|
Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků. |
|
| |
Kráčali sme ďalej a prišli k cintorínu. V kamennej záplave domov bol ako tichý ostrov. Stromy šumeli. Vrcholce im už nebolo vidieť. Našli sme prázdnu lavičku a sadli sme si.
Lampy na okraji ulice pred nami mali trasľavý, orandžový dvor. V hustejšie padajúcej hmle sa začala veľká rozprávka svetla. Chrústy ako opité sa vrhali z líp, krúžili okolo lámp a ťažko narážali o vlhké sklo. Hmla všetko zmenila, dvíhala sa do výšky a rozpúšťala, hotel naproti plával už ako zaoceánsky parník s vysvieteními kabínami na čiernom zrkadle asfaltu, sivý tieň kostola v pozadí premenil sa na strašidelnú plachetnicu s vysokými stožiarmi, ktoré sa strácali v sivočiernom svetle, a teraz už i vlečky domov začali plávať, hýbať sa...
Sedeli sme mlčky vedľa seba. V hmle sa stávalo všetko neskutočným - i my. Zahľadel som sa na ňu - v jej doširoka otvorených očiach sa odrážalo svetlo lámp. Obrátila ku mne tvár. Usmiala sa, ústa mala pootvorené, zuby sa jej leskli, veľké oči sa upierali na mňa - ale mne sa zdalo, akoby ma vôbec nevideli - akoby sa usmievala ponad mňa do sivých a strieborných vĺn, akoby sa jej dotklo vanutie na vrcholcoch, akoby načuvala temnému, nečuteľnému volaniu za stromami, za svetlom, akoby musela hneď vstať a odísť hmlou, bez cieľa, ale isto, a nasledovať ho, to temné, tajomné volanie zeme a života.
|
|
|