Ježko dobrý gazda vidí: komora prázdna.
V bruchu hlad začne hrať k jedlu sa treba brať.
Vkĺzne do záhrady,pod drôt, pod zábrany
a poď ho k jabloni. V úcte sa pokloní.
Zdravím ťa, jabloň-mať. Smiem si jabĺčka vziať?
Jabloň vetvou kývne a otriasa pilne
jabĺčok za košík. Ber si z nich, ber si z nich.
Ježko sa nepýta: nie to v nich červíka?
Vie, to sa nesluší v dobrom mať zlo v duši.
Poďakuje vďačne a berie z nich lačne.
Vie, odniesť ich musí takto ihneď skúsi.
Čo má byť nech je hneď ďaleko má brlôžtek.
Ťažký má ježko lós nemá žiadny povoz.
Iba ak sám seba. Náklad odniesť treba.
Vytrčí pichliače, ostré jak bodľačie
zvrtne sa na chrbát. Jabĺk má akurát.
Zobral tri a či päť znovu sa náhli späť.
Však to nie sú pletky vziať jabĺčka všetky.
Pri poslednej noške už mrmle po troške:
ach, život je taký, pekný i onaký...
Ježko pamätlivý nie len dnes som živý
plní zásobáreň, spálňu i jedáleň.
Vidí, jabĺk je dosť nebude bieda, pôst.
Zabudol na únavu, spravil si oslavu.
Čistý šat obliekol, prestrel sviatočný stôl.
V úcte k pokrmu vstal a hodoval ako kráľ.
Teší sa z koristi, hrdý, sebaistý.
Či to vie každý tvor živiť sa ako On?
Vie, že v ľudskej chase mnohí stále, zase
neuživia seba, že ich živiť treba.
Ježka zalieva stud za taký biedny ľud.
K žitiu práca treba: slnko, voda, chleba.
Človek dlaň otrčí bez mihnutia očí.
Myslí, že je dobre keď si pokrm žobre.
To ježko nikdy Nie. Má čisté svedomie.
Robí zo všetkých síl, aby sa uživil.
Nelúpi, nezbíja, neobžiera sa, nespíja.
Chce toľko, koľko má dosť,
lebo má k tvorstvu má náklonnosť.
A tak si v pokoji žije v dome z chvoji
v radosti, v pohode s celým svetom v zhode.
Všetky statky zeme sú plevelu semä.
Vie to i malý jež. Ty, človek, vieš to tiež?
Anna Vodičková
|
