Vylejte vedro vody na mravenisko a systematicky žijúce mravce zrazu pobehujú v chaose a zmätku, nevediac, kde začať naprávať, aj keď možno nie je čo naprávať. Spláchnite ľudí do veľkej výlevky a zistíte, že všetky symboly poriadku v neusporiadaných, alebo neusporiadateľných životoch, sú len abstraktné barle pre zdravých a všetky víťazstvá a trofeje, potvrdzujúce správnu snahu o správne veci sa s vodou šinú preč, rovnako ako vaša sebaistota.

     Prepínajte na spievajúce jelene, usmievajúcu sa ženu, vkladajúcu mydielko do záchodu, spoteného športovca, pomaly kráčajúceho po fyzickom výkone, DJ-ja so sluchátkami na ušiach, hrabúceho sa v kope diskov, na muža, hltajúceho sendvič, správy o nehode autobusu, o prestrelke   na ulici, o zvýšení poplatkov za služby, o ďalšom podarenom útoku samovražedného atentátnika, reklamu na jackpot v lotérii, reklamu na cukríky s obrovskou zelenou obludou, ktorá má zrejme pôsobiť „ovocne“. Prepínajte na reklamy, reklamy, reklamy na krémy, pracie prášky, obchodné domy, žiletky, čokoládové tyčinky, dámske vložky, žuvačky, sprchové gély, deodoranty, parfémy, cestovné kancelárie, chipsy, keksy, zubné pasty ... a zistíte, že možnosť výberu z vás robí otrokov.

Dookola stláčané dva gombíky na diaľkovom ovládači...

     Niekedy, vlastne väčšinu svojho života mám pocit, že veci akoby „plávajú“ okolo mňa, že sa ma priamo nedotýkajú. Luxus tejto izolovanosti zo mňa vyformoval lenivú osobu, neschopnú náhle sa rozhodovať. Všetky dôležité veci, odkladané do poslednej chvíle, sa v mojom svedomí nahromadili do hrubej steny, ktorá ešte viac znemožňuje návrat do zodpovednosti. Na neschopnosť uvedomiť si, že som súčasťou toho, čo sa deje tu a teraz, už dávno kašlem. Pritom vo mne čoraz viac rastie viera v možnosť niečoho lepšieho, ako bolo doteraz. Neschopnosť pripustiť, že najlepšie veci v mojom živote sa možno už stali...  Nikdy by som sa nevrátila do minulosti, no napriek tomu sa bojím umierania. Bojím sa ďalekej budúcnosti, ak nejaká bude. Nechcem sa pozerať na roztrasené starecké ruky, ovládané nervovými tikmi a neviem si predstaviť, že sa mi veci, ktoré prežívam teraz, budú zdať nesmierne vzdialené. V jeden deň sa pozerám do zrkadla a o pár rokov je zrkadlo to isté, ale ja mám iné vlasy, iné telo, iný výraz tváre, iné myšlienky. Ľudia sú v toku neustálych zmien, či chcú, alebo nie a plávajú v ňom, zvíjajú sa, hmýria sa, predierajú, nechajú sa unášať. Tok času necháva na ľuďoch následky ako superkatastrofa. Zdevastované bunky sa už nikdy neobnovia a vy viete, že vás čaká koniec. Katsushika Hokusai    na smrteľnej posteli povedal: „Keby mi nebesá darovali ešte ďalších päť rokov, stal by som sa veľkým maliarom.“ Zomrel 10. mája 1849 a za svojho života dosiahol v umeleckej sfére to, čo málokto a dovolím si podotknúť, ak vôbec niekto. Veľkého umelca, ktorý zmizol zo sveta bez povšimnutia, akoby zobrala so sebou jeho „Veľká vlna“ – drevorez, ktorého rôzne variácie  môžete vidieť na nespočetnom množstve reprodukcií, na tričkách, osuškách, taškách, dáždnikoch, pohároch, tanieroch, kachličkách ... Zvečnil tsunami (jap. tsu – prístav, nami – vlna = vlna v prístave) v plnej sile a skutočnosti. Superkatastrofu, ktorá mení povrch krajiny a vnútro ľudí, ktorí prežili. Životodarná voda je vtedy zároveň smrtonosná. Voda, ktorá tvorí viac ako ⅔ povrchu Zeme, voda, z ktorej sa skladá asi 70% ľudského tela, vtedy ničí, čo jej príde do cesty. Špinavá voda sa dotieravou rýchlosťou valí do všetkých škár, dier, puklín a nesie so sebou domy, stromy, autá, ľudí, zvieratá, presnejšie – zväčša len ich časti. A vy sa len prizeráte, a keď vidíte pred sebou preplávať bielu plastovú vidličku, topánku, koleso z bicykla, dolámanú stoličku, šuflík, ktorý už nikdy nebude skrývať svoj obsah, už nečakáte, že sa to pre vás skončí dobre. Keď máte do brucha vrazenú kovovú tyč, keď ste zaseknutí medzi troskami niečoho, čo malo ľudí chrániť pred nepriaznivými vplyvmi počasia, ponorení do vody celým telom, až na hlavu, ktorá lapá po dychu a dolámanými kosťami sa pokúšate naprávať nenapraviteľné. Keď sa musíte iba bezmocne prizerať na vodnou masou unášané ľudské telá, mihajúce sa popri vás. Vtedy vás napadne, aký bezvýznamný je váš koniec, a že rovnako bezvýznamný bol možno aj celý váš život. Snažíte sa vybaviť si to najpodstatnejšie v ňom. Vašich blízkych, vaše túžby, márne snahy, naplnené priania ... Vy neovplyvníte to, ako zomriete.

