Ráno som prišiel zobudiť Ignáca s Elenou. Elena je na Ignáca naštvaná. "Ešte ti dlžím jeden rozhovor,"povedala mu.

Zišli sme sa na Ignácovej izbe všetci, Elena pobieha v nohavičkách, skúša si Janine šaty, vrhka pohĺad na Ignáca a

povie:"Ignácko sa nehanbí, že?"

                   "Já bych rekel, že ani né,"pozbieral odvahu, dvihol hlavu, doteraz pozeral do zeme a pozrel na Elenu v

bodkovaných nohavičkách, Ignác ma berie nabok a pýta sa či som mal niečo s Janou, že on s Elenou nič.

                   "Rekel, rekel, to je zlaté," povie Elena. "Na autobusko je to odtiaľto iba kúsok,"pokračuje. Budeme 

všetci v strehu.

                   Sme na autobusku, lúčime sa, dievčatá nám dávajú bozky na čelo a od oboch dostávame francúzáka.

Ó-jazyk má chutný Janinka. Okrem svojej baby som už dávno nedostal jazýčkovú, no vtedy keď som podviedol

moju milú, keď ma pozval kamarát z práce a býval som uňho tri dni, jeho vyšportovanú sestru som pomiloval, tá

moja to na mne zbadala a urobila mi to tiež potom niekoľko krát, mohol som ju zato nenávidieť koľko chcel pád

sa nedal zastaviť, rozišli sme sa, ju som mal asi najradšej zo všetkých báb čo som mal, nepáčilo sa mi, že sa rozprá

vala rovnako s každým chlapom rovnako ako so mnou, ale som ju miloval, raz som jej vynadal, že sa dala nakráto

ostrihať a tú čo mám teraz tá sa stále pozerá po chlapoch, možno preto, že som žiarlivý."Tu máte ešte niečo od nás,"

podávam obom babám po tri lízanky čupa-čups, bol som po ne v noci na benzínke.

                   "Ďakujé-é-ém,"povedia takmer naraz. "Majte sa,"povie Jana, "a prídite nás niekedy kuknúť,"prichádza

autobus. Nasadáme s Ignácom do autobusu a len čo sme sa usadili, zbadáme, že dnu vchádza nejaký známi ksicht.

Do prdele, veď to je jeden z tých grázlov zabijackych, snažím sa sedieť pokojne a nedať na sebe vidieť strach.

Pozriem sa mu do očí akoby sa nič nedialo, trochu ho to zmiatlo i keď si myslím, že nás spoznal. Ignác nervózne 

vytrháva penu z poškodenej sedánky pred ním, tamten to postrehol a pristavuje sa pri Ignácovi. "Určite si sa tváril,že

ho nepoznáš a nepodarilo sa ti to,"poviem Ignácovi. Tamten dáva Ignácovi prst pod bradu a zdvíha mu hlavu. Neča

kám, sotím toho chlapa z celej sily až zaletí na dvojicu sediacu oproti cez dve sedánky, vybiehame z autobusu, pred

biehame dievčatá, tie keď nás zbadajú pridávajú sa k nám, otáčajú sa na chlapa čo beží za nami, pri uchu má mobil

a beží, volá určite svojim komplicom, že nás našiel.

                      "Zase bežíme,"volám v behu na dievčatá,"je to ako v nevydarenej rozprávke." Vidíme pána, ktorý vy

chádza z auta a ide smerom k telefónnej búdke, žeby znova trocha šťastia, Ignác odisťuje zadné dvere, vliezame

všetci do auta a fujazdíme preč. Tamten sa zastavil a nahnevane za nami kývol rukou. O chvíľu už sú za nami, valíme

sa cez mesto, zbadali sme nápis štadión, prerážam železnú bránu na štadióne, valím si to po nábreží, je to akýsi násyp

čo bývajú na štadiónoch a tamtí za nami."Panbíčku toľko šťastia za posledné hodiny. "Kto sa z vás včera modlil?"

pýtam sa,"lebo nejako nám šťastie praje." Pokúšam sa vybehnúť na výpadovku, Elena ma naviguje:"Ideme do sana

tŕia,"povie Elena." Založím vám kartu pacienta, čo na chvíľu budete pacienti, to bude bez problémov, o chvíľu bude

odbočka a za tou druhou necháme auto aby sme ich nenalákali, je to až za treťou odbočkou, tam odbočíš, všade nao

kolo sú chaty, to by museli prehľadať tristo chát, nevyzerá to ako sanatórium, keď budeme vidieť, že za nami nejdú

na druhej odbočke zastavíš. Pekne som to vymyslela, nie? Už sme na odbočke, idú za nami? opýta sa Elena.

                      Už som na prvej odbočke , na druhej zastavujem a vpálim s autom do kukurice, vystupujeme z auta.

Ideme k budove, už nás delí od nej iba zopár metrov. Elenu prišli privítať dva psy, jeden je pitbulteriér a druhý biely

ovčiarsky pes slovenský čuvač. Pitbulteriér je samec, ovoniava zadok ovčiačke.

