Vyšiel som z domu na Puškinovu ulicu, prešiel na druhú stranu a vybral sa do trafiky kúpiť čerstvú tlač. Bolo čosi po pol siedmej, vietor si mráz brúsil na hrane a hral ľadové snežné blues. Zvláštne vonku bola zima, ako keď utnete, ale mňa hrial zvláštny neskutočný pocit, ktorý sa nedal ničím zaplatiť. Kúpil som si Knižnú revue, pozrel sa na mladú trafikantku, mala tajomné hlbavé oči a havranie vlasy, možno v nich spávala noc s mesiacom, ktorý mi kradol spánok a nedovolil v tú noc zaspať. Bol som nedočkavý, nevedel sa dočkať rána, kedy vstanem, urobím si kávu a vykročím do veľkomesta. S tlačou je to ako so zeleninou, keď je čerstvá je dobrá, ako náhle stráca svoju aktualitu a kvalitu zároveň je to na milú Andulu.
Dnes je to však iné.
Knižná revue, ktorú som si kúpil bude vždy aktuálna. Zaplatil som, vložil noviny do tašky a vybral sa domov. Otvoril som dvere do svojho bytu, kabát zavesil na vešiak a začítal sa: Knižná revue č.6/2011šiesta strana, hneď prvý odstavec. Je to tam. Recenzia na moju najnovšiu básnickú zbierku Rodinný album od Pavla Hudáka. Prečítal som si ju pozorne, a bol nesmierne rád, že je pozitívna. Jednoducho to potešilo. Ach, Pali.
S Paľom som mal veľmi dobrý vzťah. Boli sme na jednej lodi a mali rovnakú krvnú skupinu menom poézia. Nikdy nezabudnem na naše prvé stretnutie v Košiciach, literárnom klube Ozvena, kde sme sa po prvýkrát stretli. Po akcii sme kráčali dolu ulicou na železničnú stanicu, a jeho zaujala báseň, ktorú som v tej dobe napísal.
- Ako ťa mohla takáto báseň napadnúť? – opýtal sa ma , rozoberali sme ju slovo po slove. Aká báseň, nedalo mu a stále o nej rozprával. Nakoniec sa skalopevne rozhodol. Treba to osláviť. Kúpil dvojdecovku rumu. Otvoril ju a povedal.
- Pasujem ťa do cechu básnické a teraz to stiahni – . Vypil som polovicu . Alkohol mi stúpol do hlavy, usmieval som sa ako divé jablko pred oberaním. Celý čas sme sa smiali, boli nesmierne radi, že sme sa stretli a spoznali sa. Tento pocit dlho pretrvával, kým som opäť ráno nešiel do trafiky Bol január, presne si to pamätám 19. január 2011. Kúpil som si, ako vždy Košický Korzár. Skoro som zinfarktoval. Na titutlnej strane stálo: zomrel básnik Pavol Hudák. Stislo mi v hrudi, príjemný pocit vystriedal smútok s čiernou páskou na očiach. Nedokázal som si predstaviť chviľu, že sa Paľom už nestretnem. Nikdy už nepríde na krst mojej novopripravovanej zbierky Ranná búrka bez teba. Už nikdy neprehovoríme ani jedno slovo. Pretrhla sa odrazu niť a bolesť je symbolom večnej rozlúčky s básnikom. Ale básnici nezomierajú, ostáva po nich akési svetlo, básne, ktoré prežijú mnohé generácie.
Doma som si odrazu spomenul na Joža Urbana, Vojta Kondróta, Karola Péma. Tak som túžil otvoriť okno, pozrieť sa na oblohu . Tam kdesi v hĺbke v básnickom nebi s dvojdecovkou rumu mi Pali určite obsadzuje miesto pri stole, a čaká na mňa.
Akoby zázrakom pri otvorenom okne mi na okennú rímsu sadol holub, úplne biely ako sneh, ako spomienka na priateľa. Pohladil so ho. Holub pozeral svojimi červenými očami akoby rozumel mojej bolesť, až som vyriekol.
- Pozdrav Palia, odkáž, že prídem, ale ešte nenadišiel čas. Prídem určite. –
Anjel neba rozprestrel krídla a odletel hore do výšky oblakov. Dlho som na neho pozeral, kým sa na oblohe nestratil. V jednom som si bol istý. Básnici odchádzajú, spomienky tie navždy zostanú ako zima zo zloženými krídlami, ktorá sa práve uhniezdila v konároch stromov a hľadela z diaľky na tento vzácny okamih. |