Tma sa rozplýva ako čierny čaj. Lampy zhasnú. Svetlo sa stratí.

Vtedy mi zvuky noci začnú pripomínať kasu - vyherné automaty.

Smiech. Krik. Rampy. Kroky. Nočný vlak smerujúci do stanice

nástrah. Osvetlené okná sa mihajú ako myšlienky pomedzi

zanedbané koryto rieky - sú útržky, svetlá, obrázky, poškriabaný mesiac.

Prší.

Dážď rozhoduje o prioritách. Idú iba ľudia, čo nosia blato na kopytách.

Zamotám sa do ľudí ako do rias. Mám chuť kričať, že sa topím, ale

v tejto mase je to zbytočné. Všetci sa hýbu, kopú rukami, mavajú nohou

- v naivnej domnienke, že na brehu, súši, pevnine sa bude dať dýchať.

Všetko je sebaklam. Každý sa topí vo svojej naivite, ktorou sa snaží

zjemniť pachuť spaleného masla. Čo je nemožné.

Prší.

Iba tvoje oči - cvakajú ako fotoaparát. A ja si pripadám ako pod morskou

hladinou, kde potapači robia snímky koralových útesov bez koralov.

Chcem sa dostať do tmavej komory. Uvidieť sa ako negatív.

Zasvietiť ti do očí. Cítiť, že svetlo nás dvoch neohrozí. Nezmaže.

Všetko sa leskne - mŕtve telá plazov. Iskry odstreľujúce zo sústruhu, až nad

moje chápanie. Zapichnú sa do školskej nástenky - zoradená absencia. Súhvezdia.

Prší.

Ráno keď mi pripravuješ čierny čaj. Okolo, ešte zúri tma.

Túžobne čakám aspoň na kvapku alebo plátok z citróna.

Ak ja som tma. Tak svetlo je ona.