     Prepínajte na hádku ženy s mužom, prepínajte na daždivú ulicu, prepínajte na reklamu na šampón, reklamu na nábytkovú firmu, reklamu na očné kvapky. Chýbala by mi akákoľvek reklama. Chýbalo by mi čokoľvek z môjho života. Zrazu vám začnú chýbať veci, ktoré ste predtým neznášali. Vŕzgajúca stolička, škripot dverí, hukot chladničky, zvonenie budíka –spomienka na tie zvuky, ktoré vás predtým znervózňovali, vám zrazu pripadá ako Beethovenova Óda na radosť. Gýčový hrnček na kávu, zrkadlo v kúpeľni, ktoré vás opticky rozširovalo,kvet, o ktorý ste sa vzorne starali, no napriek tomu bol vždy zvädnutý a upratovanie jeho opadaných listov vás vytáčalo čoraz viac, toto všetko vám bude chýbať.  Ak prežijete s dolámanými končatinami, ak prežijete s vnútornými zraneniami a otrasom mozgu, ak o končatiny prídete, alebo prídete o svojich blízkych, vtedy vám budú chýbať všetky problémy z predošlého života.

    Keď pred sebou vidíte vlnu apokalyptických rozmerov a pre jej ohlušujúce dunenie nepočujete výkriky ľudí, vidíte len ich hrôzou otvorené ústa, vtedy vám dôjde, že človek je v prírode iba hosťom. Človek sa bez prírody nezaobíde, ale ona bez neho áno, dokonca si robí, čo chce. Tsunami, rovnako ako iné katastrofy, tu vždy boli (stránky kroník sa nimi

