Chlapče a čo že máš hlavu v smútku? Malí ryšavý chlapček neodpovedal, a na ďalšiu otázku: Ako sa volá, som tiež nedostal odpoveď. Tak čo už aj takýto nevychovanci sa túlajú zaľudneními ulicami. Vošiel som do starej ale nie dosť starej zaprášenej krčmyčky na rohu ulice a nechal sa opojiť tým hustým čiernim smogom, pre niekoho pochúťkou, pre iného neznesiťeľnou súčasťou bytia, jednoducho cigaretovým dymom. Oči mi skĺzli po tmavom ebenovom dreve z ktorého bol vyrobený pult až na zem na ktorej žiarila sýto červená farba. Veľmi ma zaujímalo čo sa tu stalo, ale tá krv ma odradila od akéľkoľvek otázky. Rozhodol som sa teda poobzerať a zistiť si sám čo sa tu stalo.
Začal som teda pátrať, ako prvé som si všímal odkiaľ vedú tie krvavé škvrny, samozrejme viedli z vonku a doviedli ma k tomu malému ryšavému chlapčekovi sediacom pri dverách tejto útulnej a zadymenej krčmy. Sedel tam presne tak ako keď som okolo neho prechádzal, celí sa chvel a pohľad zabodával do realitovo blízkeho ale snovo vzdialeneho bodu. Už predtým som pochopil, že každá ďalšia snaha o kontakt je marná. Tak som sa ho chcel dotknúť a prebudiť ho z toho tak hrozne vyzerajúceho snenia. Vo chvíli keď sa moje ruky dotkli jeho tela, chlapček sa zosypal a ako zmyslov zbavený sa rozutekal nevedno kam.
Viac som ho nehľadal no osud mi ho našiel sám, ani neviem ako a stál predomnou celý premočený a uplakaný, znova chcel utiecť ale to som mu už nedovolil, uchopil som ho a držal až kým ho neprestalo baviť to zmietanie sa, bolo po všetkom. Ostal kľudný a krotký ako baránok, ani som sa nepýtal a začal rozprávať svoj príbeh, príbeh plný krvy a zrady.
|