pri príležitosti dňa duševného zdravia

Lukáš umrel pretože chcel. Pretože chcel - skočil.  A je nás stále nejak plno medzi nami, čo si myslíme že život je len krutý žart. Generácie ľudí – nič po nich neostáva, iba Zem je viacej Cintorín. Ľudia nevedia prísť na zmysel týchto dní, pretože zmysel nie je a iba Katolíci idú do Neba. Tvrdia pritom, že neexistuje inkarnácia, no potom by bol Boh neekonomický a Nebo až príliš veľké miesto. Bolo tu už plno Katolíkov. Z tohto dôvodu si Nebo neviem celkom dobre predstaviť. Niekedy si myslím, že musí byť viacpodlažné. Ja - kebyže môžem,tak si vymyslím Boha, ktorý sa volá Charlie. A nepokrstené deti, ľudia, čo kričali kurva, pretože príliš bolelo a samovrahovia by išli tiež do Neba. Boli by uskladňovaní na prvom podlaží, pretože trpeli viac ako uniesli a on sľúbil, že to nedopustí a pohorel. Aj Charlie je len Človek. A raz sa v Nebi usadí celkom uprostred, možno tak bude vyzerať trocha ako Buddha a bude musieť zjesť v okamihu veľmi veľa kalórii aby narástol. Charlie nie je vegetarián, nemá s tým problém. A teraz sa musí dostatočne zväčšiť, aby si vedel naklásť všetkých tých nešťastníkov na kolená. A potom nás na nich bude dlho hladiť, celý čas. Večnosť. Láskavo. Vymaže nám to hlavy dobiela. Bude to hrozne krásne a my ho ospravedlníme, za to, že to s hrou na schovávačku preháňal.

Moja teta má chronickú depresiu. Nostalgicky sa jej vracia. Všetci ju navštevujeme na psychiatrii a usmievame sa. Sme chronicky šťastní. Chronicky sa usmievame , usmievame, usmievame. Niekedy ma z toho bolí tvár. Keď fúka správny vietor tak si ju nadvihujem a on mi nadúva líca. Vyzerá to potom oveľa prirodzenejšie. Moje teta je z nášho chronického šťastia zmätená. Možno si pripadá ako blázon. Keď je nešťastná najviac pustia do nej elektrický prúd. A my sa stále usmievame, a ona chodí ako bábka dookola trebárs stromu a opakuje si abecedu a niekedy dôjde až po L alebo ďalší strom a ďalej nevie a rozplače sa. Napísala som o tom báseň. Volá sa: Jej mama chová šarlátové orchidey. Je o chronicky šťastnom dievčati, ktoré umiera a nikomu nič nepovie, pretože nemá právo sa cítiť nešťastne - niekedy sú len dve alternatívy. A je to jej mama, ktorá má depresiu a jediné čo jej pomáha je to, že sa stará o kvietky. Trávi pri nich všetky chvíle, rovnako ako ďalšie ženy trávia chvíle s korálkami. Prečo nakoniec vždy všetko skončí krížom? Prichádza jeseň. Kvietky odkvitajú. Mama narieka a sedí medzi nimi, jej dcéra stojí o kus ďalej. Predstavuje si, že je mŕtva. Je to náročné, pretože musí byť mŕtva presne v tom období keď orchidey, aby mala istotu, že mama bude plakať. Keď si to takto predstavuje je akoby šťastná. Hrozne sa vtedy za ňu hanbím.

Niekedy sa mi zdá, že vo mne býva Človek. Odrezala som si všetko mäso z líc. No nenašla ho. Musel sa dobre ukryť. Počas nocí, keď hviezdy nevychádzajú počítam diery, ktoré tam po nich ostali a vychádza mi rovnaké číslo.