Šéf nás zbadal a kričí na svojich parťákov ako zmyslov zbavený:"Sé-é-é-é-m, chytro sem, blbci, zdrhajú, blbci

za nimi, do prdele."

                    Za nami uteká šéa ešte jeden ktorý vraví ako uteka:"Ja ich zabijem ,zabijem aj hneď."

                    "Pridaj kričí naňho šéf,"utekáš ako Slovenský šnek."

                    Utekáme, šéf po nás páli zo škorpióna, guľky odrazené od asfaltu hviždia svojim špecifickým zvukom.

Podarilo sa nám dostať až za roh, opodiaľ stojí odparkovaná vetrieska, keď sme sem išli tam nebola, musel prísť 

pred chvíľkou, kričím na Ignáca:"Nakopni tú vetriesku,"guľky nám svištia pod nohami ako štebotajúci vtáci sem

tam zavrndžia:dén, dén. "Panbíčku,"vravím, "ale ja nie som Segal." Ignácovi sa podarilo naštartovať vetriesku, naš

ťastie šofér nezamkol dvere a nechal aj kľúče v zapaľovaní, sadám za volant, skrúcam ho do prava a potom doľava.

Ignácovi to predsa nemožem prenechať, možno by to zvládol, ale ke´d jazdil naposledy, keď bol malý s otcom na

lúkach, guľky bubnujú po plechovej kapote."Ďakujem Bože za takúto nádielku, len nech nám nezasiahnu motor 

alebo pneumatiky, som rád, ža sa mi auto podarilo naštartovať. Pálime z tejto prekliatej slepej ulice do mesta.Poze

rám sa do spatného zrkadla, ide za nami jedno z áut, premýšľam či zakopali aj toho v tom bielom plášti, lebo keď

sme utekali okolo toho miesta, kde ležal nevšimol som si či tam bol, V spatnom zrkadle vidím ako šéf v aute gesti

kuluje, nadáva svojim, Ignác nasadol s dievčaťom do skrine vetriesky, je to oplechovaná vetrieska, ktorú používajú

kúrenári a všelijaký iní robotníci, používajú ju ako aj karavan. Ignác vyhodil zozadu acetylénové fľaše na cestu,

myslel som ,že ich to zabaví, ale vyhli sa im, zabočíme medzi činžiaky, pozerám do spatného zrkadla, pred chvíľkou

som tam videl iba jedno auto a trochu ma to tešilo, teraz nevidím žiadne, že by sme sa ich striasli, tomu sa mi nechce

veriť, to by bolo teda niečo. Zastavujem na parkovisku medzi činžiakami, čakáme, vystúpim z auta a idem do zadu

k skrini, Ignác s dievčaťom tiež vystúpili, dievča sa na nás pozerá ako na spasiteľov, keby vedela....stále sa jej v 

očiach ligocú slzy. "Ďakujem vám chalani,"povie, predstavujeme sa.

                    "Ja som sem nechcel ísť, to sa poďakuj Ignácovi."

                    "Ďakujem vám obom, ale išiel si a ty si ma odtiaľ vytiahol, bez vás by som bola stratená."

                    "My sa ti musíme s niečím priznať, my sme nešli na žiadnu súťaž."

                    "Nemysli nato, to je jedno, len aby sme im zdrhli,"povedala akoby to ani nevnímala čo sme jej povedali.

                    "Nepojdeme do nejakého vchodu, zazvoníme u niekoho a zavoláme odtiaľ, alebo sa tam možeme

schovať, možeme sa odtiaľ dívať z okna a keby išli vyskočíme z okna na nejakú pouličnú lampu, alebo divaj Jane

hen je strom, vyrástol až do výšky tretieho poschodia, na ten by sme poľahky skočili."

                   "Oni ti nepojdu všetci hore, čosi a volať nebudeme nikomu, neverím policajtom, neznamená, že keď sa

nám podaril teraz taký husársky kúsok, že to bude tak stále, nefantazíruj, tuším sme sa ich naozaj striasli, vydýchol

som si.. Tu z ničoho nič sa pri nášom aute zjavili dvaja cigáni, jeden z nich vraví:"Jaká mladá osádka vozu je tu, 

gádžovci dajte cigaretu."

                    "Prišli sme si zapáliť,"povie Ignác bojazlivo.

                    "Tak ponúkni cígo, aj kamarátovi,"povie dobrácky. berie z rúk Ignácovi krabičku a  ide si ju strčiť do 

vrecka, napokon vyťahuje dve cigarety z krabičky a podáva Ignácovi:"Vedia rodičia že fajčíš,"opýta sa cigán opať

dobrácky."Kde ste ukradli tú káru dílery? Určite máte pri sebe aj mariuhanu," cigáni nám prehľadávajú kapsy.

                    "Už nemáte žiadne cigarety? fajku na marišku nemáte?" Odchádzajú, ako odchádzajú jeden z nich povie:

"A dajte si potom pastu na zuby, aby vás mamička nezacítila, že ste fajčili."

