Provozované WEBy:   Totem.cz |  Čítárny |  Český film |  Seaplanet |  Humor/Hry/Flash |  Flash CHAT    Chcete svůj WEB? Napište nám 
Zpět na úvodní stranuISSN 1214-3529
Pátek 1.11.
Felix
Zde se můžeš přihlásit jméno:
heslo:
nové 

 Všechny rubriky 
  Próza
 > Próza
 > Povídky
 > Fejetony
 > Úvahy
 > Pohádky
 > Životní příběhy
 > Cestopisy, reportáže
 
    

   
 
 Napsat do fóra o>
   
  

Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků.
Text nehodný ani koša
Autor: Kombajn v snehu (Občasný) - publikováno 3.11.2015 (13:24:48)

Na začiatok musím všetkých ubezpečiť, že ide o čisto fiktívny príbeh. Je výmyslom mojej unavenej mysle. Nič z tejto šialenej jazdy po pražcoch nevydá čistý a pravdivý tón. Sú to len bláznivé výkriky z domu hrôzy, kde na teba padajú slizké potvory pripomínajúce hadov. V pozadí znie hororová hudba, výkriky, šialený smiech a nesmierna zábava návštevníkov tohto gýčového domu hrôzy na štyroch kolesách. Paródia na strach. V sklených vytrínach znetvorené telá z umelej hmoty. Kývajúce sa údi v ktorých sa leskne krvavá čepeľ nedôveryhodnej napodobeniny sekery. Tma ako jediný skutočný základ v ktorom sa môžeš stratiť. Cesty, ktoré všetky vedú ku stánku s cukrovou vatou. Predavačka s veľkým úsmevom a ešte väčšími kozami. Ktorých veľkosť vo mne vyvolával omnoho viac strachu, ich nasýtiť ako samotná prechádzka strašidelným zámkom. Dlažba lesklá od letného ďažda, sem-tam lietajúce balóny plné hélia. Kde sa za kolotočmi chlapci bavia na deformácii vlastného hlasu pri požití plynu. Pripomína mi to Nitru, Agrokomplex kde som niečo podobné videl na Gastre. Len bol som mladý. Vtedy mi alkohol zväzoval jazyk, myseľ a najmä precíznosť mojej logiky, ktorú ja sám na sebe považujem za najsilnejšiu črtu mojej povahy. Presnosť myšlienok. Ponášajúca sa na mechanizmus Švajčiarskych hodiniek. Samotné myšlienky kvality Alpského mlieka.

Dosť už na úvod mlátenia prázdnych zásuviek dlhosiahlych rukopisov. Viem znie to nelogicky. Ale uvažujte. Hah.

Bol November mal som voľno a nesmiernu chuť zažiť niečo, čo sa len tak ľahko zažiť nedá. Rozhodol som sa ísť sám do hôr za účelom zbierania lysohlávok a následného požitia určitej dávky. Bolo mrazivé ráno srieň na lúkach pripomínala posyp na šiškách z miestnej pekárne kde sa atabluje iba blázon, sadomasochista, človek prinutený okolnosťami zomierať za zvuku horákov, ktorých kontrolky svietia ako oči sfajčených chlapcov v Žilinskom podniku Karaoke kozel pub. Kde som v batloch vyhral šampanské - to som sa ani nesnažil. Za kolonádou budov sme zastrčený pred vchodom do právnickej kancelárie húlili trávu. Ja som húlil z každým. Slabšie povahy padali na prdel neskôr tyčkovali na hajzloch. Pričom ja som rozleptával svoje vedomie a myšlienky ako vie rozleptať perník sliznicu. Vráťme sa k fikcii tohto alternatívneho zážitku spirituality. Ťahal som na bicykli hore dolinou - krásna príroda môjho rodného kraja ma pozorovala. Nikdy za nič by som nebol vymenil túto krajinu za inú. Hoci život v tejto oblasti nebol ľahký. Ľudia museli práve preto, že život bol bojom k sebe viac primknúť. Samozrejme nie v tejto dobe kde bola sebeckosť a je do piči tou najväčšou devízou. Som poviem otvorene sklamaný, že ľudia nevedie o sile jednoty. Sami o sebe sme nič spolu sme národ. Hovorím to všade kývajú hlavami, ale zjavne len aby umlčali moje rozvášnené ústa. Bohužial Slovenská mentalita je už raz taká. No ja stále verím. Časom príde k uvedomeniu si základných princípov. Potom, potom sa začnú veľké zmeny. Budú praskať sklenené vitráže chrámová opona sa roztrhne a každý skonštatuje: "My sme skutočne porazili nízkosť svojho sebectva."

