Ležal som si v posteli a premýšľal pred spánkom. Je to
druh odreagovania sa, po dňoch, či mesiacoch hromadenia určitých informácií.
Privrieť oči a nechať sa unášať myšlienkami, až pokým nezaspíme.
Vošiel som do miestnosti. Malá zatuchnutá izbietka plná stolov
a pohárov. Poháre prázdne, plné, obrátené čisté na poličkách, na stole...
Pristúpil som k stolu. A zbadal som ten
pestrofarebný pohár. Bol určený iba len pre mňa. Sám som nevedel prečo, ale
niečo vo mne to kričalo! Načiahol som ruku, ohmatal ho... Chladné sklo
a tok energie prebehlo mnou. Začínajúc rukou a nekončiac.
Zodvihol som ho do výšky očí. Videl, ako sa farby smejú na mňa,
poskakujú a miešajú sa medzi sebou. Bol to nádherný pohľad. Energetická “vojna“
v priamom prenose. Bez obetí, či zanechanej spúšti, plaču, smútku. Vojna
rozosievajúc krásu šťastia...
Vzpriamil som sa, priložil k ústam a lial kým som nebol plný. Na
moje prekvapenie, som odpil len kúsok... Človek vedľa mňa, starší pán,
sa pousmial. Pochopil som... Nejde tú krásu vypiť naraz, je to nemožné, čo by
potom ostalo do budúcna?
Zamyslel som sa a opäť našiel ten nádherný pocit v sebe. Začal
som si ho vychutnávať. Čím dlhšie si ho dokážem udržať, tým menej často budem
musieť chodiť k poháru a nádhera smejúcich sa a poskakujúcich farieb mi vydrží
do konca života. Ten starý pán to vedel...
Pozoroval som ho, ale on sa len usmieval a bol ticho.
Rozprával sa so mnou, no nevydal ani hlások. Len stál, usmieval sa a ja
som mu rozumel...
Zobudím sa maximálne pokojný. Ešte cítim jeho pohľad a milý úsmev
v očiach.
Zaspávam v noci pre ďalší sen, nie pre lepší život.
|