|
Človek to
neprespieva
Prológ: ... a padajú zo mňa kamene
opúšťajú ma ako zatracované slová
nepochopených
mozgov
ani
kurva nemá prázdne oči
keď sa pozerá na svojho milého.
Som
iná?
Odkedy schovávaš nahotu tvojich dlaní pod
mojou sukňou...
Som žena
aj keď sedím na detskej stoličke
a nechávam sa kŕmiť Ester
(
raz budem mat dcéru, bude sa volať Jasmína)
vedľa, sotva dvojročný špunt zapína notebook
spúšťa Mašu a medveď
smiala by som sa
keby
naľavo
nehučal
televízor
napravo neohovárala kamoška v kuse niekoho.
„Prosím ťa, že sa s takýmito hlúposťami zaoberáš
pozri sa máš úžasné deti
a čo
nás
vlastne do toho, nech si každý robí čo chce." :-neovládnem
sa
„Poslednú dobu sa nedá s tebou ani len
normálne porozprávať.“:
- vyhadzuje ma pohľadom
Vstávam. Chytám
deti za ruky a začnem
spievať:
„Ja som vaša kamoška, Ka-ta-rí-na stonožka.... čup,
čup
bugy....
Sochy
Som na ceste domov.
Auto
ticho pohmkáva melódiu.
Večerné mesto je ako zaoblená
stena
zanecháva energii hladký priechod.
Brána otvorená dopoly keď
zazvoní telefón. Kamoška.
Aha 20.30 už
ma okúpaného a uloženého syna.
"Čo
robíš?"
:pýta
sa
"Sedím v aute. Ale už som doma.."-
...nepočúva, pokračuje
ako neobyčajne
moderny automat
"Si predstav toto pamätáš sa na tú...." spúšťa.
Chcela by
som konečne vystúpiť
z auta tak prerušujem:
- "Počkáš
chvíľku
?
Mám za sebou náročný
deň,
dám si kúpeľ
a zavolám ti naspäť."
Chvíľu
ticho, potom predstieraná ľahostajnosť?:
-"Vieš čo,
už
mi dnes nevolaj, zobudíš mi syna. Čau."
Tu- tu- tu...
pred dverami popadané
vlhké
lístie
ktoré sem
nafúkal vietor
navodzujú
atmosféru lesa
bez
trojhranných tvarov
a
pokojným miestom.
| 