Príroda bola krásne sfarbená. Lístie poletovalo mrazivým ovzduším a ja som v pľúcach pri každom nádychu cítil pichnutie, ktoré pocíti každý novorodenec pri prvom nadýchnutí sa svojimi vlastnými pľúcami. Život medzi zábleskami slnka, snažiac sa pretlačiť cez mraky - veštiace šedivú cestu domov. Pomedzi stromy, ktoré skrehnutými konármi tlačili lyko do spodných vrstiev pôdy. Raj. Peklo. Oboje v zájomnom tichom fungovaní medzi sebou. Rôznorodosť farieb, sýtosť a sila momentu o ktorý sa pokúša každý autor výtvarného diela. Do pekiel. Táto krajina je predurčená zrodiť hrdinov. V týchto šumiacich výšinách stromov, nádejí a aj plaču bezútešnej beznádeje ľudí ktorím oči zalepili sadze z komínov miestnej fabriky. Potoky demonštrujúce na jar silu topiacich sa ľadovcov. Rieka plná nádherných pstruhov, čakajúcich na opätovné prepuknutie života na jar. Chladivé lesné zátišia kde mach rozpráva o svojom zámere pohltiť čo najväčšiu plochu. Nádherné kopce kde smrť číha za každým pňom. A zlomiť si nohu pri samostatnom výstupe do výšin blaha znamená smrť. Toto všetko som si uvedomoval. Avšak žil som tu od detstva. Vedel som, čo tento kraj vie urobiť. Koľko zobrala hora životov. Ani jeden nevrátila, ale niekde vo svojom nízkom bytí a uvedomovaní si svojej vlastnej zraniteľnosti som si uvedomoval aj to, že tento kraj vie kto som. Som rodák a to sa nerobí. Zobrať si z toľkých možností, práve život rodáka. Život človeka snažiaceho sa písať o jej drsnosti, ale aj kráse v snahe vysvetliť, že všetko sa deje za nejakým účelom. Nazvime to vyšším účelom. Bol som súčasťou tejto krásnej scenérie. Narodil som sa v horách. Moje prvé nadýchnutie bolo - nadýchnutie sa Fatranského vzduchu. Môj prvý plač, tlmení šumením stromov. Poznali ma vedeli kto som. Stromy majú pamäť. Stačí si pozrieť peň v každom letokruhu nájdete zmienku o tom, čo sa s ním v danom roku dialo. Kedy bol chorý, ako sa prejavovala choroba, či expandovala zničovala ho alebo svoju vlastnú nízkosť prekonal. Toto je hora. Silná, drsná, ale prekrásna a číra.

