Asi dva alebo trikrat sme si zopakovali v mojom detstve takú tradíciu, že na Silvestra sme sa vybrali na obrovský školský dvor, kde bol neporušený sneh a nohami tam vydupávali obrovské čísla toho roku a ja som sa hrala na ihlu na gramofóne ako sa na obrovskej snežnej pláni otáča.
Vtedy som si myslela, že to my sme vymysleli odtláčanie tiel do snehu, len naša rodina.
Tým môžte prekvapiť len toho, kto to nepozná, ako ani skákať do fontány by už nebolo originálne len pre efekt.
Chcem povedať, že musíte mať fantáziu zakladať nové a nové tradície s novými ľuďmi, s novými deťmi, s vnúčatami, s novými láskami. Nemalo by to zmysel, opakovať ich stále a v našej rodine prežila len tradícia, že každoročne pečieme nugátové rezy, čo sú vlastne medové. Tradícia je aj to, že ich voláme inak.
Potom vám z toho množstva vystúpi jeden zážitok, ktorý vidíte celkom inými očami, pretože sa už nezopakoval a nikto vám taký nepripravil.
Moja mama si raz vymyslela, že si na stromček urobíme figúrky z pinpongovych loptičiek, ktoré budú hlavičkami a telíčka im urobíme z tvrdého papiera v tvare obyčajného kužeľa.
Nalepovali sme im vlasy, rovne aj kučeravé a dodnes sa pamätám na vzorku tých papierových šiat len dievčatka a že anjel mal vlasy z nastrihaného pozlátka a na čelo mu mama prilepila hviezdu. Tá hviezda nedržala a preto ju prilepila lepiacou páskou. Odvtedy som už nevidela krajšieho anjela a ani žiadny kamenný ako pomník naňho nemal.
Tie pokrčené vlasy z pozlátka sme odkladali rok, čo rok do krabice, pokiaľ prežil a nebol už celkom holohlavý. Posledná z neho odpadla hviezda na čele.
Odvtedy si myslím, že skutočný anjel musí mať hviezdu na čele prelepenú lepiacou páskou a práve to je na ňom fascinujúce.
Moje deti ho nikdy nevideli. Sú také obrazy, ktoré už naše deti nikdy neuvidia akoby ste mali mystický zážitok z iného tohto sveta, ktorý je neprenosný.
Môžte ho popísať, ale tú hviezdu prelepenú lepiacou páskou, si už nikto nebude vedieť spomenúť. Toho anjela si budem nadosmrti pamätať tak, akoby som ho videla včera a len predvčerom sa mu pokrčili pozlátkové super jemné vlasy. Celý jeho čas života udávalo lepidlo a pár rokov tejto tradície, že prežil krabicu.
Iste máte pár super obyčajných vecí, ktoré vaše deti nikdy nevideli a neuvidia. Niečo, čo ste držali v dlani a čo keby uvideli, ani by nevedeli, čo vidia!
A myslím si, že takto je to s každou vierou a každým snom a s celým hmotným svetom, že už márne by ste chceli niekomu ukázať, čo ste videli a čo pocítili aj pri obyčajnom pozlátku.

Za anjelom šli moje lásky. Majú dokrčené vlasy, ktoré pozlatkom držia tvar, mnou nakreslene oči ako som ich videla len ja, aj vzor ich šiat. Najdlhšie im vydržala hviezda, moja lepiaca páska držala dobre a roky. No prečo to tušíme len v detstve, že nás to poznačí na celý život a práve tým, že sme si ho stvorili sami?
A prečo v dospelosti sa nám aj vlastná zrelosť vysmeje, že to bola len naša lepiaca páska a len naše idealistické videnie a náš anjel ma pinpongovu hlavu, na ktorú sme si len vlastné oči nakreslili a obdivovali len obyčajný papier, akých môže byť na svete aj tristo?
Neverili by ste, že ma pod tou páskou na jej okraji fascinovala po rokoch aj špina z tej krabice a napriek tomu ta páska stále držala.
Ani by som nechcela vidieť nového anjela, len toho už s patinou aj špiny pod pôvodnou priezračnosťou hoci len lepiacej pásky.