začali zapĺňať zhruba pred 1300 rokmi, prvá stručná správa pochádza z 27.novembra 684 – Japonsko – Honšú), aj budú, spláchli so sebou státisíce ľudských životov a zničili nespočetné množstvo obydlí. Je úplne jedno, či má človek bezpečnostný systém v dome, či sa zdravo stravuje, či je veriaci a zbytočne prosí o odpustenie hriechov, alebo ateista, ktorému hlavou prebleskne, ako je možné, že ľudí v tejto „vyspelej“ dobe nikto nevaroval. Je jedno, či človek triedi odpad ako svetoobčan, alebo žije na vlastnom smetisku. Keď sa na vás rúti vlna vysoká 20 metrov, dôjde vám, že behom pár minút sa všetky vaše snahy a istoty ukončia, veľká vlna      ich vezme so sebou tam, kde budú také malé ako zrnko piesku. To, čo po vlne zostane, je spúšť a špina, ktorá je väčšia, ako by ste vy, nedbajúc na životné prostredie, stihli spraviť za celý svoj život. Z domov, hotelov, škôl, katedrál sú ruiny, namočené v hnilobnej mase mŕtvych tiel ľudí a zvierat, navyše pripočítajme nákazy zo zvierat, ktoré už boli infikované aj predtým, uvoľnený kanalizačný systém, jedovaté plyny, atď. Prechádzate po ruinách, kde občas na pahýloch stromov vidíte mŕtvych ľudí v posmrtnom kŕči obopínajúcich konáre. Nárek a pološialené výkriky teraz už počujete a pripadá vám, že ich počúvate už roky. Prechádzate úryvkami z katastrofických filmov, na ktoré, ak náhodou prepnete, unudene stláčate tlačítko od ovládača ďalej. Tu však scenár napísala príroda a nečakala na súhlas hercov. Prechádzate krajinou, ktorá stratila tvár a máte zvláštny pocit – neviete, či snívate zlý sen, alebo ste sa prvýkrát v živote prebudili. Facka labou tsunami sa vám zdá neuveriteľná a súčasne skutočná. Tí, čo sa zachránili, sa prekvapivo rýchlo snažia naprávať všetko okolo. Možno podvedome, a možno ani nie tak z poriadkumilovnosti, ale s cieľom zabudnúť na tragédiu. Je to v pude sebazáchovy – zabudnúť na nepríjemné veci. Katastrofy bavia ľudí, pokiaľ sa ich netýkajú. Hovejú si vo vlastnom bezpečnom hniezde a šťastí, že tragédia nepostihla ich. V porovnaní  so spúšťou po tsunami niekde mimo nich, sa ich život javí lepší a ich pocit spokojnosti väčší. Ale akonáhle sa to týka ich a oblasti, v ktorej sa nachádzajú, s radosťou na katastrofy zabúdajú. No potom tsunami príde zas a ľudia sa pýtajú : Ako je to možné?

Staré japonské príslovie to vystihuje : „Katastrofa udrie práve v okamihu, keď ľudia na tú minulú zabudli“.  Radšej zabudnúť, vypustiť, odstrániť zlé spomienky a upratať trosky, ako sa tým zaoberať a vybudovať aspoň lepší informačný systém. Tsunami príde znovu a ľudia nevedia ako sa zachovať, keď dostanú správu o zemetrasení. Ignorujúc ju až do poslednej chvíle budú spláchnutí ako ľudia pred 1300 rokmi.

     26. decembra 2004 – zemetrasenie Sumatra – Andamanské ostrovy. Toto tsunami, vyvolané zemetrasením, zanechalo najviac obetí zo všetkých v histórii zaznamenaných tsunami.

Zahynulo viac ako 153 000 ľudí, nehovoriac o tých, ktorí zostali bez domova. Celý čas od vzniku tsunami, až po jej príchod na pobrežie, vysielali miestne stanice komerčnú hudbu, reklamy na spotrebný tovar a rôzne hlúposti. Mnoho úmrtí bolo úplne zbytočných, pretože nefungoval komunikačný systém. Uvádza sa, že nikto nereagoval ani na správu z havajského observatória, ktorá bola rozoslaná asi pol hodinu potom, kedy došlo k zemetraseniu. Nešlo pritom len o to, že neexistoval varovný systém, ale najmä o to, že neexistovalo povedomie ľudí, že hrozba tsunami tu bola, je a stále bude. A preto : ZACHOVAJME PANIKU!

     Ja, ako obyčajný, súčasný, materiálne založený človek, si neviem predstaviť, že by som sa po takej udalosti znovu ocitla medzi troskami svojho domova a nachádzala zvyšky niečoho, čo som predtým považovala za samozrejmosť. Ostré črepiny skla a iných rozbitých predmetov zodpovedajú rozbitému životu. Tým, že by som prišla o všetky svoje veci, by som si zrejme nepripadala oslobodená od materiálneho sveta, ale o to prázdnejšia. Všetky tie kritiky materiálneho sveta a masovej kultúry by mi možno pripadali viac povrchné, ako to, čo kritizujú. Predmety sú predsa prejavy osobnosti, a na tých, čo tvrdia, že je v nich osobnosť nakoniec anulovaná, treba kašľať.