Raz som v týchto horách stretol medveďa. Bol asi dva metre odomňa. Stál na lesnom chodníku. Ja som iba zostal stáť a pošepkal: "Som domáci" po týchto slovách sa medveď bez záujmu otočil a s kľudom odišiel. Akoby vedel, že som sem neprišiel vykrádať, ale pozorovať a iným hovoriť ako sa chovať. Bol to silný zážitok vidieť pred sebou masu svalov hnedej farby. Typický zápach medveďa, doslova cítiť jeho dychčanie, pričom som počul byť svoje srdce. Jediné, čo mi povedal mozog bolo predstav sa. So stiahnutím hrdlom som povedal už zmienené slová. Zrazu všetko bolo ako pred tým cestu som mal voľnú. Tento zážitok bol silný. Slabé povahy by padali na prdel a plakali. Zatiaľ, čo ja som rozmýšľal či skutočne zo mňa cítil spojenie s týmto lesom, krajom. Stále tomu verím, že to cítil tak ako verím tomu - mňa hora nepohltí. Nemá dôvod som jej súčasťou. Rodák. Jej drobný kúsok, ktorý sa rozhodol naučiť hovoriť, pokúsiť písať a prostredníctvom slov šumieť pre ľudí, ktorím šum ihličnanov nič nehovorí. Cesta ubiehala veľmi pekne. Zákruty lemované krásnou krajinou. Popri asfaltovej ceste sa vinula rieka. Jasne zvestovala čo sa deje vo vyžšie položených miestach tejto magistrály. Do tejto doliny majú autom prístup iba ľudia spätí s horou, ja sám som do nedávna prístup nemal, ale nakoľko bolo usudené, že moja osoba nepríde kradnúť, skôr rozjímať a svoje poznatky ako tak dokáže vtesnať do slov. Dostal som povolenie ako čestný člen. Šiel som koľko to šlo na bicykli. Mal som presne určený postup, kde zanechám bicykel. Pri spätnej ceste som mal v pláne ho vyzdvihnúť. Vtedy som ešte nerátal s tým, že spätná cesta bude predpeklie mojich vlastných myšlienok, fantasmagorií a otrávenej psychózy. Oprel som bicykel o starú horáreň, ktorých je v tejto doline neskutočne veľa. Tu nemá význam zamykať bicykle, tak ďaleko od ľudí žijú iba ľudia, ktorí si uvedomujú, že ukradnúť tento jednoduchý nástroj, za určitých okolností môže znamenať - zabiť. Otvoril som batoh - s chuti sa napil čírej vody, ktorú som nabral cestou hore. Osviežilo ma to. Chlad prenikol mojím celím telom ako elektrizujúci impulz, dal mi pocítiť, že žijem v celej svojej podstate. Vybral som sa pešo po starej zvažnici. Očividne nebola používaná. Kamene boli nestabilné preto moje kroky museli byť o to stabilnejšie. V týchto horách, každá nepozornosť môže znamenať smrť v tej najhoršej podobe zamrznutia, podchladenia alebo len bezchybného čakania na divú zver. Ktorej čin budete brať ako vykúpenie. Je to tak chlapci z mesta. Nie je to námestie plné ľudí. Kde hneď ako sa ti zakrúti hlava, volajú záchranku. Tu by musel záchranu zavolať havran, ktorý mi práve s typickým krákaním preletel ponad hlavu. Mínajúc tesne vrcholky ihličnanov. Bral som to ako pozdrav teda som odzdravil. Dá sa povedať, že z mojej strany by fakt, že som sa vybral sám do hôr tak zradných a strmých bol nerozvážnosť. V mojom prípade však nie. Išlo o očisťujúcu procedúru môjho vlastného vnútra. Kedy ma nerušili slová iných, ich dych ani myšlienky. Bol to druh mojej osobnej meditácie. Toto pochopí, len človek ktorý prežil život v horách. Uvedomil si, že mu je občas bližšia ich prítomnosť ako prítomnosť iných ľudí. Možno som samotár. Nenapraviteľný samotár a čudák. A možno, som hovoriaci strom ktorého korene sa zmenili na nohy. A raz príde deň kedy sa nohy pri mojom osamotenom výlete opäť premenia na korene a ja sa nikdy z hôr už nevrátim. O to nejde. Všetko sa deje presne ako sa má diať.

Výstup bol náročný. Vybral som si strmú cestu, ale najkratšiu skaly vyčnievajúce ako bralá z oceánu rozkladajúceho sa lístia. Každý krok bol nebezpečný. Nad hlavou skaly čakajúce na jemný záchvev, len aby sa mohli zosypať na hlavu toho nešťastníka, ktorý sa rozhodol pre zlú voľbu. Šmykľavý povrch číhajúci na vyvrtnutie členka. Prakticky keby som si tam vyvrtol členok a nebol by som schopní chôdze. Bola by to dosť beznádejná situácia. Ale ako sa vraví kto sa bojí nech nejde ho hory. Ja som sa nemal dôvod báť akoby aj ako malý chlapec som liezol po stromoch. Poznal každé zákutie, každé nebezpečenstvo číhajúce na mokrých skalách. Mojou najväčšou devízou bola predvídavosť, už vrodená chladnosť voči nepriazni osudu. Vždy som si dokázal zachovať chladnú hlavu. Mám to v povahe viem, že panika je to najhoršie čo ťa môže ovládať. Zatieni tvoju myseľ čiernymi obrázkami z knižiek. Kde ťa varovali pred tým a tamtým. Hneď vidíš svoj koniec v nejasných farbách. Panika a strach sú nízke veci nie sú súčasťou našej duše. Sú to pocity mozgu - nízke pocity mozgu. Občas treba nechať konať dušu. Mozog poslať do ústrania keď ho prepadnú tieto nízke stavy. Všetko nechať na dušu, ktorá to vyrieši. Uvedomujem si to. Som si toho vedomí. Zažil som to nie však v súvislosti s týmto príbehom. Akoby som aj mohol keď ide o číry výmysel.

