|
Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků. |
|
| |
Písali si od októbra, alebo od novembra? Nevedela si spomenúť. No bolo to v krátkych dňoch, ktoré končili nespavou nocou. Nezáležalo na tom. Každý večer po práci si sadla k počítaču a tam ju už čakala správa, a on kdesi na druhom konci siete. Nehovorili veľa. Len stručné vety o dňoch, prežitej minulosti, či tom čo ich čaká. Písal že má veľké ruky a ona si ich predstavovala na svojom tele, no to už bolo trochu neskôr. V novom roku, čo sa začal tak náhle, akoby v strede decembra.
Mala strach. V nemocnici jej povedali, že to nie je dobré. V jej hlave niečo rástlo. Behala po vyšetreniach a snažila sa na to niečo nemyslieť. V práci sa jej to až tak nedarilo, kolegyne sa jej pýtali čo je s ňou, no ona sa vždy vykrútila – prinajhoršom začala hovoriť o bolestivom krvácaní. Nakoniec, veď vždy za všetko mohla chorá krv – vravela si. Pri ňom zabúdala a pomaly začínala cítiť niečo nové, čo ešte nepoznala – bol jej blízko – tak blízko, že ju to v tomto čudnom čase desilo.
Občas sa v noci zobudila na to, že nemôže dýchať, celá mokrá od potu. Osprchovala sa a potom len tak ležala a pozerala nad seba. Do stropu. Biela farba ju upokojovala, predstavovala si, že je jej súčasť, len kus bielej bez života. A potom prišlo ďalšie ráno s ďalším dňom. Krátke svetlo medzi úsekmi tmy. Zima – nemala ju rada práve kvôli tej čiernej, čo bola tak často okolo nej.
Chodila popri rieke a pozorovala vtáky. Ako sa bijú o kus chleba čo im občas hodila – ako dlho dokážu stáť vo vzduchu na jednom mieste, potom padajú priamo do studenej a tesne nad hladinou to vyrovnajú do rýchleho letu, len špičky krídiel sa občas jemne dotknú hladiny. Začínala rozumieť mechanike letu.
Nepýtal sa jej ako sa má. Povedala mu to a on o tom nehovoril, to jej pomáhalo.
A čoraz častejšie myslela na tie jeho ruky – videla jeho fotky zo skál po ktorých chodil - na to aký môže mať hlas – či sa stretnúť. On chcel, no ona mala z takého strach, vedela čo sa stalo už pár krát v minulosti, vždy keď niekto začal hovoriť o láske ušla – mala pocit akoby bola v klietke, bez možnosti úniku, ako v noci, keď nemohla dýchať. A on to zobral akosi vážne.
-Máš sa? pýtala sa jej mamka v telefóne.
-Dobre.
-Neprídeš na víkend? Už si tu dlho nebola.
-Nie radšej nie. Prepáč.
-Prečo?
-Veď vieš, každý by ma ľutoval, všetci by na mňa tak čudne pozerali – snažila sa jej vysvetliť ten čudný pocit ktorý pri tom mala – akoby ju pochovávali už za živa.
-Máme ťa radi, to dúfam vieš.
-Viem, prídem budúci týždeň, teraz prepáč.
-Budeme ťa čakať.
-Áno – zložila a dlho len tak stála uprostred izby. Myslela na brata, jeho nedávne zasnúbenie – to ako ich točila, ako kúpila mamka takú veľkú kyticu pre neho, no tá do rána zvädla takže vyzerala ako ovisnutá palma. Krásny dar snúbenici. Usmievala sa.
Výsledky jej zavolali v utorok. Bolo to v poriadku.
V stredu odchádzala na konferenciu, štyri dni s cudzími ľuďmi, no mala radosť – po dlhom čase. Písali si do druhej v noci a potom spokojne zaspala, aj keď už tušila, že to dlho nevydrží.
V pondelok mu povedala, že je koniec. Hovorila o tom ako jej pomohol v ťažkých dňoch, tak ako jej nepomohol nikto. Že ju vlastne nepozná a ona jeho. Nepochopil to. Správal sa ako malé zranené zvieratko, bolo jej ho ľúto, no nevedela si pomôcť, ani jemu.
V utorok bolo teplo. Do ulíc sa pomaly dostávala jar. Stála na balkóne a pozerala pod seba. Fúkal taký teplý vietor z juhu. Privrela oči. Vtedy sa jej všetko zdalo malé a priesvitné, ona aj on, aj to všetko čo sa stalo v uplynulých dňoch – akoby prestávala existovať. Bola len telom so zelenými očami a s hlbokým dychom. Vo vetre. Predstavila si, že je len malý pavúk, vypustí vlákno a to ju ponesie. Nad domy, ulice, náhliacich sa ľudí, vždy do slnka....... do slnka.
|
|
|