maxima gali (Občasný) - 24.5.2005 > Canis lupus má to šťastie vyjadriť sa k obsahu učene, čo ja iba vnútorne cítim, ale nemám na to vedomostné predpoklady, ani predpoklady na základe dostatočnej skúsenosti. Znamená to, že moje pocity sú nízkoúrovňové? To, či dielo má jednu, dve, či n úrovní, považujem iba za zvolenú formu. Niekto má rád rébusy, niekto rád útočí desivou priamosťou a niekto sa rád hrá s čitateľom na výber.
Hodnotenie diela považujem za výsledok dvoch strán: z jednej strany, ako sa podarilo daného čitateľa osloviť, z druhej strany, ako sa podarilo daného autora pochopiť, vnímať. Priemerné hodnotenie diela na nejakej literárnej stránke podlieha priemernému zloženiu návštevníkov, typu komunity, ktorá sa okrem vyjadrenia vlastných pocitov navzájom sebe prispôsobuje, takže dochádza ku skresleniu skutočných dojmov.
Ak hodnotím nejaké dielo, nie je to pre autora signál, že je dobré, či zlé pre ostatných, je to pre neho signál: takto to vníma taká a taká osoba. Je na autorovi, nakoľko mu záleží na hodnotení práve danej osoby a či chce smerom k takémy typu človeka niečo na svojej tvorbe meniť.
Diela sa nielen snažia preraziť na trhu a byť "super", ale majú funkciu povedať niečo práve tým, čo sú autorovi myšlienkovo blízki. Môže sa tak stať, že málo čítaný autor je vynikajúci autor pre úzku skupinu ľudí.
V zásade platí: ak autor spracováva pocit hlboko prežitý a je aspoň trochu šikovný, človek si tam nájde svoju úroveň. Nehovorme, akú "dokonalú", najväčšia dokonalosť je predsa v prirodzenosti. A ak si aj o úrovni chápania diela niečo myslíme, nechajme si to pre seba - nikomu sa tým nepomôže. To sú moje psychologické závery z dlhoročného pozorovania v tejto oblasti. Dobrý kritik má milón príležitostí sa presadiť inak, ako tým spôsobom, že upozorňuje na seba, že je dobrý a ten druhý je mimo.
ako autor - cítim ako cítim - na tomto kritikovi mi záleží viac..., tohto mám rada, že ma má rád, ale moc mi toho nepovie..., tohto mám rada a aj mi niečo povie... bla bla - cítiť je jedna vec a vedieť s pocitom niečo urobiť, nanešťastie zasa iná, takže to niekedy pôsobí, akoby sa človek držal slabých kritikov, zatiaľčo v skutočnosti si iba nevie rady sám so sebou...