augustový peší prechod
magistrálou Slovenského Rudohoria za dobrého počasia
Prechod
Rudom
Dátum: 19.8.2002,
pondelok
Miesto: Bratislava, Slovensko
Deň 1. Preč!
O štvrtej ráno sa mi snom prereže
pípanie. Prečo ma budí?! Jeho
nástojčivý zvuk neustáva. Sakra, veď ja
musím dokonca vstať! Telo protestujúc opustí vyhriate lôžko, no
intelektuálne ostávam uviaznutý medzi povinnosťou ísť na vlak a túžbou vrátiť sa
k sladkému sneniu.
Takto skoro bude asi zima – prevalí sa
mi mysľou - a tak sa pustím do lovenia bundy v ruksaku prichystanom na odchod.
Doposiaľ som bol nanajvýš na jednodňových
výletoch a preto som sa pred cestou opýtal skúsenejších. Najdôležitejšie sú vraj
dobré topánky a spôsob ako si udržať veci v suchu. Preto som si všetko
pobalil do zvlášť igelitiek.
Hľadanú bundu som mal až celkom na
spodku prepchatého batohu. Keď po čase neprítomne opäť všetko pobalím
a zaviažem, zistím že vedľa mňa ostali ešte 2 sáčky, ktoré som zabudol
strčiť späť, grrr… L
Rýchle raňajky ešte ani nestihnú
rozpáliť pečeň a už sa ponáhľam tichou ulicou, aby som bezpečne stihol trolejbus
na hlavnú stanicu. Matne si uvedomujem aký je ruksak hrozne ťažký. Čo som si tam len dal? Čo tam mám zbytočne?
Mám všetko? Na stanici sa ešte úzkostlivo ubezpečím o prítomnosti životne
dôležitého pršiplášťa a lyžice, ryjúc sa opäť batohom v ľudoprázdnom
vestibule.
Prichádza Maroš a ranná rozmrzenosť
ma opúšťa. Aj IC-čko do Košíc odchádza načas. V coupé si vak vyložím na horný
rošt. Externe, po bokoch zasunuté plastikové fľaše s vodou vyzerajú trochu
labilne. Vedľa sediaca pani v čiernom habite to pohoršene komentuje a keď sa
zapäť začne vyhrážať násilím, Maroš ich radšej preloží na svoju stranu.
Vychádza Slnko a je na ňom čosi zvláštne. Až keď sa
lepšie prizriem, uvedomím si voľným okom viditeľnú veľkú čiernu škvrnu na jeho
červenom kotúči. Mystika momentu mi pripomenie úplné zatmenie z pred dvoch
rokov. V tajomnej predzvesti sa mi chvíľu zastaví dych…
F Košicoch sme podľa plánu a na stanici
stretáme Peťa - našeho tretieho kolegu, ktorý má pre mňa dohodnutý spacák.
Plecniak mi opäť oťažie. Doposiaľ som neniesol nič tažšieho a mám pocit, že ma
tých 20kg postupne vtlačí do zeme.
Kúpime ešte chlieb a salámu, a
prejdeme k autobusom. Za nami sa presunie trieda šalených tínejdžrov. Ich
vyhodňárske nárečie a temperament v kombinácii s plytkosťou obsahu mi už o malú
chvíľu začnú liezť na nervy. Zosobňujú presne to, od čoho utekáme. Od
každodenných žabo-myších ľudsko-technických problémov softvérovej firmy, od
všade-prítomných ľudí a od povrchného života v rýchlom tempe. Preč od civilizácie!
Autobus do Zlatej Idky má odchod
11:25, no trieda nastupuje dobrú štvrťhodinu a svojou „duchaplnosťou“ zaplnia
vozidlo. Ruksak nepríjemne ťaží, hoc ho mám položený na kolenách. Staručký
autobus má čo robiť kým sa vymotá z úzkych pruhov mesta a vyštverá hore do
dediny.
V Zlatej Idke dáme Zlatého Bažanta a
naplníme si fľaše z miestneho verejného zdroja. Nevediac, čo mám očakávať
prezujem sa do turistickej obuvi. Naša
odysea sa začína…
Hrôza!
Slnko pečie ako divé, popruhy mi trhajú plecia z trupu až mi nedokrvuje
palec. Len čo horko-ťažko prekračujúc rozsypané konáre vyjdeme lesnou asfalkou
ku kostolu, zastavíme sa pri obchodíku s potravinami. V skutočnosti je to iba
také malé okienko, cez ktoré kupujúci z diaľky pozerá na chudobný sortiment v
prítmí. Chvíľu sa tam spamätávame a šľape sa ďalej. Pred nami je celé
Rudohorie.
Ideme pomaly, z nohy na nohu.
Je horúco a šaty sa mi lepia na telo. Každým krokom bojujem s pocitom, že ten
ďalší už nie je možný. Mám to vzdať hneď
teraz? Celkom na začiatku? Čo si o mne pomyslia chalani? A ako obstojím sám pred
sebou? Nie, ešte počkám na vhodnejšiu príležitosť.
Stromov s našlapanou výškou
úbúda a nám sa začína otvárať výhľad na okolité zelené pláne. Niečo
popoludní vyjdeme popod Kojšovu
Hoľu, kde nachádzame rozptýlenie vo forme čučoriedok; nájdu sa však aj
brusnice, nejaké huby či kyseľ.
Na úpätí sa nachádza podivný les z
trojhranných bielych kolov - vraj stĺpov mieru. Napriek mizernému značeniu
potrafíme aj na samotný vrchol s meteo-budovou vyzerajúcou ako gigantický kozák
kremenáč. Tam sa zložíme, vyzujeme si prepotené ťažké bagandže a relaxujúc sa
pokúšame zorientovať v okolitej krajine zahalenej ľahkým oparom. Slnko svieti,
ale studený nárazový vietor nás okráda o jeho hrejivé lúče. Keď si prezriem
vrcholovú knihu zistím, že si naň sťažuje takmer každý.
Nepríjemný vietor je natoľko
vytrvalý, že najesť sa radšej schádzame ku lesom obrastenej chate Erika. Tam sa žiaľ od miestnych
„turistov“ dozvieme, že ju od Železiarní kúpili nejakí ukrajinci a že odvtedy
viac nebola v prevádzke. Ešteže je vedľa okomíneného altánku kombinovaného so
skládkou masívny zrubový stôl s lavicami na ktorom sa najeme a veru si aj
poleňošíme.
Zvečerí sa a my pozvoľna
zostupujeme hustnúcim lesom na Tri
studničky dúfajúc, že nájdeme vodu. Tú nájdeme asi o šiestej hodine na Trohánke a čosi ďalej i fajn čistinku s
miestom na táborenie. Rozbalíme stany, založíme oheň a varím sáčkovú polievku –
celkom netakticky s hubovou príchuťou. Pripravujeme sa na našu prvú noc v
divočine.
Keď dojeme, pokúšam sa umyť svoj
fungl nový ešus, ale ani trávou a ani toaletným papierom to príliš nejde. Budem
zrejme musieť zo svojich hygienických nárokov zľaviť. Ako vandrák-začiatočník sa
naivne pýtam na možnosti defekácie; vzbudím však iba zhovievavé úsmevy. Neďaleko
táboriska mám šťastie na prírodou vhodne tvarovanú latrínu.
O deviatej je už taká tma, že sa
nič užitočného robiť nedá a tak sa iba pozeráme do ohníka a celkom neromanticky
chrúmeme chipsy. Teraz sme síce ďaleko od
civilizácie, ale hľadajúc samotu sa každý z nás inštiktívne ešte viac uzavrie do
seba. A tak to vlastne ostane po celú dobu.
Po hodine to zabalím a idem do
Marošovho stanu; Peťo s
Marošom frajersky ostanú nocovať vonku. Po čase je mi natoľko zima, že si v
spacáku oblečiem tričko. Zhruba o polnoci sa do stanu priplazí aj Maroš, čím sa
teplota vnútri stabilizuje.
Peťo ešte priloží do ohňa, aby
vydržal celú noc vonku vo svojom spacáku do -10°C.
Samotný spánok za moc nestojí. Zima, nepohodlie a ticho lesa mi privádzajú
podivné sny…
Deň 2. Stratení
Zobudíme sa už o šiestej, no okrem
Maroša sa nám z ako-tak zohriatych spacákov vyliezť nechce. Po hodinke
predsa len vstanem a preberiem aj oheň rozfúkaním ešte stále tlejúcej pahreby.
Slnko vychádza skrze stromy na celkom inej strane než som večer odhadoval -
zelenáčsky posudzujúc táborisko. Batoh, ktorý bol vonku, mám mierne vlhký od
rosy. Po chrbte mi prebehne mrazivá
predstava prípadného nočného dažďa.
Maroš, plný energie, odíde na huby
a hneď sa mu podarí sa stratiť. V ešuse varím čaj s príchuťou včerajšej polievky
- fuj. Peťo tiež vstane
a rozhodne sa zájsť späť na Trohánku po vodu. Maroš medzitým blúdi
prebúdzajúcimi sa lesmi kojšovských hôr a známe miesta sa mu zázračne menia na
celkom cudzie, len čo sa im trochu priblíži. Naveľa, predsa nájde červenú značku
a idúc po nej neskôr i Peťa. Čo nenašiel sú však huby a tak máme len ten čaj a
ďalšiu sáčkovú.
