Kráčala som..
Nikdy nevediac kam,
nikdy nevediac kde,
dúfajúc v nádeje...
...že, tento svet je iný.
...že aj keď čistých viní.
...že i keď je modrozelený,
tmavou farbou farbený
a pomaly zhadzuje
tisíce zelení...
Aj tak v ňom láska pramení.
Egoizmus, áno to som ja,
to si aj ty, a aj on, ona..
len nikdy nie všetci.
A more stráca dych, svoj belasý nádych,
azúrový sen, čo snívalo od pradávnych čias.
Listy šalvie a krásne lúčne kvety, čo spájali
rozdelené svety, sú už iba plné prázdnych fráz.
Paleta myšlienok dnešných ľudí,
maliar nimi maľuje svoj svet.
A sníva, sníva, aké by to bolo,
kebyže ich na svete niet.
Asi by tu bolo prázdno.
|