Život je príliš krátky na to, aby sa človek netešil z takpovediac triviálnych vecí. A čo sa týka kritiky masovej kultúry, tak tá sa stáva tým najrafinovanejším produktom masovej kultúry a takýto kritik v skutočnosti iba čaká, kým mu ostatní svojou voľbou umožnia, aby mohol robiť pravý opak. Keby som prišla o všetko, čo som hromadila celý svoj život do poschodovej torty, ktorá je možno nezdravá, ale o to chutnejšia, chcelo by sa mi kričať, pľuť, zvracať, nadávať, a možno by ma to zmohlo natoľko, že by som nebola schopná ničoho. Ostala by som v bdelej kóme, stimulovaná len svojimi príbuznými, na ktorých mi síce záleží oveľa viac ako na svete vecí, ale začať odznova vyžaduje veľmi veľké úsilie, ktorého asi nie sú schopní všetci. V hlave by sa mi premietali všetky moje knihy, cd-čka, šperky, všetky obľúbené kusy oblečenia, topánky, kabelky, parfémy, obrazy, všetky dary, ktoré som kedy dostala od svojich príbuzných a priateľov, všetky drobné predmety, ktoré tvorili súčasť môjho života a spomienok. Pohodlie rokmi budovaného domova, ktorý je zničený, je preč. Veci, čo v ňom zostali, sú zmenené na nepoznanie a medzi veľkými črepinami skla z okien a dverí, ktoré vylomila tsunami ešte skôr ako dorazila, ženúc pred sebou stlačený vzduch, rozpoznávajúc rozbitú klávesnicu počítača, zablatené a zdeformované detské hračky, ktoré už predtým boli gýč, ale ich vlastnenie ma tešilo, by ma nenapadlo tešiť sa z prežitia, ale plakať nad zničeným životom.

     Prepínaj na smejúce sa deti, telefonujúcu ženu, penu na holenie. Smrad z rozkladajúcich sa rýb, krabov, medúz a iných morských tvorov ti rozleptáva nozdry. Prepínaj na muža na bicykli, sprchujúcu sa ženu, reklamu na nanuky. Noha ti uviazla medzi troskami niečoho dreveného, ukrytého v hrubých nánosoch blata. Prepínaj na slnečníky, ľudí ležiacich na pláži, reklamu na kávu, auto, farby na vlasy, repelent proti hmyzu. Stojíš medzi zničenými dverami niečieho domu a zvyškami skrine, ktorej obsah je nenávratne preč. Prepínajte na vodné pólo, na starca prežúvajúceho sústo jedla, na osamelého človeka, stojaceho pod nočnou lampou, reklamu na žrádlo pre mačky, gél na zubné protézy, maliarske nátery na steny. Je úplne jedno, či nadávate, alebo nie, či ste altruista, alebo nevrlý a výbušný človek, pesimista, či optimista, alkoholik, narkoman, alebo abstinent, tsunami vás spláchne zo zemského povrchu ako najväčšiu zaschnutú špinu na tanieri. A ak nie, následky môžu byť až také zlé, že by ste si možno aj priali, aby ste neprežili.

     Predstavte si, že cestujete vo vlaku, zrazu sa na celý vlak prirúti vlna vysoká 10 metrov a odnesie ho o 50 metrov ďalej. Toto sa tiež stalo 26. decembra 2004 pri tsunami v meste

Peraliya a zabila v tomto „vlaku – titaniku“ 1700 pasažierov. Predstavte si, že pozorujete na pobreží vlnu vysokú takmer 30 metrov a túto rýchlo sa pohybujúcu vertikálnu stenu ničivej vody sprevádza patričný zvukový doprovod – najprv vzdialené hrmenie, a potom akoby nad vami prelietala helikoptéra. 17. júl 1998 – pobrežie Papuy – Novej Guinei, zahynulo 2200 ľudí. Keď čítate všetky štatistiky tejto ničivej katastrofy, kde sa uvádza dátum, magnitúda, maximálna výška, miesto vzniku, počet obetí, napadne vás, že nikde sa neuvádza, koľko zničených životov ľudí, ktorí prežili, má katastrofa na konte. Zdemolované životy, zdemolované telá, zdemolovaná krajina.

     Rozbite mravčiu farmu veľkým kladivom a mravce, ktoré prežili, majú oproti človeku tú výhodu, že nevedia, čo sa stalo. Ťaživý pocit vedenia, že sa obetiam na životoch možno dalo predísť, je človeku rovnako na nič ako záznamy stoviek tsunami z histórie. Ľudia stále budú ležať na pláži, rádiá po zemetrasení budú stále vysielať len hudbu a reklamy a televízie správy len o iných nešťastiach iných ľudí, ktoré sa nás netýkajú. Všetko „pláva“ okolo nás, pokiaľ nás nezasiahne veľká vlna.