Zhlbokosti volám, v modlitbe tu stojím,
o svoj ľud, rodnú zem, sa BOH môj veľmi bojím.
Zloba, pýcha, necudnosť môj dobrý ľud hubí,
ako smeť,suchú ratolesť ho vrhá do záhuby
v oceán mamony,rozkoše spitosti,
v prekliatie bohatstva,túžob nicotnosti...
Bojím sa,že v ľude si nebude brat bratom,
vraždí deti v lone, sám sebe je katom.
Klepšiemu zajtrajšku vraj ľudské plemä kráča.
K pokoju a bezpečiu ho vedie hlava dračia.
pazúriská v obchvate na celú zem siahnuť,
jej poklady bohaté vo svoj majetok stiahnuť.
Rozrúbať kolísky,ukradnúť smiech deťom,
nemať čo dať do misky v tisícročí treťom.
V tisícročí chaosu, v tisícročí bláznov!
v špine seba, z nánosu vládnu s dušou prázdnou.
DEMOKRACIA! KAPITÁL! Ničivé siete splieta.
Žena-matka,roditeľka sa bojí zrodiť dieťa.
Otec by sa rád videl v perspektíve syna.
V bezútešné dni kráča, v zúfalstve usína.
Úniky zo života,šťastie v prášku drogy-
nalomená trstina,pitie z mláky vody.
Atomová smrť jak smršť sa nad zemou klenie.
Prosím, BOH môj, nedopusť jej umretie, chvenie.
V advente čakania k TEBE volám PANE:
Počúvaj prosby mojích úst.
Z hlúposti hreší ľudské plemä,
z hlúposti seje zlé semä.
Neopusť, svoj ľud, neopusť!
Panuje človek nad človekom na jeho škodu.
Jarmo si dáva na šiju, siaha na slobodu
duše i tela.
Hreší proti sebe.
Rúha sa BOHU.
Veľa.
Veľmi veľa.
Anna Vodičková
|