O pol jedenástej sa konečne
vymotkáme z táboriska. Idúc okolo sťa chlap vysokých hradieb z kríkov si
uvedomujem, že dnes sa mi už ide o čosi lepšie. Nemilosrdný ťah na pleciach
zmierňujem tým, že si pevne utiahnem bedrový a hrudný popruh. Nimi sa prenesie časť váhy ruksaku priamo na
bedrá a tlmí sa jeho nepríjemné kývanie. Pri chôdzi do kopca tiež dosť pomôžu
ruky zložené vzadu pod batohom pri miernom predklone.
Idúc za sebou, za pochodu oberáme
zo strání maliny, čo pozíciu na čele značne zatraktívňuje. Hoci je už pokročilé
leto, tu čučoriedky dozrievať ešte iba začínajú. Štrkovitý chodník vedie
neustále nahor a čím sme vyššie, sú hojnejšie. Pri krátkej zastávke oddychu sa
po vzore Maroša vyzlečiem do pol pása a okamžite pocítim úľavu od úmorného
tepla.
Na poludnie dorazíme na lysý vrchol
Kloptáňu, zložíme si veci
a vrátime spásať rozľahlú južnú stráň. Keď sa dosýta nabažíme nevtieravej
chuti modrejúcich bobúľ a ich nezmyteľnej farby, vykvasíme na vrcholových
lavičkách pražených sálajúcim slnkom.
Pre istotu si znovu prekrémujem
svoj biely, UV-neskúsený chrbát a v rámci obeda si zahryzneme salámy s chlebom.
Maroš sa chytí do šitia a keď sa naňho už nevydržíme pozerať, prezradíme mu ako
sa to robí. Bezmyšlienkovitú idylu nám ukončia ďalší šálení, nie nepodobní tým z
Košíc. Pokrikujúc behajú naokolo, vylezú na blízku postriežku a odtiaľ sa hlučne
delia o svoje „postrehy“ a vynesené zásoby.
Temer roveň nimi z opačnej strany
prídu dve zrelé česko-slovenské turistky pokryté trávovým semenom. Vravia, že
idú z kúpeľnej dediny Štós - nášho najbližšieho strategicko-hygienického
cieľa - a ešte niečo o vysokej tráve.
Vyrazíme nadol vyschnutými
krovinami, kde slnko dáva pocítiť svoju silu naplno. Začnú ma veľmi nepríjemne
štípať oči. Najprv si myslím, že to bude
nejaká mne neznáma reakcia na priveľa svetla, no príčinou sa jednoducho ukáže
byť z čela stekajúci pot. Šatka ŕ la Rambo to rieši.
Onedlho nás cesta naslepo trávovými
poliami skryje pred páľavou do tmavého starého lesa, kde tu a tam rastú nejaké
huby. Zbavím sa najväčšej kraviny v batohu – krabicového džúsu, ktorý je nielen
zbytočne ťažký, ale ani nezaženie smäd.
Chládok tône prišiel síce vhod, no
zároveň s ním sme stratili turistickú značku a keď sa z lesa opäť
vynoríme, po šaškovaní s kompasom si vo vysokej tráve zmýlime smer o 90°.
Po veľmi dlhej a nepríjemnej ceste dolu asfaltkou neznámej doliny sa prekvapene
vynoríme pri Píle, Smolenickej Huti.
Naše nohy toho na dnes majú už akurát dosť.
Míňame rovnako prekvapenú rodinku
domácich, sediacich na širokom trávnatom západnom briežku, užívajúcih si pre
tento kraj vzácnych večerných lúčov. Ich pes dáva najavo ich inak skrývanú
nervozitu. Tak ako nám poradia, prejdeme zadom cez areál pustého
drevo-spracujúceho podniku a opustíme ho „skvele“ stráženou vstupnou bránou so
závorou a divo brešúcim vlčiakom.
Na bohom-zabudnutej zastávke
čakajúc 3/4h na autobus si dopĺňame soľ z arašidov. Ten zrazu prefrčí okolo nás
na plný plyn. Po 50m našťastie ostro zabrzdí a cúvne k nám utekajúcim za ním.
Odvezieme sa do Uhornej k požiarnej
zbrojnici. Cestou nás nejaký zhovorčivý pán spontánne poinformuje
o postupnosti ním predpokladaných cieľoch našej ďalšej cesty. Nám do reči
veľmi niet.
Asi o siedmej zídeme dolu dedinou k
vodnej nádrži, no krčmy nikde. Zastanujeme sa pri brehu a po prebrodení potoka
za nami z náprotivného svahu znášame a cezeň prehadzujeme pichľavé haluze
a iné drevo na oheň. Potom sa s Marošom ideme kúpať. Voda v nádrži je síce
studená a špinavá, ale nie toľko čo my. J
Preplávame pozdĺžne nádrž,
vylezieme z chladnej vody po zvyškoch železnej konštrukcie nornej betónovú
steny priehrady a pýtame sa na najbližší zdroj piva. Odpoveďou nám je pridružená
výroba vo vojenskej leteckej škole. J Je nám zima a preto rýchlo plávame
späť. Trasúc sa vybehneme z vody a ako prvú pomoc dostaneme Peťovu slivku. Pri ohni sa zohrejeme
aj zvonka a sušíme si veci. Peťo šiel s inštinktom predátora po pivo a my
sa pustíme do varenia ryže s dusenými hríbmi a tuniakom. Chutí nám skvele.
Postupne vychlasceme z prinesených
plastikových fliaš 9 pív a okolo nás sa beznádejne zotmie. V eufórii sa pokúšam
z chleba vysmažiť malé hrianky - krutóniky, no tie sa mi iba rozpadávajú a
pália. Pri ohni je aj tak zle vidieť a tak tú mastnú spálenú kašu dôverčivo jeme
s naslano dusenými hubami. Keď sa vzdialim, aby som urobil miesto ďalšiemu pivu,
oťapene narážam na nástrahy noriace sa z tmy v podobe bahna, bodliakov
a zákerne presunutého potoka. J Potom už len dlho-dlho
ležíme na znak na karimatkách okolo vatry a na jasnej oblohe sú vidieť aj tie
najnepatrnejšie hviezdičky.
Poučený zo včera, poprosím Peťa,
aby mi schoval batoh k nemu do stanu a idem spať kompletne oblečený. Aj tak je
mi v starom vatovom spacáku zima na chodidlá. V noci ma prepadne paralyzujúca
bodavá bolesť na ľavej strane hrudného koša pri sebamenšom pohybe. Po
počiatočnej panike to odhadnem na stlačený alebo prechladnutý nerv. Nedbajúc na
trýzeň sa prinútim zmeniť polohu a pomaly si nádychom roztiahnem pľúca. Po
chvíli to našťastie prejde…
Deň 3. Dať znamená ľahší batoh
Ráno si urobíme polievku a ešusy si
dočista vydrhneme jemným ílom z nádrže. Tá v rannom svetle už nevyzerá tak
lákavo. Hygienu redukujem na pár ťahov hrebeňom. Vo vzduchu je cítiť miernu
nevraživosť ponorkovej choroby, do pol-hodinky pominie a už sa napodiv nikdy
viac nevráti.
O 10:30 vyjdeme štrúdľovitou
dedinou do potravín a po vodu. Rozmaznane si kúpim kakaový puding z ktorého
kelimok potom v provizórnom odpadkovom sáčku vysiacom za ruksakom nosím ešte dva
dni.
Stúpame nad dedinou sa kľukatiacou
cestou, neskôr svahom lúky ku kaplnke a zbierame bedle v prudkom svahu a slnku.
So called extreme mushrooming.
Začínam prichádzať na to, ako správne dýchať. Možno
to niekomu bude znieť banálne, ale až teraz mi poriadne došlo, že pri väčšej
námahe treba aj dýchať hlbšie a častejšie. Vždy však v nejakom rytme s krokom.
Zisťujem tiež, že je ľahšie prispôsobiť tempo a veľkosť krokov zvolenému dychu,
než naopak.
Podpod nohy sa nám kotúľajú nezrelé
lieskovce a my zas popod korene okraja lesa. Opäť stratíme smer, tentoraz
o plných 180°.
Po zorientovaní sa kompasom zvolíme ťažobnú cestičku približného smeru na
pripojenie sa. Až priveľmi šťastne nájdeme červenú značku a vrátime sa k Bielej Skale. Nevážiac si jej ju tam
znovu opustíme a bez povšimnutia šliapeme 1/2h po nejakej polo-turisticky
polo-ťažobne vyzerajúcej ceste.
Len ťažko hľadám polohu, pri ktorej
by sa zvieranie popruhov dalo vydržať, preto mi Maroš navrhne výmenu. Nasadiť si po krátkom oddychu od potu
studený ruksak je samo o sebe nepríjemné, ale vedomie, že nie je vlastný do toho
prináša nový rozmer. J Marošov ruksak je lepšie riešený,
plecnice má bližšie pri sebe a ťahajú viac nadol ako dozadu a do strán. Ale
keďže je ťažší, onedlho sa radšej vrátim k tomu svojmu.
