Provozované WEBy:   Totem.cz |  Čítárny |  Český film |  Seaplanet |  Humor/Hry/Flash |  Flash CHAT    Chcete svůj WEB? Napište nám 
Zpět na úvodní stranuISSN 1214-3529
Neděle 24.11.
Emílie
Zde se můžeš přihlásit jméno:
heslo:
nové 

 Všechny rubriky 
 Próza
 > Próza
 > Povídky
 > Fejetony
 > Úvahy
 > Pohádky
 > Životní příběhy
 > Cestopisy, reportáže
 
    

   
 
 Napsat do fóra o>
   
  

Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků.
<zpátky Mýtus o Daniele z kolekce Továreň na temno
Autor: FilipV. (Občasný) - publikováno 8.4.2014 (13:51:47)
další>

Mýtus o Daniele

1. Hľadanie leta

Adam a Eva putovali už dlhý čas po krajine a hľadali svoju anjelskú zem, na ktorej by sa mohli usadiť. Zasaď strom, postav dom. To bolo aj Adamovým snom. V mladosti prežil ťažké časy, vlastne aj Eva, ale nikdy o tom, čo bolo kedysi dávno, nehovorili. O minulosti mlčali. Hľadali nový domov, nové istoty a pokoj pre svoje skromné plány.

            Chodili akoby len-tak, občas navštívili cudzí dom, zvítali sa domácimi, ak pravda, nejakí domáci boli. Adam nikdy nestretol mladšieho človeka, ako bol on sám. Teda,  samozrejme, Eva bola mladšia, ale len o rok, či dva. Ale už nikto mladší. Nikto mladší v ich svete. Obidvaja vedeli, že sú sami, ale držali sa za ruky a nechceli sa pustiť. A mali svoju vieru, svoj jediný a jedinečný sen.

Blížilo sa leto.

Bolo silné a dlhé leto ten rok. Začalo sa už v prvých májových dňoch a držalo sa až do polovice októbra. Dlhé a horúce. Išlo sa ťažko, človeku stekal po tele pot, ktorý si len s obtiažami stíhal utierať. A navyše Eva oťažela. Aj chcela ísť ďalej, aj chcela hľadať zasľúbenú zem, ale akokoľvek po nej túžila, akokoľvek sa snažila, prešla najviac zopár kilometrov denne. Neustále napínanie vyčerpaných svalov, ktoré len s ťažkosťami niesli guľaté bruško a zväčšujúce sa prsia. Eva sa celá dokonale zaoblila a jej telo pracovalo za dvoch.

Adam však vedel, že už čoskoro nájdu svoj domov. Toho leta to proste cítil, videl na krajine, ako sa mení, že dostáva zvláštny nádych, že zvláštne dýcha, ako keby naozaj nebeský súlad navštívil aj túto bohom zabudnutú a utrpením pokropenú zem.

Naozaj, krajina dýchala. Hlboký nádych a prudký výdych. S každým nadýchnutím sa zrodil nový kopec a každé vydýchnutie znamenalo boľavé uvoľnenie doliny. Boľavé ako pôrod, ktorý mala onedlho zažiť aj Eva. Krajina i Eva – ťarchavé, že sa ledva niesli. Keď pod ich nohami praskala tráva, Adam vedel, že to praskajú kosti ich zasľúbenej zeme.

Bolo silné a dlhé leto tento rok.

Nikdy predtým tu nebol. Roviny, mierne zvlnené neúnavným dychom, boli nekonečné a už dlhú dobu nevideli ľudí. Už dlho... ba akoby ich nikdy neboli vídali. Zabudli na ľudí a žili so slnkom a hviezdami. Večer, keď si obaja líhali, obojsmerne vychutnávali vôňu svojich spotených tiel. A hoci vyschnutá tráva nepríjemne dorážala na ich sny, zvuk dychu zeme upokojoval ich telo i dušu.

