„Neviete náhodou, aké staré je oplotenie?“, pozrel, že nerozumie.

„Oplotenie! Myslím plot okolo Magharaty, pardon, paláca. Rybky!“

Zavrtel hlavou že nie.

„Stačí odhad, počet generácií.“

„Bude to cez stopäťdesiat rokov, aj viac. Dvesto?“

„Pch! Vy ste už niečo nové vymysleli? Vyfantazírovali? Ja že moja fantázia. Na Daiele som si vymyslela akváriový plot. Ale keď už existoval u vás,“ zasunula prsty oboch rúk do seba a poklepkávala pomyselnou spojenou neviditeľnou silou kolená.

„Fantázia neexistuje?“ otázka skôr ako pokračovanie filozofovania, len pár slov, že počúva.

„Vymysleli ste?“

„Samozrejme, že som vymyslel. Ako utiecť z výcvikového tábora, aby to nikto nezbadal. Môj geniálny kúsok.“

„To nie je nič nové. Milióny pred vami z niekadiaľ utekali tak, aby si to nikto nevšimol. Myslím, či ste vymysleli niečo nové svojou podstatou.“

„Ako napríklad?“

„Vymyslieť auto. Kým nebolo, nebola ani jeho podstata.“

„A tak to si zasa myslím, že oveľa viac miliónov sa svojou podstatou premiestňovalo z miesta na miesto.“  

„Aha,“ váhavo, ako keď sa hádže hrach o stenu ukončila dialóg, ktorý pokračoval úvahami v každej hlave zvlášť.

„Viem, čo ste chceli povedať,“ bolo síce pekné, že priznáva, že myslenie mu môže ísť aspoň čiastočne jej smerom, pričom vyslovené ponecháva len doberačky založené na detailoch, keby nebodaj teóriu publikovala a potrebovala ju pretriasť všetkými smermi, ale kým vetou Aha mala so svojim sebavedomím máličko navrch, po tejto vete pocítila trpkú pachuť skutočnosti, že mu nestojí za spoločné hlbšie úvahy.