Keď už aj poslednému z nás dôjde,
že červená značka tadiaľto naozaj nevedie, začneme krúžiť okolo rozľahlej
hrebeňovej lúky v neúspešných pokusoch o jej znovunájdenie a nadpojenie sa. Pod
touto zámienkou sa pod briežkom v suchej mladine zbavím tuhých nestrávených
zvyškov potravy, čím si zmiernim napätie a potlačím všeobecne rastúci pocit
beznádeje. Jeme pomerne málo a tak sú nám
tieto chvíle odteraz vzácnejšie. Rezignovane sa rozhodneme predsa len sa
vrátiť skadiaľ sme prišli.
Stratili sme vyše hodiny a kopu
síl. Keď dorazíme na miesto kde sme zišli zo značky, roztrpčene si dáme obednú
pauzu. Zo suchej salámy kvapká tuk a ešte aj šupka voní tak, že by
pritiahla zver na stovky metrov. Odpad však nezanecháme.
V spravodlivom rozhorčení makáme
ako šróby. Po prvý krát postupujeme skutočne plným tempom. Idem vpredu udržujúc
konštantný svalový tonus, mením rýchlosť chôdze podľa sklonu terénu a úseky z
kopca dokonca bežíme. Len Peťo si svoje kolená skúsene chráni.
Pod skalnatým vrcholom Skaliska zhadzujeme batohy a vyskáčeme
naň ako kamzíky. Nohy navyknuté na záťaž batohov idú teraz úplne samé. J Zvrchu sa nám naskytne nádherný, ničím neobmedzovaný
pohľad na riedko porastené Volovské Vrchy. Sediac na skale jeme čokoládu a
hrejeme v posledných lúčoch za vzájomne nevítanej prítomnosti okrídlených
mravčích samčekov.
Ešte pred západom obídeme nevýrazný
vrchol Volovca a za úpätím od
východu sa utáboríme. Prepotené tričká a ponožky patria na núkajúce sa ihličnaté
vetvy. Aj drevo naokolo je žiaľ pomerne mokré a tak založiť dostatočnú
pahrebu si vyžaduje jeho priebežné sušenie popri nej. Na skromnom ohni si
hrejeme morcadelu s hubami a ryžou. Bedle z extreme mushroomingu extrémny pochod
nevydržali a musíme ich vyhodiť.
Jedlo a voda, ktoré nesieme sú už od
počiatku akýmsi nevysloveným zákonom spoločné a dokonca dochádza k
paradoxnému altruizmu, keď sa predháňame, kto čo na večeru poskytne. Dať, tu
totiž znamená ľahší batoh. J A čo v živote?
Veľmi skoro je cítiť padajúcu rosu
na všetkom, čo nie je zakryté. Zajtra nás čaká náročný deň a tak ideme radšej
hneď spať. V stane, zistím že mám na zemi presne pod krížami, veľkú skalu. Je
zakolíkovaný, posúvať ho by dalo veľa práce, preto to bez rečí nechám tak a
hľadám si polohu na boku. Ktovie ako budem vyzerať ráno…
Deň 4. Bacha, maco!
Keď vylezieme zo stanov, vonku nás
čaká vlhko a strašná kosa. Dáme si poctivé, aj keď studené raňajky,
vysušíme si veci a pobalíme sa. Slnko rýchlo stúpa ponad našu bezútešnú
hrebeňovú lúčku a tak od začiatku špekulatívne volíme iba kraťasy. Tie na mne ostanú až do úplného roztrhania
po celý vander. Po ôsmej vyrazíme.
Prejdeme okolo hustejšie zarastenej
Čertovej hole a neskôr aj Súľovského sedla, zbierajúc dubáky
priamo na ceste. Je ich toľko, že ich ani netreba hľadať a čoskoro berieme - ako
Maroš hovorí - už len tie „vo výške očí“.
Moje ponožky, čo majú siahať pod
kolená sa mi zvädnuto zrolovali tesne nad členkami vytvoriac lieviky usmerňujúce
do topánok ihličie a halúzky z blízkeho okolia. Frustrovane si ich pri každom
zastavení vytrepávam. Nečistoty v topánke
a mokré ponožky totiž urýchľujú tvorbu otlakov.
Začne sa nám míňať voda. V sedle Smrečinky si dáme čokoládu a ako
na zavolanie, hneď za ním nájdeme bystrinku, kde si pár metrov povyše cesty
dosýtosti načrieme. Aj naďalej sa nám všade núkajú hríby. Keď vyjdeme
z lesa a pustíme sa nadol nepekným holorubom, stretneme kompetentne
vyzerajúcich drevorubačov, ktorí z fleku opáčia, či sme nestretli maca. Po
zápornej odpovedi nás pred nimi sugestívne varujú. Bububu.
Mám opäť veľký problém s
preťaženými a otlačenými plecami, a ozvú sa už aj otlaky. Cesta sa hadí po
rozžiarených trávnatých úbočiach pahorkatiny od jedného osamelého stromu
k druhému. Suchý vzduch je plný semien, peľu a hmyzu.
Pred Dobšinským sedlom si zdvihneme morálku
čokoládou, keď tu Maroš zrazu navrhne skratku. Peťovi sa zo skúsenosti na ňu
veľmi pristať nechce, ale keď mu Maroš v prípade poistnej udalosti ponúkne odnos
jeho batohu, v dobrej viere turistickú značku opustíme.
Slnko pripeká a my idúc,
navrhnutým smerom, priamo na stožiar stretneme chlapíkov, ktorí ho visiac na ňom
v tej horúčave natierajú. Vyzerá ako dajaký vysielač. Dozvieme sa od nich o
blízkom salaši a pred očami nám začnú defilovať hrudky syra a poháre
žinčice.
Pokračujeme „skratkou“ cez les
cestou-necestou prekonávajúc strmé zrázy. Keď sa však z neho vynoríme,
uvidíme konečne náš cieľ, učupený za zvlnenými, zelenými pasienkami vedľa
veľkej vodnej nádrže. Zrazu začne pršať. Chvatne dorazíme k železničnej stanici
pri Palcmanskej Maši a skryjeme
sa na peróne. Dážď neprestáva, no neprší veľa, preto sa rozhodneme prekonať
posledný úsek priehradou do Dediniek.
Pri kempe si dáme tak vytúžené pivo
a aj miestny fast-food chutí ako nikdy. Sme zničení po 9 hodinovej štreke, je
teplo a tak nám rýchlo zašlape, že si ani nevšimnem kedy dopršalo. Po tom, čo
chalani postavia v kempingu stany zájdeme popri brehu a potom do kopčeka
napravo do jedinej reštaurácie v dedine.
Najprv pred vchodom čakáme na
miesto pri stole, potom na objednané bryndzové halušky, aby sme sa dozvedeli, že
majú už len na jednu porciu. Zjeme teda každý po 1/3 ako predjedlo, navrch pár
pív a hneď je nám fajn. Záver večera strávime spoločenskou návštevou spoločných
WC.
Toto bol dosiaľ najťažší deň; tu
v nížine bude v noci aspoň teplo. Ležiac v stane ešte premýšľam, ako
by som riešil prípadnú polúciu. Po
skončení vandru však môžem konštatovať, že som sa trápil zbytočne, nakoľko
každodenné vyčerpanie a čisto mužská spoločnosť sexuálny pud bezpečne potlačili.
Deň 5. Melón na striebornom jazere
Zobúdzame sa na roztrúsený prejav
zachrípnutej straky, ktorý sa odráža v okolitých hrebeňoch. Dnes si doprajeme
oddych. Po štyroch dňoch chôdze je vhodné
doplniť sily, dať oddýchnuť nohám a zdvihnúť si morálku. Veď nie sme ešte
ani v polovici túry a bol by nerozum prirýchlo sa zodrať.
Zájdeme do miestnej samoobsluhy,
kúpime vajíčka a skúšame na Peťovom plynovom variči urobiť praženicu zo
včerajších hríbov. Tie sú tvrdé a vydržali v dobrom stave, hoci prenocovali len
tak rozložené na tráve. O 11-tej konečne doraňajkujeme, pošleme SMS-ky rodinám a
pokúšame sa prať si veci v studenej vode spoločného umývadla.