Keď som sa z tmavého tichého lesa dostal hore na kopec. Predo mnou sa rozprestrela lúka so svojimi typickými trsmi trávy, v ktorých ak prialo človeku šťastie mohol nájsť už spomínané objekty môjho vtedajšieho záujmu. Kým som vyšiel hore po zvažnici a ocitol sa na vrchole kopca, kde sa lúky vinuli do nedohľadna bolo 14 hodín. Inverzia bola krásna bohužial nie literárna. Tú použijem teraz. Leskla sa rosa na tráve striebra kúskami. (Nemohol som odolať. Hah). Slnko vyskočilo do svojho zrejme najvyššieho bodu. Postupne už len zľanovalo svoju púť. Ja som sa opäť napil. Voda do mňa vliala príval vnemov, ktoré boli ešte viac znásobené krásnym výhľadom na krajinu. Kopce v diaľke. Dole v hmle sa odohrávali nízke príbehy veľkých ľudí. Ja bez signálu s neskutočným pokojom v duši som začal prekutrávať trsy trávy. Hneď po prvých pokusoch sa začínali objavovať sivo-žlté klobúky, ktoré veštili, že moja výprava bude sláviť úspech. Liezol som po kolenách od trsu k trsu. Nádielka bola skutočne výdatná. V jednom trse som dokázal nájsť od desať do 20 klobúkov. To je čo povedať. Všetko som starostlivo odkladal do papierového vrecka zobraného výlučne na tento účel. Ako to už býva rozhodol som sa popri tom ako zbieram pomaly užiť pár húb. Popri samotnom zbere. To bola chyba ako sa ukázalo neskôr. Znalý problematiky vedia, že huby sa rozšantia vo svojej plnej paráde tak hodinku dve po požití. Stav trvá aj osem hodín, intenzitu určuje mnoho faktorov ako je najmä množstvo a to či požívate na lačno alebo nie. Ja osobne v horách nepreferujem jesť. Som nastavený tak nejako zvláštne. Nepotrebujem jesť aj desať hodín keď to vyžadujú okolnosti. Nemám s tým problém, ale potom sa musím najesť a poriadne. Nie je to zdravý životný štýl to si uvedomujem. Ale zároveň si uvedomujem aj to, že v 40 tke už budem hore brkom. Takže je to jedno. Z nadšenia, ktoré bolo spôsobené skutočne vydareným výstupom som nerátal množštvo požitých húb. Pri každom trse hubu - dve. Koľko som prešiel týmto štýlom trsov skutočne neviem. Ale bolo neskoro, okolo pol piatej keď som sa uvedomil s plným sáčkom húb. Zaumienil som si, že je čas vrátiť sa. Postavil som sa na nohy. Až pri tomto úkone som si uvedomil, že som v celku dobre popísaný. Dokiaľ som bol zameraný a hľadel som na blízko, ešte to vlnenie a všetky zvláštne pocity mozog dokázal selektovať. Akonáhle som sa postavil na dve, pozrel do diaľky všetko začínalo byť akoby rozliate. Niečo ako Michelangelova maľba v Sixtínskej kaplnke keď nevysušili farby. Cesta bola ako koberec videl som na nej záhyby, akoby si niekto nedal tú námahu a nenašpanoval kus tkaniny. Dokonca konce boli rozstrapkané. Vlnili sa občas som mal vidinu že začína príliv. Vykročil som s pevným odhodlaním, že ja som ten kto dovolí drogám kam môžu zájsť. Samozrejme je to pravda, len nie keď to preženiete. Vtedy, ak to lajcky zvážim som požil blízko sto húb. Pritom ľudí dobre domotá 30 ja som prekročil dávku trojnásobne. To je alarmujúce číslo. Slnečné svetlo zmizlo z dohľadu, hneď ako som zašiel kúsok do hory. Akonáhle sa zmenila farba všetko akoby začalo fungovať na inej hrôzostrašnej úrovni. Slnko dávalo tomu všetkému nádych krasy - žlté podfarbenie. Pod účinkom psilocybínu, boli farby pre môj mozog veľmi dôležité vnemy. Teraz som zápasil so šedivou, aj moje myšlienky a stavy otravy dostali šedivú temnú stránku. Kamene obrastené machom mi pripomínali zarastené hlavy spisovateľov, pričom som mal pocit, že ma sledujú. Píšu o mne svoj najnovší román v zápale písania zabudli, že na nich rastie strnisko a obrastá im celú hlavu. Mal som pocit, že sa im leskne čelo od potu. Na niektorých som videl vrásky od smiechu nad tým ako sa zabávali nad mojou vlastnou bezmocnosťou sa týchto šialených myšlienok zbaviť. Zaborenie sa do lístia v hore sa zdalo akoby som padol do zeme po pás. Chodenie