takto dlho bez nej vlastne vydržať … musel som)
Vlastne nemusel … teda … nebral by som to takto prvoplánovo a za svoj prvý styk s jednoznačným náskokom vyhlasujem nákup pohľadníc. Už cestou dlchými a smutnými letiskovými koridormi som pri začudovaných pohľadoch miestnych domorodcov na moje prúžkované pyžamko získal predtuchu, že to tu nebude také jednoduché …
Pri prvom pokuse o zakúpenie farebných pohľadov som si na svoju odvážnu otázku, kde že dostanem kúpiť známky, nechal od miestnej ježibaby za pultom vysvetliť čo v angličtine znamená shoe a odovzdane prešiel k inému pultu. Tu sa konečne odohrala vytúžená zmena majetkových vzťahov a dlho tajne očakávaná deflorácia mojich ilúzií. Teta mi vyrúbila 125 % prirážku za americký prízvuk a zabudla vydať drobné z desať dolárovej bankovky. Ako sa pozdejšie ukázalo tie drobné som jej pripomenul skoro zbytočne (mohol som sa ušetriť jej šupinatých poznámok) ... automat na známky oproti obchodíku s topánkami nefungoval. Ešteže som neni hamblivý ... aspoň pred cudzími ľuďmi nie ... po nadviazaní známosti s miestnou belgickou príslušníčkou (určite nežného pohlavia) som pod zámienkou poslania pohľadníc od tej milej stvory vylákal všetky tri známky čo mala vo svojej služobnej zásuvke. Za odmenu som ju vzápätí obdaroval mojou zbierkou belgických mincí. Do Belgicka sa v najbližšom čase nechystám.
Vrátil som sa k svojich gatiam už ako sťasný turista, ktorému nič nebráni splniť si svoju psiu cestovateľskú povinnosť a potešiť kráľovským palácom pár priateľov. Do odchodu ostávalo ešte jedno vrecko a s predstavou tvorivého rozjímania nad pohľadnicami som sa usmievavej pracovníčky Delty znovu skúšobne spýtal, či je teda fakt všetko OK. Teda fuckt. Niekedy som až príliš úzkostlivý. Security check naozaj mysleli vážne. Poslali ma do … gate číslo 100 na koniec haly.
V živote bývajú chvíle, ktoré by sme z neho najradšej vystrihli. Že? Už si celkom jasne nespomínam, čo všetko tam so mnou robili. Pamätám si ešte svoj suverénny úsmev … keď som prvý krát prerazil presklenými dverami do vyšetrovacej miestnosti. Ďalšie moje spomienky na túto časť života ostanú navždy milostivo zahalené v krvavočervenej hmle. Matne si spomínam ako ma jedna slečna s milým úsmevom poslala do … kresla - čakať. Nemám rád milé úsmevy. Prípiš veľa cukru. Ani čakanie.
Já bych chtěla abys mi to tady udělal. (Sorry, to sa odohráva v inom okne.) Srabe.
Po asi pol hodine vyzývavého obhrýzania nechtov a pozorovania sekundárnych odznakov mojich mučiteliek ma konečne pustili k slovu. Začalo to celkom nevinne … ako na párty … ako sa volám … čo tam robím … prečo to robím … s kým to robím … čo budem robiť potom keď to dorobím … kto ma platí … či sa vyznám vo výbušninách … kto ma balil … myslím ako kufry … a čo je cieľom môjho pobytu v Izraeli a života vôbec.
Pýtala odo mňa všetky možné dokumenty … od pozývacích listov až po turistického sprievodcu a účet od pohľadníc. A znárodnila mi môj pekný zelený pas šťastného výhercu. Na tričku pod pazuchami sa mi urobili také mokré kolieska … tam mám schovanú Achilovu pätu. Pri mučení celý čas stála oproti mne a škoradostne sa zabávala na mojich spotených pohľadoch na hodinky.
Telefón odzvonil prvé kolo. Moja mučiteľka do neho chvíľku čosi vzrušene tlačila … bolo to strašne hranaté … a ešte k tomu odzadu. Hebrejčina.
Do odletu chýbalo asi 20 minút. Druhé kolo som pre zmenu absolvoval s jedným uhrovitým chalaniskom v čiernych okuliaroch. Vyzeral tak na 16 ... teda ak tie fúziky nemal požičané. Začalo to celkom nevinne … že ako sa volám … čo tam robím … prečo to robím … s kým to robím … čo budem robiť potom keď to dorobím … kto ma platí … či sa vyznám vo výbušninách … kto ma balil … myslím ako kufry … a čo je cieľom môjho pobytu v Izraeli a života vôbec.
Chvíľku nedôverčivo načúral, potom sa na mňa milostivo usmial, veľavýznamne si posunul si okuliare na nose a vyzval ma aby som ho nasledovala. Ja a ešte jedna korpulentná pani. Beťár.
Prešli sme asi cez troje security doors. Cupotali ... ako také kuriatka za mamičkou. Dve boli na kartu, tretie na odtlačok prsta. Jeho. Medzitým sa na nás odkiaľsi zozadu prilepili dvaja chlapíci so samopalmi. Zišli sme tri poschodia dole kamsi dole - do podzemia. Naša mamička zasek kdesi medzitým zmenil rodovú príslušnošť. Táto nová mala oblečenú takú svetlo modrú pioniersku košeľu ... a bolo jej vidno dva horné gombíky a fúziky pod nosom. Ľúbim ťa. V miestnosti kde sme sa ocitli pobehovalo ešte pár ďaľších vyplašených obetí. Ďaľší sa pokorne skláňali nad kuframi. Bolo to tam inak samý kufor.
