Čiže je večer, nikam sa mi nechce, volá Tomáš.
Do mesta? Škrabem sa. Tak poďme.
Hovorí, že na Zoške o deviatej.
Okej. Čo takto na bajkoch? Lúza lenivá, nechce sa mu.
V autobuse nemám lístok, čakám na revizora, som suverén, bo automat nefungoval, bil by som sa do krvi.
Alebo by som zdrhol.
Ľudia sú okolo, sledujem ich, okato si obzerám babenky a ich opálené pupky.
Som nemluvňa a tie telíčka sú gumené hračky. Hryzkám si.
Nastúpia ďalšie dve, idú ku mne sú ako obrázky, dážď by ich rozmyl.
Stoja pri mne, držia sa rovnakej tyče. Pozerám sa na ne uprene.
Sú z toho nesvoje najprv usmiate, potom podráždené.
Som drzý vopruz, čo si namýšľa.
Vystupujem, zbadám Toma, chcem ho nakopnúť, no už ma vidí, tak nič.
Vchádzame do podchodu a pred namí leží vydlážená Bratislava.
V meste som hladný, richman je hnus.
Mekáč je sladký a návykový, som závislý na blikajúcom M.
Štyri číze, sedíme na Hviezdku.
Malá, tvárička sťa myška pankerka, sa do mňa púšťa, strojopisom.
Má spoločných rodičov s mojou milou.
Len otázky odpovede, otázky odpovede.
S Tomom schrúmame meky a už teraz viem, že mi bude zle.
Čiže pivo.
Tomo sa zrazu otočí zhúkne „Bambi!“ a vyčaruje Bambi a Rimi.
Kričím aj ja.
Naveľa sa otáčajú, usmievajú a pripájajú.
Jedia hranolky a cez víkend boli s nami na Pohode.
Že či idú na pivo?
Horia im nohavičky.
Vstávame, kráčame, bary sú plné, čapujú nám do plasťákov, sadáme na múrik, nech sa Dunaj leskne.
|