Potom prišli hory. Znepokojujúce. Ale Adam sa cítil stále silnejší a vycítil i to, že ich domov je blízko. To mu dodávalo istotu. A jeho pokoj upokojoval Evu. Krajina sa pomaličky dvíhala a na horizonte sa dotýkala neba. Šelestiace duby a buky, ktoré tu boli aj za lepších čias, spríjemňovali popoludňajšiu páľavu. A ako sa krajina zdvihla k smrekom a boroviciam, Adam pocítil v tvári chladnejšie poryvy vetra. Ale leto ešte zďaleka nekončilo. Krajina tu dýchala najhlasnejšie a najhlbšie, akoby unavená nekonečnou horúčavou.

Bolo silné a dlhé leto tento rok.

Keď sa už-už dotýkali krištáľovomodrého neba, všetci traja, udýchaní, uvideli to vysnívané, slnkom vysvietené miesto. Bol horúci letný deň. Horúci a letný, ale horský deň. Deň, keď tušíte, že všetko v okamihu stratíte, no nič sa nestane. Oblaky ako cukrová vata a čas bežia strašne rýchlo, až nakoniec prejde aj horúci a letný, ale horský deň.

Čistina. Zaliata slnečnými lúčmi, so žblnkotajúcou bystrinou, ktorá sa leskla na jej okraji. Šum tohto potôčka prekričal naraz krajinu. Naraz akoby všetko prestalo dýchať a už len pokojne žilo. A čas, ktorý na oblohe utekal spolu s oblakmi, náhle ustrnul. Čupol si na kraj čistiny, akoby pod príkre brehy obmývané dravou priezračnou vodou, číhal a vyčkával.

            V tomto mlčiacom čase zbadal Adam to, o čom sa mu zdalo v jeho snoch. Zbadal dom, v ktorom chcel vidieť rásť svoje deti. Aspoň sa mu zazdalo, že ho zbadal. Usmievavo spotená Eva by už ďalej nevládala, sama bola rada, že konečne našli to, čo hľadali. Veď už chýbalo iba málo týždňov do času, keď klesne k matke zemi a sama sa stane matkou. Už iba niekoľko málo dní a privedie na svet svoje dieťa. Ich dieťa, ktoré možno, konečne, bude iné, ako sú oni. Možno to dieťa bude môcť vidieť svet taký, ako si to vždy želali oni dvaja.

 

2. Nový svet

            Adam sa rýchlo zmenil. Začal žiť. Aj dýchal oveľa rýchlejšie ako kedysi. Všetko preto, lebo vedel, že musí stihnúť všetko pripraviť, všetko dokončiť.

Každý deň opravoval dom, pracoval dlho do noci. Darmo som mu dohovárala, že si má oddýchnuť, chcel mať všetko pripravené, keď Ján príde na svet. Dali sme mu vopred také meno, pretože Adam veril, že to bude chlapec. Adam mal dar. Videl to, čo iní vidieť nedokázali. A to všetko napriek či vďaka tomu, že videl len svoj vlastný svet.

Občas večer, keď sme zaspávali, priložil svoju hlavu k môjmu nadutému bruchu a uchom načúval, čo mu povie jeho dieťa. A hoci mu nikdy nič nepovedalo, dokonca ani jeho dych Adam nikdy nepočul, z tejto podivnej komunikácie vycítil, že to bude chlapec.

Bolo silné a dlhé leto tento rok.

Našťastie, lebo Ján si dal poriadne načas. Porodila som v októbri, a hneď nato sa počasie náhle pokazilo. Sychravým vydýchnutím sa leto roztratilo po našej vysnívanej čistinke, na ktorú doliezli pavučiny s novým odkazom jesene. Ale my sme vedeli, že aj toto leto sa raz muselo skončiť. Zem si musí každý rok unavená ľahnúť. Aj my sme začali ulíhať skôr. Boli sme pripravení. Jeseň nás nezaskočila a nebyť tých predlžujúcich sa večerov, ubehla by nám veľmi rýchlo.