Pri dennom svetle vyzerajú
kempingové sociálne zariadenia ešte nevábnejšie. Nepozorným zbehom dolu briežkom
mi nepríjemne pukne vo väzive kolena. Premydlené ponožky a tričká si zavesíme na
natiahnutú šnúru medzi stromami vedľa stanu. Keďže väčšinu času budeme aj tak chodiť
vyzlečení do pol pása, tričká sme snáď ani prať nemuseli. J
Na poludnie sa ideme kúpať. Voda v
Maši je cool a tak sa hneď po
platonickom pokuse o potopenie blízkeho plaváku praceme zohriať. Nie sme na
vandri ešte ani týždeň a už som sa druhý krát kúpal! To je viac ako doma. J
Vystretí na brehu sa opaľujeme,
nadávajúc na nespolupracujúce oblaky. Popoludní ideme znovu opáčiť reštiku. Opäť
musíme čakať, no tentoraz sme odmenení každý vlastnou porciou halušiek. Mňam, to
už chce znovu iba pivko…
Nakúpime zásoby na tri dni a k
tomu melón. S ním na palube sa ideme člnkovať. Ujmem sa vesiel, ťahám čo to dá,
ale čln sa iba chaoticky točí. Ešte že Marošovi to ako tak ide a snaží sa nás
udržať v priestore vyznačenom bójami. Pľujúc jadierka na striebornú hladinu sa
hodinku nemiestne bavíme na tom, čo je akurát pri vesle. Keď bujaro zakričím na
vedľajší čln námornícke „AHÓJ!“, dostane sa rovnako spontánnej odpovede
neznámeho prízvuku. Záverečný pristávací manéver na pneumatikami obloženom móle
si napriek obavám posádky beriem do rúk opäť ja. J
Na večeru máme „pre zmenu“ hríbovú
praženicu obohatenú smotanou. Ochladí sa a keď dáme pivko pred spaním, začne vo
vedľajšom amfiteátri hlasno hrať kapela akéhosi Jána Halušku pod umeleckým
pseudonymom: Johny Ejč. Nie je zlý, ale bryndzové boli lepšie. Pekné sníčky…
V noci z vedľajšieho stanu počuť
ako si národnostne zmiešaný slovensko-poľský pár s komunikačnými problémami
dohaduje análny sex. Keď Poľka nakoniec súhlasí, Slovák po chvíli zlyhá a s ešte
väčšou námahou sa jej pokúša vysvetliť dôvod. Kapela napokon predsa len skončí a
pomedzi stany začnú chodiť opilci, zakopávajúc o kolíky.
Deň 6. Rudo
Vstávame o siedmej a ja prekvapene
zisťujem, že aj v kempe padá rosa. Ponožky, pripravené na ráno, ktoré som mal na
topánkach nedbalo opretých o stenu stanu, sú vlhké. Pohľad na nohy prezrádza, že
po dni oddychu sa otlaky pekne vyformovali. Naivne si ich olepím rýchlo-obväzmi, ktoré mi vydržia iba pár
hodín. Čo horšie, zdá sa, že včerajšie puknutie v kolene nebolo len tak.
Pobaliť sa, najesť a poď ho. Na
pochod volím ľahké tenisky. Nestrácajúc čas odchádzame po asfaltke, okrajom hory
do vychádzajúceho slnka. Opäť počuť tunajšiu straku. Vyjdeme na odporúčaný salaš
na Dobšinskom kopci, aby sme sa
dozvedeli, že žinčicu ešte nedovarili a syr predávajú len po hrudách, čo je cca.
4,5kg. Pri sklamanom zostupe kamennou suťou koleno zabolí viac a veští dosiaľ
nepoznané trápenie.
Prejdeme cez Vodniarku, kde je v úhľadnej drevenej
búdke prudko striekajúci prameň ľadovej vody. O čosi ďalej nám na rázcestí udrie
do očí odbočka s nápisom „Lániyho Huta“, čo sú zhodou okolností takmer
priezviská našeho šéfa a riaditeľa. J Je sucho, cesta je hladká, tenisky boli
dobrá voľba.
Zastavíme sa úpätí pod Čuntavou, kde si na plyne varíme hubovú
(ako inak?) polievku do ktorej
nakrájam posledný cesnak. Fúka a preto plameň chránim naokolo stočenou
karimatkou. Vysušíme si na slnku veci a naberieme vody z chudobného prameňa pod
stromom. Iba polievka je na obed síce málo, no naše žalúdky si už na nedostatok
zvykli.
Cestou cez les si na Marošovu radu
zaobstarám palicu. Pri dobrom štýle chôdze s ňou, nielen že trochu šetrí koleno
pri klesaní, ale pridáva i silu ruky smerom do kopca. Opäť naberieme vody a po
kľukatiacej sa lesnej ceste vychodíme na čistinku Slánskeho sedla. Tam je zrubový stôl so
strieškou. Podľa zhoreného kruhu je vidno, že ktosi robil oheň priamo na ňom,
hoci ohnisko mal hneď vedľa. Možno to
bolo za dažďa, ale aj tak mi to pripadá barbarské. L
Ukryjeme si batohy do hustého
malinčia na opačnej strane lúčky a naľahko vybehneme 1/2h ostrým stupákom na
rozložitú, riedko stromami porastenú Stolicu. Tam ju aj obradne vykonám,
použijúc núdzovo list vrcholovej knihy. To už pokrytecky za barbarstvo nepovažujem…
Jedna zo značiek na vrchole ukazuje
do svojho cieľa „optimistických“ 12h. J Zjeme čokoládu s křupinkami
a skrmujúc do prasknutia maliny sa pomaly vraciame do sedla. Stany
postavíme na rovinke v lese, výnimočne o čosi ďalej od zrubového ohniska.
Založíme oheň, keď zrazu z diaľky začujeme opilecký spev. Dúfajme, že nejdú k nám. Začína sa
stmievať, varíme ryžu a hríby, keď zistíme, že sme dúfali márne.
Navštívi nás párik tridsiatnikov v
„dobrej nálade“. Hneď si s nami potykajú. Jano je dominantný, sveta skúsený
horal a stavbár. Rudo zas prepitý, nešťastnou láskou a rozvodom frustrovaný
koňar. Janove „duchaplné“ vtípky korenené démonicky kašľavým Rudovim smiechom mi
výrazne pripomenú Beavisa & Buttheada.
Opakovane nás varujú pred medveďmi,
divia sa našej „odvahe“ chodiť a nocovať v horách a tomu, že sme dosiaľ žiadneho
nestretli. Poradia nám, že si máme rozvešať jedlo po stromoch, aby nám v noci
nešli do stanov. Kto? Keď pridajú
farbisto rozprávanú krvavú historku z pred troch dní z blízkej dediny, kde
medvedica roztrhala dieťa a oskalpovala matku, spozorniem.
Majú so sebou len igelitku v ktorej
cinkajú fľašky tvrdého. Aj keď sú obaja oficiálne nezamestnaní, pracujú načierno
ako lesní robotníci. Teraz majú trojdňové voľno, ktoré si rozhodli užiť
obľúbeným spôsobom. Nám však opakovane tvrdia, že idú zbierať čučoriedky, ktoré
sú vraj na dlhšom z chodníkov na Stolicu.
Vybrali sa teda do hory bez jedla a
vecí, zastavili sa na oslave u horárov a keď ich odtiaľ vyhodili, rozhodli sa
ísť na noc zbierať čučoriedky pod vrcholom! Hustnúcu tmu zľahčujú vyhlásením, že
si „posvietia samopalom“, ktorého interpretácia nám doteraz nie je jasná.
Rozdielna úroveň alkoholu v krvi je
prekážkou v ďalšej komunikácii a začnú byť pre nás otravní. Keď zmĺkneme,
vycítia to a každých 10 minút zahlásia, citujem: „keď sa nasereme, namasírujeme
lýtka a pojdeme na Stolicu“. Pýtajú si od nás cigarety, Peťo ich vlastníctvo
zatají s tým, že nefajčíme.
Medzitým si Rudo v ohni na tzv. „ruský spôsob“ začne opekať bedle a
neskôr odkiaľsi vyloví aj jablko. Ten spočíva v intenzívnom solení a žiare. Jano
si vystačí s fľašou. Zaspomína na svoje najlepšie roky, keď bol ako
kvalifikovaný robotník na Gabčíkove. Rudo zas vytiahne záhadnú fotku, ktorú v
snahe osvetliť strčí takmer do plameňa. Už pred tým bola obhorená a je na nej
akási detská tvár. Nechá nás hádať kto to je a neskôr asi tvrdí, že jeho
bývalá.
Už je úplná tma a koňari prejdú z vyhlásení o ďalšom výstupe na vety typu
„nebudeme vás otravovať“ a „ustelieme si na čečine“. Keď na záver prípravy
večere chceme pridať do húb zmes na špagety, zistíme že nám pripravená konzerva
kamsi zmizla. Jano sa dušuje, že ju nevzali a nechá sa od každého osobitne
ubezpečiť, že ich ani v najmenšom neupodozrievame. Nuž ju teda vynecháme, zjeme
čo je a zalezieme do lesa k stanom.
Napätie rastie a Peťo nervózny z toho, že ani fajčiť nemôže na mňa
precitlivelo vybafne, keď mu položím naivnú otázku o tom, či si do jeho stanu
môžem pre istotu ukryť aj sušiaci sa ešus.
Rudo nakladie veľký hučiaci
a hlasno pukajúci oheň a ľahne si na stôl; Jano si naozaj ustelie vedľa čečiny.
Ležiac v stane počujeme ako okrikuje Ruda, aby toľko neprikladal, lebo vraj
zhorí zrub. Už tichšie, znechutene komentujú našu nerozvážnosť, že sme si
nerozvešali jedlo a ako je im zaťažko nás mestských pánkov potom strážiť.
Ich prítomnosť ako aj reči o
medveďoch robia môj spánok výnimočne čujným. Vnímam každý šuchot v okolí stanu a
keď opodiaľ zašteká líška, počujem Janov opis predstavy ako mieri teleskopickou
puškou medzi jej svietielkujúe oči. Napokon aj nadávky Ruda ako sa, nemajúc ani
noža, zúfalo pokúša otvoriť konzervu…
Deň 7. Kone
Skoro ráno koňare naozaj odídu po
žltej nahor. My sa na to naraňajkujeme, výnimočne si umyjem zuby a tiež sa
vydáme na ďalšiu púť.