mi nerobilo samo o sebe problémy, ale nevidel som si nohy - mojou hlavou chodili myšlienky ako ty lietaš. Porušil si fyzikálne zákony. Lietaš, alebo sa prepadáš do hnilobného procesu lístia, ktoré ťa tak jemne a s bázňou prijíma ako veriaci Božie telo. Ak o mne hovorili, že na tráve som paranoidný tak to slovo len teraz dostavalo svoj pravý význam - sledovalo ma všetko. Pozorovalo každý môj krok. Zvuky boli ohlušujúce. Moja vlastná ruka bola ruka niekoho iného. Čierne škvrny mi pripomenuli mrazivý mesiac v hnilobnom rozklade starej zdochliny Villonovej rovnomernej básne. Kurva. Oxymoron mi preletelo hlavou ako môj ďalší rukopis košom. Otriasol som zo seba a svojich pliec môj prvý básnický vzor. Zatiaľ, čo prsty sa rozlievali ako roztavené olovo zo starých akumulátorov v starej konzerve nad novým zázrakom ohňa. Kopírovali povrch neviem čoho, keď som sa zameral na hlbšie preskúmanie svojej ruky. Prezoomoval som sa do takého zvláštneho módu, že mi čiary na rukách pripomínali Grand Canyon. Mohol som sa medzi nimi prechádzať. Cítil som sa taký maličký z týchto fantasmagorií ma vyrušil zvuk nejakého vtáka. Krákanie mi pripomínalo výsmech mal som pocit, že som stratený v čase a priestore. Čas ani neexistoval prestalo sa stmievať. Fáza dňa zostala zakliesnená medzi vrcholkami stromov. Bože môj pošepkal som alebo som si to iba pomyslel. Moje ústa vydali tento škrek. Korene stromov na mňa útočili. Snažili sa mi zapliesť do nôh pričom som si uvedomil, že sú homosexuálne orientované. Chcú ma najskôr tam a hneď pretiahnuť. Konáre sa predĺžili skrútili ako prsty nebožtíkov, chmátali po mne s neskutočnou túžbou ma chytiť a pretiahnuť svojimi koreňmi. Keď som to videl a uvedomil si prišlo mi najrozumnejšie utekať. Bežal som bežal, pričom som sa vznášal ovzduším. Čím väčšiu rýchlosť som vyvinul tým vyššie som stúpal. Zrazu som si uvedomil, že vidím celý les z vtáčej perspektívy. Toto uvedomenie mnou otriaslo. Do piči mi pretieklo ústami bez toho, aby som rozochvel hlasivky bolo to povedané. Beh ma unavil alebo ma unavil let. Ktohovie. Viem len, že keď som klesol na zem nemohol som na nej ostať dlhšie ako minútu. Stával som sa jej súčasťou pohlcovala ma. Žrala mi najprv ruky, ktorými som sa snažil držať kúsok pôdy, ktorý sa hneď zmenil na vlasy. Bolo to šialené. Myslím, že slabšie povahy by sa tam na tom mieste zbláznili. Niekde hlboko v mysli kde droga, chvalabohu nemala prístup som si opakoval je to len účinok drogy ignoruj to. Odriekal som to ako litánie. Zatiaľ čo hora šumela oroduj za nás. Hovno to pomohlo ak mám byť úprimný. Tak silno ako som tomu chcel veriť na mňa doliehali všetky možné hrôzostrašné fantázie. Prakticky som ani nevedel kam idem. Orientáciu som mal úplne pomýlenú. Nedokázal som identifikovať smer. Ani to, či som na správnej ceste. Žiadna cesta neexistuje mi hučalo niekde v podvedomí - veď si letel. Možno si dávno v inom štáte. Všetky tieto strašné nekľudné myšlienky, klíčili, prelínali sa menili farby a tvary. Raz rotovali horizontálne raz vertikálne. Nevedel som kde sa v tej rotácii nachádza moja osoba. Bol som unášaný otravou psilocybínu robil si čo chcel. To aj napriek tomu, že ja som sa všemožne v sebe snažil nájsť liace, ktoré by ten strašný stav dokázali usmerňovať. Aspoň trošku korigovať jeho smer, aby som nebol unášaný do svojich najhrôzostrašnejších predstáv o smrti, nízkosti existencie a svojej vlastnej beznádeje. Nič nepomáhalo pokúsil som sa vstať. Celý obraz sa postavil so mnou. Bolo to ako mať namiesto hlavy kameru. Všetko boli sprostredkované zábery, bez možnosti toho aby som nejaký záber mohol ovplyvniť. Takto otrávený som ešte nikdy nebol. Akoby aj je to, len fiktívna poviedka o nadmernej intoxikácii. Smer neexistoval. Cieľ bol iba myšlienka "domov" na ktorý som nemohol myslieť, pretože akonáhle som si