. . . Nepovedal
som ti, si moja, keď tu sedím ako muž a ty nie si moja, lebo to nevieš. Že
som muž.
Že vo mne svetom
chodí muž. Aj žena. Že sedím medzi dvoma svetmi a patríš do obidvoch.
Vidím múry
všetkých svetov, hradieb za ktorými si ako hlina z môjho sveta na
hrnčiarskom kruhu, kde rozkročený sedím nad kruhom.
Moje dve ruky sú
hrady, kde v každom bývaš, keď sa ich rukami dotykám a miesim len hlinu
ako nie si. Keď ruku zovriem v päsť, ako nie si, keď prstami
unikáš v neporozumení.
Zakliata v
černoške, prázdnej žene, ktorej sa dotykám a cítim teba. Ako možnosť,
ako svet sa skladá z možností. Mojich. Keď z teba si ta vybozkávam celu. V
predstavách, v snení . . .
Vždy trafím tu
hlinu do kruhu a ona sa prilepí, aby som mal na čo hľadieť s
výčitkou.
Máš pravdu,
nežijem na žiadnom hrade, keď okolo nich len prechádzam a odolávam všetkým
nástrahám okien za múrmi. Som sám, celkom sám len so snami, ktoré sú veľmi
blízko. Hneď vedľa ako ti ľudia žijú naozaj. A čo v nich
tuším. Nikdy ta nechcem zraniť ako len na jednom nie si, lebo cela krajina
je mapa mojej duše nevymyslená a milujem, milujem viacerých ľudí. Čo
v svete je nemožné, vašom.
Mam modrý hrad,
ktorého som sa nedotkol, lásku, ktorú som nepriznal, ale ona tuší, vie. A
čaká na moje slova ako ty, čo napíšem jej, ako tebe. Nemôžem ti jedno
povedať, to najkrajšie, že nie si sama na svete, že toľko je vo mne
lásky. Ktorú si ani predstaviť nevieš, ako sa dá milovať iná žena
inak. Vyhnanec na hraniciach. Čo ona cíti, ty nie. A v mysli sa to dá,
tato nevera spojiť ako hlina duše s telom, že jednu hladím a druhu
objímam, že jedna druhej vdýchla dušu ako sa na vás pozerám. Že každá láska ma
svoj zadný kút v ktorom nie je, jediná.
Nemôžem vás mat
obidve, ako nemám seba, keď široko som rozkročený, snáď až do
neba nad obyčajnou hlinou z vás. A zbieram ten prach ako na lopatku po
zvadách, že ktorá z vás, keď žiadna a všetky.
To zas vás tak
veľa nie je, len tri, možno dve ako si ľavou pravú pridŕžam,
keď miesim ti hrdlo ako bozk by to nerozsúdil, len rozkrútil ako
obyčajný džbán. Niekedy misu, keď udriem do nej a ona sa mení pod
silou úderu na kolotoči z dreva. Je to ako hladkanie, ktoré vám nepoviem
lebo by som sa bal. Ani jednu som tak nehladkal. Vpravo mreže, vľavo
prázdne okno bez krídel dverí. Ani jedna mi neverí.
Dnes som bol
ženou ako bývam niekedy. Ako muž som sa prikradol k žene, čo je tiež na
dosah v prestrojení. Ako dvojmo sme aj v sebe, keď posielame iného miesto
nás. A myslime si, že sa niečo zmení, že zmení múry v nás. Túžim
dobýjať.
Kľačím
ako žena pred mužom, keď bojujem o ňu ako muž. To, čo je v nás,
TO sa zmení, roztopí nás a pretaví ako keď hádžem hlinu na kruh. To ta
dobýjam z toho, čo nie je ale môže byt, lebo aj to je v nás. A
neroztlčiem ti ani vlas. Presne ako mrežu, za ktorou sa schovávaš.
A vždy myslím na
tu, čo tu neni. Že zmizla v snení o druhej ako sa ruka mení, ktorú
prikladáš. Vlastne sa pokúšam povedať to obidvom z vás. Ako milujem. To,
čo možné neni, aj keby si hlinu roztrhla, lebo kruh mam jeden.
A môžem
zaboriť svoj hlas len do hliny ako nevie žiadna z váš, nič o mne, že
zradnosť nie je milovať.
Keby bola láska,
z neba, keby som si odkrojil z tela, ako by som vás miloval? Ktorú ruku by som
schoval? Keď každou by som hladkal. A vždy viac tu, čo nevidí ako sa
dá. Že som sa nenapil, len kropil vás a potom v tom mazľavom, hlinenom
pokračoval. Nič viac.
Je nemožné aby
som to rozpovedal. Ako mi vždy chyba viac ta, čo nie je ako svet, čo
mi unika. Je to len o pochopení.
[if !supportEmptyParas] [endif]