                      "Ty blbé-é-é-čku, veď sa nehára,"povie Elena.

                      "Čie sú to psy? " spytujem sa.

                      "Riaditeľa tohto sanatória,"povie Elena. naokolo stojí zopár ľudí s kuframi pri nohách, jedna žena plače.

neviem posúdiť či tam ide ona, alebo jej muž, neviem či plače nad sebou,alebo nad ním.

                      "Kde sú všetci?"povie Elena tíško a hneď si aj odpovedá:"Asi majú psychohygienu, poďte dnu."

                      "My nejdeme,"vravím,"počkáme ťa tu vonku." Viem, že budeme musieťísť, ale je mi práve v tejto

chvíli dobre, že si chcem predĺžiť túto chvíľu, nechce sa mi hrať na pacienta, stále dúfam, že Elena vyšpekuluje nejakú

inú, prirodzenejšiu variantu.

                      "Odteraz, keď sa vás niekto opýta, nepoznáme sa, o ostatné sa postarám ja sama, poďte dnu!" Nedá

sa nič robiť, je rozhodnuté, nechtiac sa tiahneme dnu za Elenou. Ignác ukazuje na odparkovaný džíp a vraví:"To je 

tuším ten džíp toho starkého čo nás chcel zviesť a nezviezol nás."

                       Nemusel som si dlho prezerať ten džíp, na streche sa vynímala rozlúčková Ignácova priehlbina, pozerám

sa na Ignáca, teraz viem , že Ignác nemá zrovna dobrý pocit a nie je v tom sám."Tak toto je naozaj dobré,"poviem

a ustúpim od dverí."On nás spozná, on nás spozná vraví vyplašene Ignác.

                      "Hovno nás spozná, len sa prosímťa rob, že ho nepoznáš, dokážeš to."

                      "Jasne, jasne,"pokyvuje Ignác hlavou.

                      "Vy ho poznáte, Rajaja?"zapája sa Elena do debaty.

                      "My sme spoznali za dva dní ľudí,"poviem sarkastickým tónom,"Cha-cha, chcel nás zviesť, ale ponáhlal,

bolo to zopár sekúnd čo nás videl."

                      "To je jeho džíp,"povedala Elena.

                      "Zavoláš tých policajtov?"pýtam sa.

                      "Už nie, už som vás zahlásila, ste pacienti, ja myslím, že tu by nás nemali nájsť, auto sme nechali na jednej

z predošlých odbočiek, museli by prezrieť vyše tristo chát čo je tu na okolí, vy veríte policajtom? ja veru nie."

                      "Kde je tu záchod?"opýtal sa Ignác.

                      "Hore výdeš po schodoch a hneď vpravo,"povie mu Elena. Ignác vybieha hore schodami o pať minút ho

počujeme ako zhora kričí:"Poďte sem, poďte sem, chytro, rýchlo, sú tady."

                      "Boha, čo teraz?" Zhrozil som sa a vošiel na mužský záchod, otváram dvere na WC, otváram kabínky

jednu po druhej, keď otvorím tretiu, vyskočí odtiaľ Ignác, za pásom má lupáčky, mieri na mňa nimi ako s pištoľami:"Pif

paf-pif-paf, pší-pší, oklahoma santa fé džíny kúpr to je supr a potom vraví:"To máš za toho tosu, za to zosmiešňovanie."

                      Som z neho mimo, blbec, niekto ho mohol počuť. "Tak v tebe to stále vrelo, čo?"poviem mu nahnevane.

"Myslel som najprv, že chceš takýmto sposobom prinútiť Elenu aby sme odtiaľto vypadli." Až teraz som si všimol, že má

oblečené moje menžestráky koperky."Ty si vieš vybrať chvíľku, tak ako vtedy, keď som povedal na toho tvojho kama

ráta zo stavby že je kokot a ja som nevedel, že je nad nami na balkóne a ty si povedal: Bakiču, niekto tu povedal, že si

kokot, ty si zaon."

                       "Toť, divaj, niekto tu vykopol dosku, dá sa tadiaľ dostať na ženský záchod." Upevňuje dosku naspať.

                       "Kde si vzal tie lupáčky? to je nátura ten Ignác. "Ani som si nevšimol, že si mi zobral rupsak,"poviem mu.

"Ty máš nápady, ty si ale blbec." No povedzte nie je magor? Minule keď robil na pošte mi poslal dopis v mene kamoša

Germána, tak sme ho volali, lebo žije už v nemecku dlho. Dal na obálku nelúštiteľnú pačiatku a odosieľateľ Nemecko 

a Nemeckú známku. Ja celý potešený, že mi Germán píše a tam v tom dopise stálo: Ale si si myslel, že ti píše Germán.

Ignác je nebezpečný blázon niekedy. nakúkame  všetci na sesterňu, ideme na príjem. je tu zapnutý televízor, beží tam

film o policajtoch ako prepadajú nejaký podnik, vrátnik sa schováva pod posteľ, policajti odnášajú z podniku rozny ma

teriál