predstavil domov videl som v strede hory bráničku a chodník smerujúci k dverám. Mohol som sa po nej vydať, ale môj mozog mi hovoril "to nemôže byť pravda ak tomu uveríš zamrzneš". Teploty klesali v týchto polohách pod nulu. Bol som intoxikovaný. Potil som sa. Vylučoval neskutočné množstvo potu, pričom som pil, lebo mi to prikazoval mozog a ešte aký taký pud sebazáchovy. Niekde hlboko som sa bál o svoj život. Zažil som už pár situácií kedy mi išlo o život. No nikdy nie takýmto skurveným spôsobom. Bol som odkázaný na seba, svoje myšlienky, ktoré boli deformované množstvom psilocybínu. Nevedel som nič. Pravdepodobne ani súvisle hovoriť, aby to dávalo význam. Jediné, čo mi v hlave rezonovalo ako doska od Joy division bolo, že po ôsmich hodinách by som mal k sebe prísť. Teda pokiaľ sa dovtedy nezblázniš. Aj tieto šialené úvahy, že ja sa už nikdy nevrátim do pôvodného stavu vedomia nahlodávali moje presvedcenie. Bol som stratený v horách bez možnosti používať svoj mozog. Ak som sa ho aj náhodou pokúsil použiť hneď vyštartoval s pochybnosťami a šialenými vyzuálnymi psychózami. Poviem na rovinu neprajem nikomu zažiť také agresívne stavy, akými ma vtedy poctili huby. Šiel som bez toho, aby som uvažoval. Vtedy mnou prešla jediná myšlienka, ktorá ma mohla zachrániť. Bola len chvíľková, ale ja som sa jej držal. Všetko ostatné len ničilo moje nádeje. Spoliehaj sa na svoj inštinkt. Toto bolo teraz jediné, čo som mohol akceptovať a dávalo mi akú takú nádej a vieru, že sa niekedy z týchto zložitých psichotýk dostanem. Hora ma volá po mene. Toto dávalo význam a pravdu povediac toto bolo to, čo som potreboval počuť. Hora ma volá po mene, poznáme sa ako dobrý kamaráti už od detstva. Nemôže si dovoliť ma zabiť. Toto bolo svetlé miesto v mojej mysli na ktoré som sa zameral. Medzi tým sa odohrávali v mojich predstavách zvláštne veci. Po pravde nie len v predstavách, ale bol som priamym účastníkom toho ako sa na mňa strom pozrel. Pričom musel otočiť celú svoju korunu, kedže mi stál najprv chrbtom. Otočil korunou s príšerným škrekľavým zvukom z jeho účesu vyleteli nejaké zvláštne tvory. Pterodkatily preblesklo mi hlavou. Nepozeral som hore, lebo ich zobák z koruny siahal ku mojej hlave. Mohli a určite by ma aj zožrali, keby sa na to pozriem . Čakali iba na to, aby som na vlastné oči videl ako mi trhajú hlavu od tela. Letia s ňou do hniezda kde moja hlava, ešte stále vnímajúca, čo sa s ňou deje bude trhaná na menšie časti aby sa stala potravou pre tento dovtedy vyhynutý druh z obdobia Jury. "Kriste Bože" toto je očistec ma opäť vrátilo do reality. Stále som pamätal na vetu: "Hora ma volá ...". V tejto vete som našiel význam. Hovorilo mi to vtedy, niečo ako nemusíš sa báť, hoci si v ťažkej riti si tu s tou najsilnejšou podporou. Samotná hora bola môj spoločník. Aj keď stromy sa mi zdali neprívetivé. Smiali sa mi? Alebo to sa mi iba snažili naznačiť smer? Stromy sú súčasť hory tápal som medzi myšlienkami, ktoré leteli ako telesá našou atmosférou. Čím dlhšie som na to myslel tým menšie padli na zem. Uvedomil som si jedno. Nechám, čo najdlhšie letieť mojou hlavou myšlienku, že umriem. Ak je moje uvedomenie si správne zhorí, ešte preletom a vyparí sa. Zlomím ju. Našiel som spôsob. Myslel som na to, že umriem tak intenzívne a dlho až sa tá myšlienka skutočne vyparila. Vedel som, že neumriem. Zo snových vidín mi znelo v ušiach: "Hora ma ... ". Nebál som sa smrti ani toho, že nenájdem smer. Nechával som všetko na svojho sprievodcu. Stromy sa začali správať inak. Prívetivo, akoby mi sami vytýčili chodník. Dokonca aj ich korene vyrovnávali nerovnosti, ktoré v tme mohli znamenať koniec môjmu putovaniu. Neviem, či je to možné ale vtedy a tam som to pocítil. Precítil som silu ktorou disponuje samotná hora. Nebál som sa už ničoho. Pochybnosti o svojom konci som nechal zhorieť.