Zídeme sedlom okolo zavretej chaty Janka, kde podľa vyschnutej
krajiny súdim, že tu už dlho nepršalo. S pípeťou klesáme do dediny Muránska Huta nakúpiť. Tam sa, ale
dozvedáme že je vraj akási „nedeľa“, všetko je zatvorené a nakoniec sme radi,
keď načierno dostaneme aspoň pivo u súkromníka. Snáď s potravinami dajako
vyjdeme.
Po prudkom 200m stúpaní do
protiľahlého svahu sa dostaneme na Veľkú
lúku – akúsi-to náhornú plošinu Muráňskej planiny. Kam oko dovidí vedie
naprieč ňou takmer rovná asfaltová magistrála. Hnaní pripekajúcim slnkom si to
po nej valíme strhujúcim tempom, tu a tam minúc pár víkedujúcich. Pivo
pôsobí ako anestetikum a dáva nám zabudnúť na nohy i na únavu. Keď sa po prvý
raz obzrieme, prekvapene zistístíme, že sme už uprostred a čo nevidieť i na
druhej strane lúky. Len pri zrube sa chvíľu poslníme v poludňajších lúčoch a bez
obeda pokračujeme ďalej cestou hadiacou sa do svahu.
Pri miernom stúpaní sa palica naozaj
vyplatí. Pridávam ňou do kroku vždy súčasne s protiľahlou nohou striedajúc
podchvíľou ruku. Smerom na Poludnicu by tu podľa mapy niekde mala
byť odbočka zo serpentíny na 360°
výhľad. Žiaľ, napriek zvýšenej pozornosti ju kdesi minieme.
Hladní dorazíme na lesnú Poľovnícku chatu pri Studni. Ani tu
nepredávajú jedlo, podľa značiek sa vraj nesmie ani stanovať, a tak iba o
čokoláde hodinu zas poležíme. Od Stolice sa zamračí. Naberieme si vody z
mrazivého výdatného prameňa a šliapeme planinou pod už hrozivo zatiahnutou
oblohou. Keď v závere našej cesty cez Kľak začne popŕchať, nad už
Stolicou počuť búrku.
Pri chate na Nižnej Kľakovej stretneme
trojicu mladých Košičanov a stádo Huculských žrebcov pasúcich sa voľne vedľa
táboriska. Koníky sú to prieberčivé a z ruky si vezmú len celkom čerstvú trávu,
ktorej je v okolí prirodzene nedostatok.
Košičania sú tu už týždeň a za
plačlivého počasia nocujú vo veľkej starej búde - kedysi vychýrenej útulni.
Ponúkajú nám, že sa s nami podelia o miesto, ale my, cítiac sa ako votrelci,
ostávame stanovať pod holým nebom. Spať
pod strechou by už možno bolo pre nás i priveľké pohodlie. J So smiechom nás upozorňujú,
že v takom prípade nás možno ráno zobudí veľký vlhký koňský jazyk.
Naozaj máme pocit, že sa role obrátili. Že my sme
teraz tí lesáci, čo na večer prepadnú cudzie táborisko. Svojou živočíšnou
drsnosťou a biedou tiež kontrastujeme s ich úhľadnosťou a zabezpečením. Táto
predstava nás pobavila natoľko, že robíme narážky na masírovanie lýtok a
svietenie samopalom, ktorým poriadne rozumia iba Jano s Rudom.
Drevo je zoširoka vyzbierané a tak
musím zájsť hodný kus nadol paberkovať v príkrej kyprej stráni. V teniskách len
pod členky a boľavými chodidlami to ide ťažko. Cítim sa slamo a moje pohyby sú
malátne. Čo nájdem, však pridám do spoločného. Peťo s Marošom postavia
stany a na zrubovom stole v krajine ako vystrihnutej z westernu
sa zaslúžene po celom dni najeme.
Útulňa kedysi slúžila všetkým. Prichádzajúci a
odchádzajúci turisti tu žili v akejsi nepísanej komúne, nechávajúc si zásoby a
odnášajúc po sebe odpadky. Po revolúcii utrpela svojskými prejavmi nadobudnutej
slobody po miestnych, ktorí tu zanechali spúšť fliaš a konzerv vypáliac jednu z
chát.
Večer sa objavia pasáci a keď
zaženú kone navštívia nás. Sú mladí, jeden má vysokú, ale svoje kvaňe si už
obľúbili natoľko, že by sa im len ťažko s terajším spôsobom života lúčilo.
Zaspomínajú na otlačený zadok po prvom dni v „práci“, na kobylu, ktorá zrazila
maďarského turistu o vchodový trám stodoly, zatiaľ čo sa pokúšal spomenúť si ako
sa povie „stoj“, a aj na takúto historku:
Nejakí českí turisti sa uložili na spánok v
neďalekej zrúcanine Muráňskeho Hradu. Tú noc sa tunajšie žrebce spontánne
rozhodli, že sa pôjdu napásť, prerazili ohradu a hybaj ich hore. Turistov
spiacich v múroch neznámeho stredovekého obydlia teda zobudil desivý dupot
kopýt, noc pretínajúce hlasné erdžanie a horúce fŕkanie z tesnej
blízkosti. Kone boli všade okolo nich, a tak nič poriadne nevidiac, prvé čo
ich rozospatým mysliam napadlo, že sa vrátili rytieri pomstiť znesvätenie
miesta. J
Až do pol jedenástej príjemne
debatujeme pri ohni a hudbe. Vyjde mesiac, ktorý je len 3 dni po splne. Postupne
uvarím, ponúknem a sám si aj vypijem 2 litre čaju. Košičanka okrem gitary skúsi
niečo na píšťale, čo mi motívmi znie ako Brave Heart. Je nám tak fajn, že
postupne popálime všetko pripravené drevo.
Ako bodku za správami dokončíme
Peťovu slivovicu a v doposiaľ najlepšiemu spánku mi nezabráni ani požitý
teín.
Deň 8. Na Vepor!
Víta nás hrejivo pekné ráno.
Nanosím dreva pre košičanov a zájdem k 15min vzdialenému prameňu. Tam
stojac v blate postupne pritískam hrdlá fľiaš k vodou orosenej stene,
keď z ďiaľky počujem ako pastieri práskajúc bičom ženú kone prebehnúť sa popod
Hrad. Oheň už nerozkladáme, zjeme zvyšný chlieb a spakujeme sa v ústrety novým
krajom.
Ostrým tempom prefrčíme cez machom
porastené rázcestie Siváková a potom
do sedla Burda. Tam sediac ma
hnijúcich pníkoch a pozerajúc sa s vyvrátenou hlavou na svojho najbližšieho
súpera, si dáme čokoládu, aby sme s maximálnym nasadením vyštartovali do
brutálneho 3/4h výstupu na Fabovu
hoľu. Keď dorazíme na Trikopce,
zahmlieva sa mi pred očami. Polapíme trochu dychu a skrmujeme vlahé čučoriedky.
Myslel som si, že som na tom kondične
lepšie, no Maroš ma noho-lapne presvedčil o opaku.
Cestou sme stretli dvojicu
cyklo-turistov, ktorí nesúc na pleci svojich tátošov nadávali na to, že je tento
úsek vôbec uvedený v cyklo-mape. Išli zo smeru, ktorým sa chystáme a tak od nich
príde vhod informácia, že na nás čaká pekná útulňa pod Vartou a že tam
pršalo. Po pár neúspešných pokusoch o nájdenie výhľadu, vyznačeného tentoraz na
našej mape, zostupujeme smerom na Zbojskú. Chatu, kde ako dúfame, si dáme
vytúžené pivo a teplé jedlo.
Záverečnou cestou po asfalte, ktorý
nám neľútostne dorazí otlakmi už tak posiate nohy, začne za nami vzdialene
hrmieť a neskôr dokonca kvapkať. Začína nás obchádzať dopredu ženúci pocit, že
prší pred nami i za nami, zatiaľ čo okolo nás ktosi drží jednodňové okno
bez dažďa.
Keď zistíme, že chata nie je
spomínaná ani na miestnom turistickom značení, zmocní sa nás už zažitý pocit
sklamania. Ten sa premení v istotu, keď ju podľa Peťových detských spomienok
predsa len vypátrame a definitívne sa presvedčame, že chata Zbojská už nefunguje. Vraj pre
nedostatok turistov. A aký tu kedysi
býval frmol!
Je 15:30 a my sa hladní a zúbožení
vyberieme na lokálnu vlakovú stanicu
Zbojská. Tam z otrhaného papiera na stene zisťujeme, že vlak ide takmer
až o 2h. Prejdeme teda v zúfalej nálade 1/2km späť po pražcoch na autobusovú
zastávku. Na nej sa pre zmenu nedajú zistiť odchody vôbec. Veď miestni vedia… L
Našťastie, neďaleko stojí
drevorubač, čakajúci na Aviu. Uprosíme jej vodiča a razom sa vezieme spolu s
troma ďalšími rubačmi v štýlovej popolnici, plnej reťazových píl a iných
pracovných nástrojov a materiálu, do Michalovej-Pohronskej Podhory. V rohu
korby sú zabudované kachle na tuhé palivo s komínom von a chlapík s ktorým sme
nastúpili má tašku plnú hríbov. Ten najväčší si imidžovo naaranžuje navrch.
