Ideme dolu schodami oproti nám stojí dievča ostrihané na chalana, hnedé vlasy, nie veľmi pekná. Mieri na nás dvoma

prstami akoby mala pištoľ:"Pchí-pchí-pchí, je po vás."

                    "Kto je to,"pýtam sa Eleny.

                    "Nejaká Eva."

                    "Tuším ste sa dohodli,"vravím Ignácovi, ale nemám jej to za zlé, viem, kde sme.

                    "Tu nie sú praví blázni, neurózy, každý tu má nejaký problém, ktorý ho frustruje, všetci sú tu normálne pri

zmysloch, uvidíte sami."

                    "O tom by som pochyboval,"poviem.

                    "Možme ísť ešte na chvíľu von než prídeme narad,"povie Elena. Vychádzame pred budovu, tu mi je najlep

šie, cítim, že zo mňa spadla ťarcha na niečo sa hrať, nechce sa mi ísť naspať. To dievča čo po nás strieľalo chodí stále

za nami, je mi to divné, pravdepodobne videla alebo len počula ako ignác na mňa strieľa. Stojíme vonku, keď zozadu

schmatne Elenu za ruku nejaký muž. Elena sa veľmi preľakla. Ten chlapík ju stále drží za ruku, zdá sa, že ju nechce ani

pustiť, vykrúca jej ruku. Z vnútra k nám pribieha nejaká tetka, dobehne k tomu mladíkovi, može mať tak dvadsaťpať 

rokov, celkom sympaťák, tetka mu dáva facku, mladík vykríkol:"Čo ti šibe?" Od džípu prichádza náš známi:"Čo sa to

tu robí?" pýta sa ustarostene:"Zase sa hádate?"

                    " Čo sú to zač?"opýta sa nahnevane mladík." Ukaž vyskúšam či nie si mokrá."

                    "Musíme sa tu schovať, idú po nás zabijaci, ty si ma prvý podviedol."

                    "Zabijaci-nabijaci, keby som ťa nevymákol už si s ním v postely. Kontroloval som ti auto, mala si posunu

tú sedánku spolujazdca vic dopredu, tentokrát bol akýsi menší, minule to musel byť dlháň, sedánka bola až vzadu."

                    "Čo stále máš, všetko ti prekáža, prekáža ti s kým sa rozprávam, ešte som ti nestačila ani povedať že ich

vobec nepoznám, sú to pacienti, len kúsok sme išli spolu, stretla som ich na hlavnej, takí chalani.....Takí puboši ich chce

li biť, keby si tam bol by si pomohol, vyhrážali sa, že nás zabijú." Pochvala na mladíka zabrala, ale nie nadlho, otočil sa

na mňa, podišiel ku mne a kamarátsky povedal:"Koľký boli?"

                     "Dvaja,"odpovedám.

                     "A neklameš?"

                     "Každý klame."

                     "To si povedal trefne."

                     "Ale teraz neklamem."

                     "To ste ich nevedeli spacifikovať? Prepáč teda Elena,"opatrne jej chytí ruku , pozerá na Elenu smutnými

očami a povie:"Ja idem." Dievča čo po nás strieľalo prstami, tou pomyselnou pištoľou sa lúči s nejakým pánom, pravde

podobne je to jej otec, stále pozerá po mne. Kúsok odomňa stojí chalan vyzlečený do pól pása, okolo mňa prejde 

Elenin chalan. Z ničoho nič pleskne dlaňou po bruchu toho čo je vyzlečený. Tamten si povie pre seba:"Psychopat, nevydr

žal to ma nebuchnúť, musím mu dohovoriť.

V kukurici stoja nejaké postavy, jedna z nich drží ďalekohľad pro očiach, pozerá smerom k sanatóriu a povie:"To je tá

ozdoba, tá sklenná ozdoba, jej sklenná ozdoba, pozri sa ako sa jej blýska vo svetle" a podáva ďalekohľad jednému čo

stojí vedľa neho. "Ukaž vajíčko,"povie šéf a berie mu ďalekohľad z rúk. "Máš pravdu,je to tá ozdoba, určite je to tá

ozdoba ako krásne sa trbliece na svetle.

Prichádza k nám riaditeľ, vykračuje si ako barón, je veľmi tlstý ale to mu nebráni aby bol veľmi pohyblivý, pripadá mi

že je ešte viac pohyblivý ako niektorí chudí ľudia. Elena sa snaží zachrániť situáciu, nechce aby sa nás čokoľvek teraz

vypytoval, chytro zo seba vychŕli:"Toto je tento a tento je tamto tiež záhorák, zobrali si dovolenku, nechceli sa ísť liečiť

v mieste bydliska kvoli ľuďom, kvoli rečiam."

                       "Choroba ako každá iná,"povedal riaditeľ.

                       "Hrozne sa mi páčilo ich slovíčko rekel, rekel, rekel, to je zlaté, že?" Riaditeľ si Elenu premeriava, pozerá

nám do očí, nepozeraj sa vravím si v duchu.

                       "Mne sa zdá, že sme sa už niekde stretli, niekde sme sa videli."

                       "Kde?poviem začudovaný veselo,"Ideme zo záhoria."

                       "Neviem kde, ale ste mi povedomí, pomožte mi."

                       "To určite," poviem si v duchu.

                       "To určite,"vyhŕkne z Eleny, ale hneď sa opravuje."Určite sa vám to iba zdá, určite ste ich videli....ste sa

videli niekde na čundri." Pozriem na Elenu, takmer ho naviedla tam kde sme ho stretli lebo pri slovíčku čunder spozornel.

                       "Na čundri určite nie, na akom čundri by ste sa mohli vidieť?povie Elena.

                       "Prečo ťa to až tak veľmi zaujíma Elenka,"povie riaditeľ.

                       "Iba tak,"škňúri sa Elena.

                       "Kde to bolo, kde to bolo?"premýšľa nahlas riaditeľ.

                       "Ja už viem,"vyhŕknem."Nebolo to na mestských záchodoch v Poprade?"

                       "Tam to nebolo, hm, hm, hm,"očividne ho mestské záchody schladili.

                       "No, idem, popremýšĺam ešte osamote, kde som vás videl."

                       "Už som myslela, že si spomenie,"striasla sa Elena