Adam pripravoval náš domček na zimu vynikajúco a zabezpečil pre mňa všetko tak, aby som sa mohla venovať len nášmu synovi. Veľa času mu síce neostalo, ale tie večery boli pre nás darom z nebies. A keďže krajina, už so schyľujúcim sa rokom, pomaly ale nezadržateľne dodýchavala, počúvali sme pod rúškom noci jeden druhého. Najprv sme rozprávali o všetkom, čo ešte bude a potom sme už len počúvali, čo bolo a je, ako je všade navôkol ticho a pokoj.

Iba potok, len ten potok nikdy neustal a priadol svoj osud nepretržite a neusporiadane ďalej. Príjemné pradenie tečúcej pramenistej vody. Vody, v ktorej bol Ján pokrstený svojím otcom. Vody, ktorá nám každý deň dávala život. A predsa, počas dlhých jesenných večerov sa mi niekedy zazdalo, že cez to pokojné šumenie sa občas ozval bolestný a hrôzostrašný výkrik. Výkrik, ktorý akoby kríval na jednu nohu. Len Adam mi úprimne tvrdil, že nikdy nič nepočul. Možno mi vtedy len niečo tajil, nechcel ma znepokojovať. Možno len, ukolísaný pokojnou prírodou a šumením potoka, pomaly hluchol. Ale na tom už nezáleží.

 

3. Daniela

Adam ju videl prvýkrát už koncom novembra. Vynárala sa z vody a voda stúpala z bystriny za ňou. Akoby bola anjelom. Sprvu si myslel, že je len unavený. Sám sebe vravel, že ju ani nemôže vidieť. Ale keď k nemu prehovorila, spýtal sa jej, ako sa volá.

Daniela.

Keď mi o nej v prvý večer rozprával, bolo to zvláštne. Nazval ju anjelom z vody, nepoškvrneným, čistým anjelom. Akoby anjel mohol byť hriešny?! Hovorieval: „Zvláštne meno pre najkrajšieho anjela – Daniela.“

Nikdy som ju nevidela. Ju, ani nikoho iného. Už od prvého dňa som však na tohto vodného škriatka začala žiarliť. Adam to vycítil tak ako všetko ostatné a časom ju prestal predo mnou spomínať. Ale vedela som, že sa s ňou stretáva aj naďalej. Nenávidela som ju. Často som Adamovi vravela, že viem prečo tak dlho sedáva pri potoku, akoby sa s niekým rozprával. I to, nech s tým prestane.

Nepočúval.

Ako prišla zima, Adam do večera sedával pri obmrznutom brehu. Volala som ho na večeru, volala som ho spať. Kričala som na neho, že jeho syn ho potrebuje.

Nepočul.

Adam bol hluchý. Niežeby by ma zanedbával alebo si neplnil všetky povinnosti, ako by bolo nutné. Proste to vyzeralo tak, akoby veľa sníval. Sníval a pozeral sa pritom s otvorenými očami. Daniela bola anjelom, ktorý mal v sebe niečo, čo môjho muža priťahovalo. Bola hriešnym anjelom a aj preto som ju ja nazývala škriatkom. Azda i preto som ju tak volala, aby som seba samú nad ňu povýšila. Možno skôr preto. A Adam sa stále viac uzatváral pred svetom. Vravím pred svetom, nie predo mnou. Ku mne bol otvorený, len mi nehovoril to, čo by mi mohlo ublížiť.

-         Zase si bol pri tom svojom škriatkovi, že?

-         Nebol.

-         Tak prečo si prišiel až teraz. Drevo si nahotoval už skoro poobede a teraz je už takmer šesť.

-         Bolo ho treba lepšie porichtovať. Zdržal som sa v kôlni. Veď uvidíš, ako veľa ho je. Vydrží až do jari. A čo maličký?

-         Spí.

Možno som to bola ja. Nie Adam, ale ja, kto sa uzatváral sám do seba. Možno som sa otvárala svetu len vtedy, keď som z plného prsníka častovala môjho syna. Mlieko tieklo do Jánových úst, no niekedy vystreklo povedľa a kotúľalo sa po mojom tele preč odo mňa. Do sveta. K zemi.

Nie, nevzrušovalo ma to. Neustále dotyky kvapiek, škrabkanie holých ďasien po mojich napučaných bradavkách. Vzrušovalo ma to, ako som sa otvárala zemi podo mnou.