Robotníci nás už tradične varujú
pred medveďmi. Spolu s hubárom vystúpime na námestíčku pred vraj-naj krčmou
a hneď dáme nejaké pivá. Keď zistíme, že tam podávajú aj teplé jedlo, naše
nadšenie z vyprážaného syra nepozná hraníc. V protistojacej samoobsluhe sa
zásobíme na nasledujúce dni. Potraviny na nás z regálov sprisahanecky žmurkajú a
dá zabrať, aby sme si do košíka nepoložili úplne všetko. Súdiac z ostražitých
reakcií okolia, už asi vyzeráme dosť povážlivo. J
Nachmelení, o 17:30 vyrážame do hôr
s cieľom nocovať tam. Pivo nám tiež pomôže minúť turistickú značku a keď sa
pýtame domácich, dostaneme od každého vskutku osobitý popis cesty na Vepor.
Zhodujú sa aspoň v jednom, v prekvapení našim rozhodnutím ísť takto na
večer a tak ďaleko.
Vyrazíme teda približným smerom
kolmo do vrchu. Pocit plného žalúdku a alkohol v krvi dočasne prekonajú únavu a
zvýšia našu odvahu. Ja som mal však o nejaké to pivo menej a tak mi po chvíli už
to rozhodnutie len tak naslepo hľadať značku nepripadá až také dobré. Moju
paniku však láme Peťova presvedčivá topologická argumentácia a Marošova pevná
viera v zlepšenie.
A naozaj čoskoro, idúc v kľučkách
po dobytčích a ťažných cestách, žltú značku pretneme a po stúpaní, nie
nepododobném tomu na Fabovu, sa ocitneme na útulnej čistinke na kraji lesa
lemovanej od cesty radom stromov. Na nej si z nanosených skál zbudujeme
veľkoryso dimenzované ohnisko. V okolí je dostatok suchého dreva a tak už o
chvíľu nám blčí krásna vatra. Je v akejsi prirodzenej jame, no aj tak pre istotu
necháme obhorieť trávu naokolo. Oheň v
suchej tráve podporovaný vetrom vie byť totiž nezaržateľný.
Maroš, v eufórii pri nosení dreva,
nedopatrením hodí riadny kmeň na Peťov ruksak, zlomiac i moju palicu. Peťo nič
nevidel, palicu vezmi čert, možno si nič nevšimne... Keď sa však vráti, chtiac
niečo z batohu, zacíti plyn, takže tajomstvo musí ísť rýchlo von.
Schytal to presne plynový varič a
bomba. V návale roztrpčenia Peťovi zrazu začne chýbať aj baterka. Tú, keď trochu
vychladne, predsa ju len objaví zarolovanú omylom spolu so stanom. Odteraz už
teda môžeme variť len na ohnisku. Varič bol otcov a Peťo, už uvoľnenejšie,
nahlas začne hľadať vhodnú výhovorku.
Večer plynie v pohode okolo ohňa.
Také dobré ohnisko sme veru ešte nemali. Plameň rovno blčí a k hviezdnemu nebu
vyletujú žiariace stužky. Keďže nemáme sekeru, vetvy delíme prehorením. Hrubé
polená pukajúc rozstreľujú žeravé kúsky dreva. Oranžové teplo sála na nás, ktorí
ležiac naokolo ospalo posúvame haluze. Uhlíky ticho dopadajú aj na naše
karimatky vypaľujúc do nich nepekné diery. Keď ostanem vonku už len sám,
naposledy poriadne priložím z prichystaného dreva a tiež sa poberiem snom v
ústrety.
Spíme čoraz menej. Všimol som si, že mi tu
úplne stačí 6 hodín. Viac sa mi už ani driemať nechce. V civilizácii potrebujem
až 9h, aby som sa cítil mentálne sviežo, no tu sa mozog zrejme nepoužíva.
J
Deň 9. Znavení
Lenivo vstávame a povedľa nás
prechodia mladé býčky s tupým výrazom v tvári. Nenáhlivo si uvaríme polievku,
ešte pomalšie sa pobalíme a sťaby bez duše sa konečne vydáme na Vepor. Keby pri
Machnárke o ktorej nám včera točili
dedinčania nebol prameň a voňavá plánočka, ani by sme sa pri nej nepristavili.
Prechodiac v majestátnom tichu
sedlom pod Vartou okolo nás cez
CHKO, s vraj vzácnymi rašelinovými poliami, prehrmia dvaja chalani. Idú do kopca
na silnej, dymiacej a zem ryjúcej motorke. Svah je príkry, motor naplno kvíli.
Dobre nám padne, keď na jednom dreve takmer zostanú.
Kráčame pomaly, ja sa vlečiem o
čosi viac pozadu ako obvykle s pohľadom pripomínajúcim raňajší statok. Zídeme
teda do útulne Varta a oddychujeme.
Hoci vyzerá k svetu, naša morálka ostáva pod psa. L
Maroš navrhuje ostať do rána; oddýchnuť si.
Skúsim po prvý krát zapnúť inak
doteraz zbytočné rádio, no zistím, že mu vytiekli baterky. Najeme sa a po
hodinovom oddychu na vyhriatych laviciach so širokým výhľadom na slnkom zaliatu
krajinu sa rozhodneme predsa len pokračovať. Nenaberieme si ani vody lenivo
kalkulujúc, že niekde za Veporom bude.
Výstup na strmú vrcholovú skalu Klenovského Vepora nás predsa len
dostatočne vyhecuje a po lezeckom šprinte na nej nájdeme malý bronzový
konferenčný stolík. Na ňom sú vyryté smery a vzdialenosti k okolitým vrcholom či
orientačným bodom, ale samotný výhľad skrze stromy je iba obmedzený. Odmeníme sa
nugátovou čokoládou a rýchlo sa míňajúcou vodou.
Svah pri zostupe je mimoriadne
prudký. Kde sa dá, uchyľujeme sa k pridŕžaniu sa stromov. Pod topánkami nám kĺže
sypká zem a v nej roztrúsené špicaté skaly. Spontáne nám napadne, že tu by sa
varič, pri páde s batohom, rozbil raz-dva. J
Keď sa obzrieme, hrebeň Vepora z
diaľky skutočne pripomína klenutý kančí chrbát. Tradične prehliadneme plánovaný
prameň a k vode sa dostaneme až o ďalšie 2h. Cestou nachádzame početné stopy po
zrezaných hríboch, no moje myšlienky sa zanovito krútia okolo dehydratácie. Aké to bude?
Na rázcestí pred Troma Chotármi zanecháme Peťa s batohmi
a schádzame s fľašami cez brod smerom kam ukazuje šípka. Prameň tam majú nejakí
mládežníci natiahnutý hadicou až do dvora chaty. Poniže si dokonca vykopali
prírodný bazén. Vonku na stole a okolo neho majú ohromnú hŕbu hríbov, ktoré pri
pustenom rádiu monotónne čistia. Odpojíme z kohútika hadicu k „bazénu“, naplníme
si fľaše a napijeme sa čo hrdlo ráči.
Vyrovnaným krokom pokračujeme lesom
Veporskej planiny; deň
sa pomaly chýli ku koncu. Na úbočí hrebeňa si nájdeme pekné miesto na táborenie
a pustíme sa do znášania kameňov na ohnište a palivového dreva. Od rozhodnutia
zostať nás neodradí ani osí úľ na ktorý obďaleč naďabíme.
Okolo idú pastieri ženúc kravy. Ich
psy zastanú štekajúc v úctivej vzdialenosti. Ako zvyčajne nás pastieri nielen
varujú pred medveďmi, no poradia nám i lepšie miesto na táborenie. Presúvať sa nám však už naozaj nechce.
Psy sa razom zmenia na priateľské
špinavé kefy. Pastier s ktorým hovoríme neartikuluje, zle počuje a škúli.
O to viac však z neho cítiť ľudskosť a dobro. Zaujíma sa o to odkiaľ
ideme a uznanlivo kýva na to koľko cesty máme ešte pred sebou. Okolo nás
prechádza malý lesný traktor. Jeho šoférovi pobavene ukazuje na „domy“ v ktorých
budeme spať.
Rozložíme si oheň a nad
hrebeňom oproti vinúcim sa dolu k lazom pozorujeme malebný západ Slnka.
Škvrny na ňom už niet. Klohníme si štandartnú silne-hubovú večeru, no vyčerpaným
nám to ide len veľmi pomaly. Šetríme každým pohybom a zároveň sme čoraz väčšmi
hladní.
O deviatej opačným smerom cez naše
táborisko opäť prejde krava a neskôr aj celé stádo. Tentoraz bez pastierov.
Konečne dovaríme! Mesiac má ešte len vyjsť a tak sa nám načierajúcim v ešusoch
odráža len chabý svit ohňa. Bol to náročný deň. Keď dojeme, položíme zvyšok
dreva na oheň a zalezieme. Už nám nezostáva síl ani na umývanie riadu. Tvrdo
zaspíme.