Vyšiel som úplne na inom konci, kde som pôvodne mal v pláne. Pred očami sa mi zjavila osvetlená dedinka kde bývam. Končil les. Začínali lúky. Musel som mu poďakovať. Rozlúčili sme sa tak ako sa lúčia starý kamaráti. Stromy utvorili rad a ja som ich objímal. Každý jeden mi niečo veľké povedal. Poznali ma skutočne po mene po mojom občianskom mene. Vedeli kde žijem, kedy som sa narodil a čo je mojím poslaním. Do prdele vtedy som to ešte ani ja sám netušil. "Vrátim sa" povedal som. "My vieme" šumeli spoločne. Kým som sa otočil aby som ich ešte uvidel. Boli nehybné na svojich miestach. "Ďakujem" bolo posledné, čo som dokázal zo seba dostať. Zliezol som do dediny. Stále mnou chodili rôzne myšlienky. Pod pouličným osvetlením som na asfalte videl hmýriť sa červíky. Svetlo bolo šum. Počul som ponosy výbojek, krik horiaceho plynu. Boh vie, čo ešte všetko. Domov som prišiel neskoro. Otvoril som dvere, keď som sa pozrel na jedlo viedlo so mnou debatu. Noc bola bezsenná. Potil som sa. Prívaly zimnice a následnej horúčavy sa striedali ako ročné obdobia len s omnoho kratšími prestávkami. Ani druhý deň ráno som nebol vo svojej koži. Podvečer som vyšiel do hôr za dedinou. Znovu teraz už s jasnejšou hlavou a myšlienkami poďakoval stromom.

Viem, že to bude znieť ako totálne sientien-fition, ale ony mi vtedy v ten mrazivý večer skutočne zachránili život. Boli pri mne. Stáli vedľa mňa, keby sa tam zjaví aj sedem hlavý drak ony by neušli bojovali by za mňa. Vtedy som prvý krát počul ako ma hora volá po mene. Stalo sa to v priebehu môjho krátkeho života ešte raz. Ale to je pravda, nie iba fikcia. Ten príbeh si nechám iba pre Zuzanu.

FINIS****



Přidat vlastní poznámku a hodnocení k příspěvku
<jméno   e-mail>

Kontrolní otázka proti SPAMu: Kolik je sedm + jedna ? 

  
  Napsat autorovi (Občasný)  
   


Copyright © 1999-2003 WEB2U.cz, Doslovné ani částečně upravené přebírání příspěvků a informací z tohoto serveru není povoleno bez předchozího písemného svolení vydavatele.

Design by Váš WEB

Addictive Zone Orbital Defender Game
free web hit counter