|
| Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků. |
 |
|  |
časť druhá
Tadeášovou mysľou blysla otázka: má klamať v záujme celého podujatia a vlastne aj v záujme brata, alebo povedať pravdu a vystaviť sa tomu, že brat, u ktorého zatiaľ ťažko nájde pochopenie, ho prezradí a potom ho ostatní poviažu, zavrú do pivnice a znemožia mu zámer? Ľutoval, že na prahu takých krásnych skutkov musí vykročiť s klamstvom.
- Idem sa prejsť do Čiernej doliny, k senníkom, - povedal Tadeáš. - Chôdza ma hádam vzpruží, - pokračoval, - lebo som od nehybnosti ustal. Čoskoro prestanú dažde a potom bude treba kosiť. Chcem byť pripravený.
- Chválihodné počínanie, - povedal starší brat Rudolf s akýmsi obdivom. - Ale to by si potom mohol vyniesť aj zopár kíl soli pre jelene a srncov.
Nie?
- Vynesiem, - súhlasil Tadeáš okamžite,- tanistra je pomerne veľká.
Brat Rudolf, dobre stavaný, ale malý, sa hneď zvrtol, vyšiel von a zamieril pod pajtu, kde bola uskladnená kamenná soľ. Tadeáš ho nasledoval a cestou uzavrel: je to vlastne v poriadku a dobre, že stretol Rudolfa, aspoň bude môcť povedať, keď sa budú ostatní pýtať, kde je tak dlho: Á, Tadeáš, ten išiel vyniesť do Čiernej zverine soľ, aby mala čo lízať...
Ostatní možno zadivene skonštatujú: to je ale div, že si ho na také niečo nakriatol! Doteraz vyležal na prípecku priam válov... Ale Tadeáša nemohlo pomýliť ani rozladiť nijaké znevažovanie.
Ten už stál na dvore a rozhliadol sa okolo seba. Čiperný Rudolf kráčal k nemu s veľkou hrudou kamennej soli.
- Nie je jej ani veľa, - hovoril Rudolf, - najviac ak päť kíl, to poľahky vynesieš...!
- Zmestí sa do tanistry?- zapochyboval Tadeáš nad veľkosťou hrudy.
- Nože ju roztvor,- rozkázal brat a mrkol na tanistru. - Mala by vojsť...
Tadeáš sa okúňal, lebo vedel, že brat uvidí slaninu a chlieb, ale nakoniec roztvoril tanistru už len preto, lebo nechcel nechať brata čakať s ťarchou v rukách. Hruda soli však zakryla obsah tanistry skôr ako mohol Rudolf niečo zbadať. A keď soľ vkĺzla dovnútra, bol celý uveličený. Spokojne poklepkal Tadeáša po pleci a vyprevadil ho až na záhumnie.
- Tamhore ju rozbi aspoň na dva kusy,- rozkázal ešte brat, - budú ju môcť lízať viacerí odrazu.
Tadeáš prikývol a vykročil na Kráľovú k borovicovej horičke. Po sto krokoch sa ešte obzrel, ale brata už nebolo. Aj tak sa potešil, že mu urobil radosť.
Každé dobré predsavzatie či skutok má svoj háčik a Tadeáš to poznal už po päťsto metroch, keď mu začala soľou zaťažená tanistra omínať plece. Preložil si ju na druhé, ale po chvíli sa všetko zopakovalo. Hlavné však bolo, že nemusel na nič myslieť, lebo pred sebou mal cieľ : doniesť kamennú soľ až k senníkom v Čiernej doline, tam ju rozbiť na niekoľko kusov a uložiť v soliskách.
A tak pomaly kráčal, šťastný z rozhodnutia narušiť mýtus spoluobčanov: šťastný aj preto, lebo o tomto rozhodnutí vedel iba on. Ani sa nenazdal a už bol na samom vrchu Kráľovej. Tu sa rozhodol oddýchnuť si, a preto zhodil z pleca tanistru a sadol si vedľa nej do trávy. Dážď ustal, oblaky sa trhali a zo zeme sa na niekoľkých miestach parilo. Príjemný vetrík mu uchytával spred úst dych.
Vstal až potom, keď pocítil mokrú trávu pod nohavicami, keď mu vlaha presiakla na pokožku. Teraz sa mu kráčalo ľahšie, lebo sa spúšťal z kopca. Nemusel sa ponáhľať, a preto nechal, aby ho nohy niesli tak, ako vládali. Nenapínal sa, nepresiloval, dalo by sa povedať, že oddychoval. Na rovinke sa úplne uvoľnil, až mu telo zaplavila slasť. Náhle akoby zosilnel, lebo nepociťoval únavu ani vtedy, keď opäť začal stúpať hore.
|
|
|