Asi o druhej v noci sa bez
varovania spustí lejak. Oheň syčí a na steny stanov dopadajú ťažké kvapky. Ten
náš nie je poriadne zakolíkovaný, vonkajšiu látku nemá napnutú a tak pomaly
vlhne. Maroš našmátra baterku, ja naňho svietim, kým si chvatne oblieka
pršiplášť. Potom rozzipsuje vchod a s heslom “jebal to pes” vyrazí do nečasu.
Ešte netuší, ako mu osud jeho kliatbu naplní...
Keď uspokojivo zakolíkuje stan,
vráti sa a zvnútra zisťujeme priesaky. Aj Peťo hlási, že je OK a tak sa nám leží
už pokojnejšie. Štvrť-hodiny nato, počuť okolo stanu ťažké kroky. Odhadujem, že to je ten pastier majúci o nás
obavy. Nik sa však neozve a tak nepoznaný odíde.
Do hodinky dážď utíchne rovnako
náhle ako začal. Nebyť ho, bola by to celkom pokojná noc.
Deň 10. Somráci
Zobúdzame sa skoro, je zamračené,
všade je vlhko, no škody sú minimálne. Čo viac, ešusy ktoré ostali vonku máme
zadarmo umyté. Rýchlo sa naraňajkujeme a v očakávaní mimoriadne dlhej šichty sa
v tichosti balíme. Aj vtáci sú dnes akýsi zamĺknutí.
Už o ôsmej pochodujeme popod horu,
okrajom dediny a neskôr asfaltovou cestou. Zaujímavé je, že nikde nevidno ani
náznak verejného odpadkového koša. Až hnusná, navlhnutá kopa pod informačnou
tabuľou Tlstý Javor nám dáva odpoveď
na to, kde turistické prebytky končia.
Nad hlavami sa nám naďalej
prevaľujú chmáry. Keď prídeme k miestnemu salašu, od oproti idúcich českých
turistov sa dozvieme, že tady maj dobrou žinčici. Kým na ňu čakáme, zatiaľ čo
bača s honelníkom nenáhlivo
opravujú ohradu, pritmolí sa k nám jeden z veľkých pastierskych psov. Smrdí
ovcami a je taký „prítulný“, že máme problém nerozdeliť sa s ním o tatranku.
Peťo s ním hrá hru o to, koho laba ostane navrchu. J
Žinčice sa nakoniec dočkáme a veru
stojí za to. Je jednoducho skvelá a podáva sa v originálnych črpákoch. Slaná,
mastná, hustá, navrchu spenená a možno aj trošku udiera. J
Necháme si nabrať aj do plastikových fliaš na cestu. Honelníkovi, ktorý nám ju
predal spolu s trochou soli, tiež zabiehalo jedno oko a prekvapil nás tým, že
nás výnimočne nevaroval. Keď sa opýtame na možnosti zbavenia sa včerajších
odpadkov, ponúkne divokú skládku v lese. Odmietame.
Cestou cez Zákľuky, dobre značenou ovčími bobkami,
narazíme na ich stádo, zodpovedne vedené o čosi inteligentnejšími kozami.
Slušným tempom vystúpime na tento inak čisto lúčny kopec. Na ňom rozbalím
doteraz ohrdnuté ovsené vločky z domu, ktoré zalievame žinčicou. Chutia
mimoriadne. V žinčici mám šťastie na niekoľkých šťavnatých syrových potápačov…
J
V zápase slnka s mrakmi je stále
nerozhodne. No keď si dosýta poleňošíme vykukne, aby nám vysušilo stany od
nočného dažda. Keď zachodí aj my zídeme prudkým zrázom na Hronček. Na jednom mieste cestu skríži
plot s nefunkčným rebríkom. Hneď nato je nám však jasné, že rovnako nefunkčný je
i plot. A aby sa nepovedalo, že nie sú, nachádzame tohtoročnú vzorku černíc. Nie
sú síce ešte celkom dozreté, ale komu by to tu vadilo?!
Slnko sa konečne trvalejšie presadí
a my sa spustíme až celkom dole na vyasfaltovanú cyklo-trasu. Tak žiaduca voda v
nádrži Hronček je špinavá a je jej
iba poskromne. Pri neďalekom výdatne do výšky striekajúcom prameni si to zato
úplne vynahradíme poriadne si schladiac rozpálené hlavy.
Po tiahlom stúpaní slušnou hadiacou
sa lesnou cestou do sedla na Tri
vody uzrieme po dvoch dňoch opäť odpadkový kôš. Sme už znovu veľmi-veľmi
unavení a naše chodidlá v jednom ohni. Už
dávnejšie som sa však zmieril s tým, že iba samotná bolesť nie je dôvodom pre
nepokračovanie. So škrípajúcimi zubami a kolenami pokračujeme po asfaltke
lemovanej drevenými kolmi s červenými chumáčmi na vrchu na Červenú Jamu – Muničku. Modlíme sa aby
bola aspoň chata pod Hrbom – spása dnešnej etapy - otvorená.
Sme na tom tak biedne, že už je
ťažké nájsť motiváciu pre ďalší postup. Predstavujeme si teda, ako si v luxusnom
bare objednávame rôzne fajnovosti a chladené nápoje. Maroš to celé zhrnie
víziou, že O 6:O6 Objedná 6 pív O.
Na Muničke, vyčerpaní a len so
silným sebazaprením si načierame vody z plytkej jamy do fliaš mastných od
žinčice. Chuti nedodá ani zistenie, že sme posledný úsek zvládli za polovicu
oficiálneho času, čo si zároveň nik z nás nevie vysvetliť. Po oddychu, ktorý len
väčšmi rozcitlivie naše nohy, demoralizovaní pokračujeme do svahu vykrojenými
serpentínami. Povedú až celkom nahor k chate pod Hrbom.
Je otvorená! Od turistiek pod
chatou sa dozvedáme, že sme nesnívali nadarmo. Zložíme sa a postupne si
objednáme po 5 pivách pre každého a kopu párkov k tomu. Až keď spláchneme prvé
uvedomíme si, že okolo chaty sa deje čosi divné…
Ľudia naokolo vôbec nerozprávajú a
všetci do jedného celkom pomaly chodia. Každý po vlastnej asi 10m dlhej čiare
sem - a tam. Na jej konci vždy zastanú, počkajú, rozvážne sa otočia, znovu
počkajú a meravo vykročia späť. Vždy ten istý počet krokov, vždy tie isté
bezduché pohyby. Šialené!
V okienku do kuchyne sa opýtam, či
by nám nepredali chlieb, keďže sa nám už temer minul. Žiaľ, tiež nemajú nazvyš,
ale zrejme sa nás kuchárkam uľútostilo, lebo zrazu zvýšia štandartný prídel
vydávaný k párkom. A tak si odložíme po krajíčku na raňajky.
K našim párkom s horčicou sa
pripojí pes, ak sa také hovado so 120cm v kohútiku dá ešte nazvať. Od nás ale
nedostane ani ovoňať;
10 dní v divočine z nás urobilo väčšie zvery než je on. Alkohol rýchlo stúpa do
hlavy a keď dojeme dostanem zvrhlý nápad posadiť sa naňho. Keď ho však obkročím,
ujde.
S postupujúcim večerom a pivom naša
debata naberá na hlučnosti i grádoch. Týpci naokolo naďalej v tichosti derú
trávu na pridelených lajnách. Neskôr máme možnosť uzrieť aj ich guru v bielom
sárí a so škodoradostným zadosťučinením si všimneme, že niektoré
zaparkované autá majú firemné logo Softec-u. J
Chytro sa zotmie.
Pes, evidentne dlhodobo frustrovaný
z nedostatku pozornosti, sa zavesí na Maroša, ktorý je v dobrej nálade a
netušiac dôsledky, sa mu venuje. Ten mu za odmenu najprv nakročí batoh a keď si
ho Maroš snaží uchrániť pred zneuctením a zohne sa poň, sám pocíti na pleciach
nepreniknuteľné zovretie jeho ťažkých láb…
Peťo a ja, potrundžení,
neuvedomujúc si vážnosť Marošovej situácie, padáme od smiechu do kolien. Ten po
krátkom súboji, snažiac sa ustáť 70kg prirážajúcej masy, nakoniec svojho
miláčika prudko odhodí dozadu štýlom ŕ la Bud Spencer a utečie za nami do
krytého bufetu. Tam sa spontánne nepríčetne smeje s nami pýtajúcimi sa na jeho
prvé pocity. J
Na otázky kuchárok a najmä majiteľa
chaty na to kde sa chystáme prenocovať, suverénne odpovedáme že vonku, hoci
objektívne je len ťažko predstaviť si stavanie stanov v našom stave, v noci a
uprostred patrolujúcich zombíkov.
Atmosféra je mimoriadne uvoľnená,
objednáme si po ďalšom páriku pív a navtírkujeme sa do bufetu s tým, že tu
prespíme na podlahe. Najtvrdší deň nám prináša i najtvrdší spánok.
Deň 11. Útek späť
Ráno sa budím vprostred nádhernej
panorámy hôr, ktorá ma obklopuje skrze celo-presklennú verandu. Vnútri je
príjemné, dlho nepoznané teplúčko. Dnes nás čaká už iba pohodový 6 hodinový
výlet. Idylku narúša hlásiaci sa sušák.