A zem vtedy náhlivo dýchala, odfukovala, vzpínala sa mi pod nohami. Akoby do mňa chcela vstúpiť, vyškrabať sa po mojich rozchýlených nohách, hrabať sa dnu po lýtkach, po vnútornej strane stehien, vojsť dnu a tam vystrájať, až kým nezblazniem.

Zdalo sa mi, že už nie som pre Adama dostatočne príťažlivá, ale miloval sa so mnou častejšie ako predtým. Oveľa vášnivejšie mi hrýzol do pliec a krku, oveľa nežnejšie hladil po vlasoch. Jeho telo dosadalo na moje, zmenené materstvom – boli sme ako dva diely skladačky a nie a nie sa rozpojiť. Bola som v tých chvíľach šťastná. Taká šťastná, akoby som to vôbec nebola ja, ale niekto iný.

 

4. Hriech

Nikdy ma nepodviedol, tým som si bola istá. Hoci... koncom zimy prišiel domov, a povedal:

-         Chcela sa so mnou milovať?

-         Kto?

-         Daniela.

Bolo to prvýkrát, čo o nej po dlhšom čase hovoril.

-         A?

-         Neviem… Nič. … Ako sa má maličký?

A viac už o nej nepovedal ani slovo. Stíchol. Rozprával už len o nás a o Jánovi. Tešil sa na jar a na leto, chcel zasiať a v jeseň zožať. Túžil po bohatej úrode, aby nám vystačila na celú ďalšiu zimu. Túžil po nás. Obidvoch.

            Viem, že sa s ním Daniela chcela milovať. Viem, že mu to navrhla mnohokrát, aj keď mi to Adam už nikdy nespomenul. A tiež viem, že ju vždy odmietol. Odmietal, no nikdy som si to nevedela vysvetliť. Bola mu príťažlivou, a predsa. Možno len nechcel, aby jeho nepoškrvnený anjel stiekol zo svojej vlastnej krvi.

Akoby vedel, že takto umierajú anjeli. Milujú sa a potom miznú. Niežeby umierali, ale odchádzajú. Nájdu si niekoho iného, pretože musia hľadať stále nové pokušenia. Anjeli pokúšajú. Sú ako diabol a možno horší. Anjelom človek len tak ľahko neodolá.

Adam bol zvláštny. Videl iný svet ako ostatní a pomaly hluchol. Možno preto odolával. Čím častejšie ho volávala, čím častejšie vietor zavýjal a lomcoval okenicami, tým viac nás Adam hladil po vlasoch a objímal. Adam mal dar. Videl aj to, čo iní nevidia. Vedel, že odolá, a keď príde jar, všetko sa zmení. Zem začne znova dýchať, nádych, výdych, a s výdychmi začne vydávať svoje dary. Vedel, že zem sa odmení za všetko, čo sme jej kedy urobili.

Zemi, ktorú som kojila spolu s Jánom, som verila. Mohla som sa o ňu kedykoľvek oprieť, tak ako o Adama. Mohla som sa s ňou objímať. Už ku mne šeptala. Jemné vrávoranie kdesi v jej vnútri, ktorému nebolo možné rozumieť.

 

 

5. Jar

Bola tma ako vždy, ale toto bola ozajstná noc. Nepokojná. V takej noci sa vietor prudko mení, točí sa dookola a prevracia vaše duše naruby. A spolu s vetrom sa menia ľudia.

Adam pozatváral okenice a ja som si bola istá, že vtedy ho zase volala, že ju opäť odmietol. Sadli sme si k neupravenému stolu, rozospatí, ľudia, ktorým sa pomaly prebúdzajú zmysly. Ľudia, ktorí sa nechcú zobudiť.

Potok hučal, akoby sme mali otvorené dvere dokorán. Ján neplakal, privinul sa bližšie k môjmu telu a počúval. I Adam počúval. Mlčal a počúval. Oči mu žiarili túžbou i odporom. Odmietnutím.

