Lenivo sa prechádzam po tráve a pri nohách sa mi plazia tiene oblakov. Pobehuje tu mladý baranček, kde-tu  ku mne priskočí , krivolako vykrúca hlavu a zvedavo si ma obzerá. Nevšímam si ho, potom sa mu vysmievam, hovorím mu, aký je hlúpy, a on sa vôbec neuráža. Hladkám ho po hlave, po malých rohoch a úkosom zbadám, ako ten starý baran so šedivou bradou na mňa gáni. Je na reťazi, žiadne nebezpečenstvo nehrozí. A veď je to tá rasa, čo vyrastie len do pol metra, sú neškodné.

.

„Ach!“ Slastne si vzdychnem a počúvam, ako si stromy na slnku spokojne chrapkajú. Vyhupnem na stoh slamy a blažene sa váľam ako opilec, veď ma nik nevidí.  Po chvíli sa začnem nudiť, došuchtám sa k tomu mrzutému baranovi-veteránovi, sadnem si unavene k nemu, pritúlim si ho a tupo hľadím do jeho prázdnych, mútnych očí. Vyzerajú ako špinavá novembrová čľapkanica.  „Kto vie, na čo tak myslí? Hmmm...Kto vie?....... Veď je to zviera, hehe!“ Smejem sa sám na sebe.

Uvoľnený a odovzdane nasprostastý sa  s baranom v objatí naraz nadychujeme i vydychujeme. Netušil som, aké je príjemné si len tak na poludnie odfukovať. Mimo ľudí, medzi zvieratami, ktoré sú také prosté. Ani nevnímam ako zviera ustupuje, reťaz rinčí, ňufák fučí, prská a zrazu: „Buch“.

 Lakeť ma riadne bolí. „Ty kurva jedna pojebaná!!!“