Z kuchyne počuť ako nás kuchárky
bránia pred majiteľom chaty, aby sme nemuseli platiť nocľažné. Náš image
somrákov je teda už dokonaný.
Uvedieme stoly v bufete do
pôvodného stavu, nostalgicky sa naraňajkujeme a pobalíme. Cestou do lesa na
veľkú potrebu, odpočujem rozhovor guru s jedným zo zombie:
„Majstre, nefunguje to!“ – vyčíta pokorne
adept. Učiteľ nato dlho-dlho hovorí niečo o energiách, sústredení a úrovniach
poznania; žiak pritom rezignovane pritakáva, s
tým že to ešte skúsi. Len pár metrov od môjho miesta nájdem v lese vychodenú
lajnu. To sú teda maníci! J
Marošov ranný pobyt bol o poznanie nepríjemnejší, našiel si ho totiž jeho
štvornohý kamarát, tentoraz bez náhubku.
Pri našom odchode na nás chatár kričal, že
„ďakuje a dovidenia“. Tiež mu teda poďakovali a rozlúčili sa, no z jeho hlasu
bolo predsa len cítiť iróniu. Súdime, že k nej nemal dôvod, nakoľko sme prepili
asi 600SK a nespôbili žiadne problémy. Horký pocit však ostáva. L Môže nám
vyliezť na hrb…
Vylezieme na Hrb, ktorý má veľmi peknú vrcholovú
skalu. Cesta na vrchol vedie plným okruhom okolo jej hradieb. Podľa trochu
znepokojujúceho dunivého zvuku našich krokov je zrejmé, že pod hlinou vrcholovej
čistinky bude rozľahlá dutina. Neďaleko odtiaľto je vraj geometrický stred
Slovenska.
Dole stráňou, v sedle, narazíme na
malinčie. Ako desiata prichádza vhod a tak sa zoň opäť raz poriadne naperieme.
Prejdeme po hrebeni na Ľubietovký
Vepor, kde nakloniac sa zo skaly, je po niekoľkých dňoch možné chytiť GSM
signál a dať vedieť domov, že sme ešte stále nažive.
Až teraz si náhle uvedomujem, aké
sme mali obrovské šťastie na počasie, že sme mohli postupovať tak rýchlo. Keby
som to vedel, nevezmem si ani pršiplášť ani tretiu sadu oblečenia. J Beztak sa mi ako zbytočná príťaž javili
veci ako šiltovka, baterka, cukor a čaj, ale aj zubná pasta, uterák, mydlo,
poháriky a druhý hrniec ešusu. Neskôr na
inom vandri som už zažil poriadnu 3h búrku s bleskami vzdialenými 2km, takže
teraz už viem oceniť rezervné obečenie. Zažiť však čosi také tu, na hrebeni a
ďaleko od civilizácie, by bola zrejme iná káva.
Zídeme do sedla Jasenová, posadíme sa a rozdelíme
si ostatný kúsok chleba s čokoládou. Chutia aj posledné omrvinky zo špinavej
karimatky. Tu, po prvý krát v živote,
stretáme človeka, čo maľuje turistické značky. Šiel opačným smerom, naľahko, len
s plechovkami s farbou a miesto štetca použil na mieste nájdené drievko.
Zima pritiahne na zobuté chodidlá a tak sa radšej poberieme ďalej.
Prechodom cez Kopce naozaj nazbierame celý kopec
hríbov. Niektoré kusy sú vskutku majestátne, snáď nám vydržia až domov. Cestou
na Strungu napriek pokročilému letu
a západnému poludníku ešte nachádzame nejaké čučoriedky. Fakticky sa nemáme kam ponáhľať, no potreba chodiť sa už
akosi vryla do našich predĺžených miech a neskôr, keď sme pricestovali na
Bratislavskú na stanicu, sme dokonca zvažovali možnosť nepoužiť MHD. J
Z výhľadu pod zadnou Poľanou, pri
poslednej tabuľke čokolády hľadíme do jej monumentálnej kaldery. Rovno uprostred
je trúfalo postavená dedinka Kyslinky koledujúca si o totálnu deštrukciu už pri
sebamenšom obnovení sopečnej aktivity. O čosi ďalej zo Zbojníckeho tanca je zas vidno na druhú
stranu hrebeňa. Naveľa, predsa vystúpime na Zadnú Poľanu - posledný to vrchol našej
cesty - a s turistami sa sťaby vrece roztrhne. Dovolenkujúce rodinky si zvedavo
obzerajú a deťom ukazujú zarastených a špinavých pútnikov s veľkými
batohmi.
Schádzame cez sedlo Priehybina k poslednému
osviežujúcemu prameňu. Pri ňom si vďačne
spomeniem na to, že nesúc dohromady nie viac ako 10 litrov sme vždy našli dosť
vody a že sme za celý ten čas neochoreli. Pritom sme pili i z potokov – pravda -
dávajúc si pozor, či dané miesto a kus nad, nie sú kontaminované
trusom.
Na Horskú chatu pod Poľanou je to už len
kúsok. Chodník vedie po zvláštnych vyvýšených drevených kladách, ktoré
spriechodňujú rozsiahle močaristé úseky. Chata mala byť cieľom našej odysey, čo
na nej znavene slávime párom pív. Osud
však rozhodol inak…
Naša dnešná cesta sa nekončí,
začalo totiž pršať. L
Chvatne dopijeme a rozhodujeme sa pre rýchly zostup z Poľany k najbližšej
dopravnej komunikácii. Po prvý raz si oblečieme doteraz zbytočne nesené
pršiplášte a mierne pripití na zdevastovaných nohách vyrazíme polo-poklusom
strmo nadol po klzkom kamenistom chodníku a cez lúku.
Bolesť musí byť obrovská, ale
endorfíny z pohybu a alkohol robia svoje, a my si už nohy vôbec necítime. V rade
za sebou skáčeme po mokrých kameňoch maximálne sa sústrediac na bezpečné
kladenie chodidiel. Po čase dážď ustáva a my si zložíme zaparené kapucne už
nepoľaviac z nasadeného tempa. Dlhých 45 minút agresívneho a nebezpečného úteku
domov prebehne ako vo sne. Keď dorazíme k ceste, naložíme sa ako špinavé, mokré
vrecia do dohodnutého auta, ktoré nás odvezie do Detvy.
Keby sme neboli takí otupení, mohli
by sme si vychutnať jazdu profesionálneho vodiča. Po úzkych vytlčených uliciach
Peťov kamarát doslova preletel s ľahkosťou, istotou a bez zbytočného brzdenia.
Navonok biedne vyzerajúca škodovka mala evidentne upravený motor a v zákrutách
aj sedela podozrivo dobre.
V byte Peťovych rodičov rozložíme
zablatené veci po celej chodbe a jeden po druhom zo seba sprchujeme 11-dňovú
špinu. Potom sa vyhladovane vrhneme na zvyšky v chladničke a pizzu z mrazáku.
Oči by jedli ďalej, preto krívajúc vyrazíme na večeru do mesta. V reštaurácii
objednávame pivo a vôbec všetko na čo nám padne zrak. Stiahnuté žalúdky a
dehydratácia z posledných dní urobia svoje, a tak dojedáme len s ťažkosťami
a celú noc potom chodím kontrolovať, či Peťovi doma ešte stále tečie tá chutná
chlórovaná voda. J
Epilog
V civilizovanom živote sa zaoberáme vecami
ako sú kariéra, relax, medzi-ľudské vzťahy, peniaze, zábava, či problémami v
robote, lebo všetky naše primárne potreby máme zabezpečené. Po pár dňoch mimo sa
však hodnotový rebríček prudko zmení. Najkvárivešími otázkami začnú byť: Čo
budem jesť? Kedy už nájdem tú vodu? Kde dnes zložím hlavu? Alebo ako si usušíť
šaty... Pracovné a spoločenské problémy sa tu zdajú byť vdialené až celkom
malicherné.
Nikdy som nebýval nejako prieberčivý, no po
návrate som načas prišiel aj o posledné zvyšky niekdajšej rozmaznanosti. Zvýšená
žravosť je len časťou celkovej pudovosti, ktorú na sebe s odstupom času
pozorujem a je mi zaťažko odkladať aj ostatné biologické nevyhnutnosti.
Niekdajšia trpezlivosť a železná
sebakontrola dostali trhliny a zrádzajú ma pri vyjadrovaní zložitejších
myšlienok a najmä kontrole emócií. Nutnosť stretávať sa a komunikovať s ľudmi mi
teraz vôbec príde nejak zaťažko. Vrátil som sa k príjemnému až relaxačnému na
nič nemysleniu, ba až do blba hľadeniu, ktorému som hodloval v detstve. Duševná
práca si vyžaduje krajné úsilie a trvá mi snáď mesiac, než sa dostanem do
pôvodnej mentálnej formy.
Živočíšne rád teraz chodím; je pre mňa skutočne nepohodlné len tak
stáť. Preto aj na zastávkach sa radšej prechádzam, ak tým nebudím priveľkú
pozornosť z nepochopenia. Podvedome vyhľadávam ticho a samotu, a som
inštinktívne vďačný hoci aj kúskom mestskej zelene navôkol.
Návrat od zvera k homo socialis mi tak ešte
chvíľu potrvá…
soldis