V tej noci prichádzala jar. Hlučná, rýchla a nenásytná. Taká vie byť iba v horách. Náhle sa oteplilo, aj na zasnežených vrcholkoch, ktoré sme nikdy nevideli. Tých, čo boli zapichnuté neustále v oblohe. V ten rok prichádzala jar trochu zvláštne. Chcela zobrať všetko so sebou, chcela zimu celú pohltiť.

-         Musím ísť von.

-         Prečo? Nechoď!

-         Nechápe to, ani ty to nechápeš.

-         Nechoď.

Nepočúval. Už nikdy viac nepočul. Vybehol von, rozrazil dvere a utekal kamsi preč. Cez dvere sa dnu valil ohromný hukot vzpínajúcej sa riavy, nenásytnej, ktorá nám prišla všetko vziať. Prašťanie zlámaného dreva, fŕkanie rozpenenej vody. Tiché puknutie ľudských kostí, ktoré si nikto nevšimol. A do dverí sa náhle nahrnuli hostia. Nevítaní hostia. So zlovestným pohľadom a bez zľutovania. Potom už len ticho.

 

Je zaplavená krajina

tisícich jazier

oká sa lesknú

matnou zelenou.

 

            Adam bol podvedený. Podvod – a pod vodou bol jeho vysnívaný dom, na ktorom pracoval vlastnými rukami. Pod vodou bola Eva, ktorá v rukách stále kŕčovito držala Jána. Pod vodou bol Adamov jediný syn, ktorý bol iný ako oni dvaja. Ján videl svet, videl vodu, ktorá sa valila do miestnosti cez otvorené dvere, ktoré tam nechal jeho otec. Dokorán. Otec odišiel a viac sa nevrátil. V tej chvíli, krátkej, veľmi krátkej, si Ján myslel, že to otec ich zradil, opustil. Videl, že vody je veľa, je väčšia ako oni traja. Vedel, že voda nemyslí. O chvíľu už nemohol dýchať. Ani on si už nič viac nepamätá. Všetko už bolo premyslené.

            Pár dní neskôr, v kvitnúcej jari, kráčala po nehybnej morskej hladine Daniela. Bez rozmýšľania, len šla. Nemusela premýšľať, všetko už bolo premyslené. Šla anjelským krokom. Na iné miesto, do iného času, pokúšať ako diabol a milovať ako žena.



Poznámky k tomuto příspěvku
žaža (Občasný) - 10.4.2014 > ..trošku začiatok "tuctový" ale celkovo sa mi to páčilo, zaujímavá a celkom dobre rozpracovaná myšlienka...
Body: 5
<reagovat 
 FilipV. (Občasný) - 11.4.2014 > žaža> Dakujem :) uz som ani nedufal, ze niekto nieco napise. tuctovost - no, sujet je taky, aky je, fabula jednoducha, transcendencia, dufam, ponuka zelany efekt, a azda potesia aj dalsie ;)
<reagovat 
lbk (Občasný) - 29.4.2014 > A viete vy čo? Bude to první knížka ve slovenčině, kterou si koupím (vydají to, je to jejich povinnost, vůči mě aspoň:-) ) - mám ten jazyk rád, ale příslušná literatura mě dosud míjela, možná nespravedlivě. Buďte zdráv, pane.
Body: 5
<reagovat 
 FilipV. (Občasný) - 30.4.2014 > lbk> :)ak to raz vyjde, mozno by sa k tomu hodili este nejake zaujimave ilustracie ;) dakujem este raz...
<reagovat 
  Zrušit obrázky    Zrušit větvení  

Přidat vlastní poznámku a hodnocení k příspěvku
<jméno   e-mail>

Kontrolní otázka proti SPAMu: Kolik je pět + pět ? 

  
  Napsat autorovi (Občasný)  
 
 
zpátky   
1 (2) 3
   další
 

 


Copyright © 1999-2003 WEB2U.cz, Doslovné ani částečně upravené přebírání příspěvků a informací z tohoto serveru není povoleno bez předchozího písemného svolení vydavatele.

Design by Váš WEB

Addictive Zone Orbital Defender Game
free web hit counter