Jemný ale dôrazný šťuch do rebier ma priviedol na iné myšlienky.
Slečna vo fúzikoch ma vyvala aby som sa identifikoval sa a tiež svoju batožinu ... Nie! ... ešte raz?
Ok ... veď ja nič ...
Tak som jej to tam všetko vyklopel.
Že ako sa volám … čo tam robím … prečo to robím … s kým to robím … čo budem robiť potom keď to dorobím … kto ma platí … či sa vyznám vo výbušninách … kto ma balil … myslím ako kufry … a čo je cieľom môjho pobytu v Izraeli a života vôbec.
Ešte raz som jej musel zopakovať, že som od nikoho na letisku nič nezobral, že po mne nikto nič neposlal a kufor som si balil sám. (asi hodinu pred odchodom ... ale to som jej už nehovoril)
Svoj kufor som poznal iba podľa menovky. Jednak sme sa už dlcho nevideli a naposledy predsa len vyzeral trochu inak. Asi neznáša cestu lietadlom ... HU ... ešte stále sa dá otvoriť ...
Skôr ako som zdvihol príklop som sa zarazil som sa ... pri tom zhone pred odletom som si zaboha som si nevedel spomenúť, čo som hodil do kufra ako posledné ... v duchu som vyslovil pár indiánsky zaklínadiel a ...
... na vrchu ...hneď vedľa diskiet vyliezajúcich spod trenírok mojej obľúbenej značky PURITÁN odpočúvali v pokoji turistickí sprevodcovia a Allenova love story s názvom Comparing Financial Systems. Detektív Fúzik mi celý čas nazerala cez rameno. Zdalo sa, že tento pohľad ju uspokojil natoľko, že ma už ďalej veľmi nepokúšala. Ešte skusmo zavŕtala SVOJE paprčky do MOJICH vecí a keď nič podozrivé nepocítila, prepustila ma. HURÁ.
Smerom hore som bral schody po troch. Pri našej GATE už postávalo iba zopár oneskorencov. Do odletu chýbalo asi 5 minút. Rýchlo som sa tam odbavil a utekal spojovacím tunelom vpred. Zátačku som vybral šmykom a tak sa stalo, že som skoro pristál na hrudi jednej letušky. Ale akej hrudi!!! Takééééééééééééééééééééééééééééééto ich mala.
Skôr ako som sa stihol ospravedlniť jej i celéme uvítaciemu výboru ...
SHALOM ... ten milý zamatový hlások farby medu mi okamžite napružil všetky chĺpky ... cítil som ... ako sa mi do celého tela rozlieva také sladké vláčne teplo ... pokoj ... pokoj aj s Tebou sestra.
Strašne ale naozaj STRAŠNE som jej chcel povedať ako sa volám … čo tam robím … prečo to robím … s kým to robím … čo budem robiť potom keď to dorobím … kto ma platí … či sa vyznám vo výbušninách … kto ma balil … myslím ako kufry … a čo je cieľom môjho pobytu v Izraeli a života vôbec.
Ale na nič sa ma nepýtala. A okrem toho zozadku sa už tlačili ďalší cestovatelia …
Svoje okienko som našiel hneď vedľa chrumkajúceho Inda alebo teda skôr Inda vedľa svojho okienka. Keď som ním potom pri rolovaní vyzeral (tým okienkom), uvedomil som si, čo som si doteraz neuvedomil … že ja cestujem (HURÁ), lietadlom, do Izraela … do krajiny zemepisných šírok tak vzdialených … kam som doteraz mohol zavítať iba na stránkach kníh … ako napr. "Cez divý Kurdistan" a "Vojna Mlokov".
Pri tom väčnom chaosení v škole a doma som si na to doteraz nenašiel čas … na radosť … takú čistú a prostú … vysokú a nekonečne modrú … ako kedysi dávno, keď sme chodievali spávať iba preto, len aby sme toľko nesnívali. … akú som prežíval na našej detskej dvojposchodovej posteli … radosť, ktorá ma nenechala zaspať celú noc … pred Vianocami … alebo keď mali byť letné prázdniny a ja som mal sám cestovať za starým otcom na Donovaly … alebo keď sme o tretej ráno vyrážali autom k moru, len aby sme sa vyhli kolónam na maďarskej hranici …
Skôr ako sa lietadlo odlepilo od Európy … venoval som svoj posledný pohľad vojenským autám sprevádzajúcim naše rolujúce lietadlo … rozumel som im …
Musí to byť FANTASTICKÁ krajina, keď si ju jej ľudia tak strážia. Úžasná … iná … ÚŽASNE INÁ …
Bol som im zrazu všetkým nesmierne vďačný. Zato, že som po dlhom čase … veľmi dlhom čase … v lietadle spoločnosti El-Al … vedľa chrumkajúceho Inda … že som sa na malú chvíľku mohol ocitnúť znova na dvojposchodovej posteli v našej detskej izbe …
|
|
|