                    Pozerám za nimi ako odchádzajú, vravím si pre seba:"čo si ten hnedý debil myslí, že som ja nejaké 

previnené decko čo fajčí, takú mu dám bitku, že do rána zbledne a už sa nebude mať načo vyhovárať, že sme 

rasisti."Hé-é-é-é-j,"volám na nich, "ešte tu mám kapsu." Cigáni sa obrátia a pomalým krokom niečo si medzi sebou

hovoriac idú k nám."Ešte tu mám kapsu,"poviem, keď prídu úplne k nám, ukazujem dolu pod kolenom na pravé

stehno, jeden z nich sa mi skláňa až k lýtkam, obchytkáva mi nohy, naberiem ho kolenom a dávam mu poriadnu bitku,

druhý sa už o nič nepokúsi,vie, že ja len tak svoju kožu zadarmo nedám, videl ako jeho kamarát schytal, utekajú

a jeden z nich kričí :"Jáj ale ma nakopol do ladvín , hlavatý, veď počkajte takú ti jednu dám, že zaletíš až k tým

činžiakom,kýve rukou, hrozí dvoma prstami,"my si ťa chytíme a budeš mať spomienku ako sme ťa nakopali do riti."

"Jeden kamarát mi povedal cigán sa musí báť ale ja vravím každý ktorý nejak ubližuje sa musí báť aby sa nabudúce

bál povedať to čo ubližuje, jedine bátím sa uvedomí. Keby to boli ale čierny obri bol by som nahratý, keby toto robili

skupinky bielych tiež by sa čierny bránili a rovnako tak by sa vytvorili frakcie podobné skínom ktoré by ich mastili

kde by ich zbadali vinný nevinný, malý, slabí, grázel negrázel. Skupiny bielych by museli maťna tvári ale tri znamienka

podľa toho znamienka by si ich hádzal do jedného mecha, útočných, silno neprisposobivých ale aj dobrých. Keby

čakali len na podporu, sociálku alebo by polovica bola v invalidnom dochodku to by človek nejako prekúsol, ale

tá ich nečistota dráždi a nevídaná útočnosť.Vždy nejako skupinku ľudí neprisposobivých nazveš aj keď to nie je

žiadna rasa. Keby nemali na tvári tri znamienka tí ktorí sú útoční a neprisposobivý hodil by si ich do mecha podľa

niečoho iného, našiel by si si označenie pod ktorým by si ich hodil do jedného mecha.........................................

                    "Jak ti to vravel ten tvoj učiteľ Ignác, keď si mu povedal, že sa chceš ísť učiť za maliara? Z maléru do

maléru,"pozerám sa tým smerom, kde sa cigáni stratili."Počkáme tu, snáď nás tu nenájdu." Ale len čo som to dopo

vedal vraví Ignác bojazlivým hlasom:"To je ako nalinkované, že nenájdu." cez detské ihrisko vyasfaltované sa k nám

blíži biely pežot, štartujeme, naháňačka ako vo filme, poviem, tráva netráva, letíme mestom a oni za nami.

                   "Kde sú poliši?povie Ignác," nevidia čo sa deje? Uzrel som zaujímavú odbočku na poľnú cestu, vpá

lime tam, natriasa nás, vidím pred sebou, že tadiaľto jazdia traktory, dezén pneumatiky traktora, táto formička

z otisku do cesty nás natriasa, po ľavej strane je múrik, tuším som za múrikom zbadal kríže, pomníky, ideme okolo

cintorína, motor začína haprovať, pozriem na kontrólku, jasné, dochádza nafta, motor ešte zopár razy zakrochce

a auto zastavuje, chytro z neho vybiehame."Chytro poďte," všetci sme teraz boli v kabíne, vyskakujem na múrik

a Ignác za mnou, múrik je vysoký asi stoosemdesiat centimetrov, Ignácovi sa nedarí vyskočiť."nakopni múr a chyť

sa vrchu múrika a vytiahni sa,"podarilo sa mu to, podávam ruku dievčaťu a vyťahujem ju. Aj keď Ihnác veľmi

v športe nevyniká, čudoval som sa teraz, že sa mu to podarilo, utekáme medzi hrobami, skáčeme po hrobkách,

bežíme na druhý koniec cintorína, prebehneme po hlinenom chodníku pomedzi hroby, okolo suda nad ktorým je 

vodovodný kohútik, vidím kostol, či skor kaplnku, tam bude asi východ, teda lepšie povedané je to vchod do cin

torína. Ako tak bežíme im vravíM:"Nič vás nenapadá?"

                   Áno, vraví dievča,"že ich tu bude o chvíľu o tri viac." Uzrel som bránu, je to železná brána, kováčska

majstrovská práca, rozhliadame sa, cintorín je na veľkom kopci, vedie k nemu strmá cesta vykladaná žuľovými 

kostkami, dole vidím, že čaká akési známe auto, áno sú to oni, obkolesili nás, jedno auto išlo za nami a týto z dru

hej strany. Ale šťastie nám stále praje, akási pani