|
| Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků. |
 |
|  |
Sedeli sme len tak. Ležérne, ako sa na prežité roky patrí. Už nebolo, čo nás má vykoľajiť k výšinám, či vyprovokovať k hrabaniu lístia, čiže k prestavbe ubytovania stagnujúcich červíkov. Nečakané stretnutie, ako keď z neba príde mráz, čo ste ho už zabudli čakať po mesiacoch netradičného tepla. Precitnutie do sviežosti s občasným štipnutím.
Usrkávam z kávy. Káva má niečo do seba. Tradičný rituál, ktorý hľadá v hlave bunky príjemného.
Na pódiu, teda nie celkom pódiu, skôr na ostrovčeku vytvorenom odsunutím stoličiek, jedna slečna, alebo dáma, kto sa má vyznať v spletitosti rokov a vizáže, číta poviedku. Pokúšam sa zachytiť vety, hútam, či sa bude dať oprieť o nejakú múdrosť, kým bývalý spolužiak sa len usmieva. Jeho oči, zrejme zvyknuté k dialógom, sa ostro zabodnú do mňa a čakajú. Asi chce aby som začala, ja naopak, čakám, kedy sa rozhovorí. Lebo nič nechcem a keď ja nič nechcem, netreba mi začínať, lebo sa to zamoce, kam nechcem. Robiť niečo z ničoho býva riskantný podnik. Pokiaľ sa človek neuchýli ku všeobecným frázam. Je mi dobre. Dávno som s nikým nikde nesedela. Nečakám, že sa niekde pohnem. Chcem si vychutnať chvíľu. Toto bohato stačí a toto je zároveň to náročné, čo mi bohvieako nejde.
„U mňa poviedka musí obsahovať slučku poznania.“
„Áaa to je čo? Tá slučka poznania,“ dávno som prestala kamuflovať, že rozumiem. Moja duša netiká pre vysokú harmóniu, kde na seba narazia dve vlny a rozbalia to do tsunami.
„Slučka poznania? Na začiatku poviedky je aspoň jedno poznanie, môže ich byť viac, ktoré nie je známe. Na konci už známe je a po prečítaní je jasné, že bolo situované už od začiatku. Ide o slučku. Zvlášť vydarené sú poviedky, kde je slučka po celý čas, do poslednej vety, ukrytá.“
„Neviem. Mne sa nepáčia poviedky s údernou poslednou vetou,“ šteklí ma to v žalúdku, rozmýšľam, či sa pustím filozofovať o tom, že pravdepodobne sa nám páčia tie isté, len to každý pripisuje na vrub iným dôvodom. Lebo celý život je o spletitosti ciest k spoločnému cieľu.
„Nejde o údernú vetu. Berieš to moc doslova,“ presne. Dokazuje aká som hlúpa. Nejde o to, čo sa komu páči.
„Zvažujem ísť po rokoch niekam na dovolenku. Nie som zvyknutá. Kam by tak človek mohol, keď netuší, či si naozaj oddýchne. Nevyznám sa vo svojich prioritách,“ keď už sme pri tom, čo ako beriem a neberiem, môžeme moje „bratia“ rozvíjať. Nech to má na dlhé večery. Spomienky mi zakorčuľovali do autobusu, kde jeden pán druhému zhrozene vysvetľoval, ako syn jeho známeho nevie ani čo nechce, nieto aby vedel čo chce. Že kam to speje mládež. Keby som sa k nemu otočila, videl by vrásky na mojej tvári.
„Ja som bol minule na Bublinovom ostrove. Ale to nie je pre teba,“ samozrejme. Tam, kam chodí on, chodí iná kategória. Vie, čo by ako na mojom mieste malo byť, čiže, jednoduchšie poňaté, má na mňa alergiu.
A preto som išla.
Nebolo ľahké nájsť na nete texty k tejto, pre mňa sa nehodiacej, destinácii. Len malý odkazík na cestovku a aj v rámci cestovky som nenašla viac odkazov. Strach ma zovrel, scenár podvodníkov zmanipuloval moje obe hemisféry a nebyť túžby dokázať si pravdu o spletitosti ciest, zablokovala by som všetky možné toky z oného nenápadného odkazíku smrdiaceho na diaľku kriminálnou činnosťou.
Pani v cestovke sa tvárila, že mi nerozumie. Žiaden výlet na Bublinový ostrov neexistuje. Mávam jej pred očami papierikom: „Toto ste nezverejnili vy?“
„Počkajte,“ odbehla dozadu a vrátila sa usmiata: „máme to inak vedené. Internet má na starosti druhé oddelenie. My to máme, počkajte, hneď to nájdem. Netradičný výlet spojený s poznávaním psychiky. Ale viete. Je to náročné. Neviem, či by ste to zvládli.“ To je neskutočné, koľko ľudí má o mňa starosť. Som nebezpečný rozpáperený topoľ.
„Aké sú podmienky na jeho absolvovanie?“ nie som športový typ. Na strmú skalu by ma nedostali, ani na skoky o lane do hĺbky. To by naozaj nebolo pre mňa.
„Podmienky? Nie sú žiadne.“
„Niektorí klienti to nezvládli? “ môže toto nahlas priznať?
„Nie, nie, nie, nie. Zle ste ma pochopili. Nikomu sa nič nestalo. Ale...“
„Ale?“
„Ale hovorí sa medzi ľuďmi. Že je to náročné.“
„Vy ste tam boli?“
„Nebola, prečo by som tam mala byť. Keby som mala byť na každom zájazde, ktorý ponúkame, tak som teraz na zájazde.“
„A boli ste aspoň na jednom?“ po takých vetách nešlo nevyzvedať. Zapýrila sa, červené bunky obsadili celú plochu jej tváre. Neodpovedala.
„Ja len ku kompetencii,“ celé je to absurdné. Chcieť po kancelárskej sile platenej od počtu objednávok, aby vybalila nedostatky a ešte väčšia absurdita, že ju asi vnútorné teliesko spravodlivosti ženie do poznámok, ktoré musím počúvať. Ale ona nevie, že môj exspolužiak to prežil a prilieva benzínovú zmes do nesprávnej vatry.
„Ale keď tam chcem ísť, môžem?“ to už taká kostrbatá veta, že čo chce so mnou urobiť, keď sa tam nehodím, respektíve, čo môže urobiť.
V lietadle sedím druhý krát. Nejde o prvotný zážitok. A ani o vychutnanie. To by som musela mať menej rokov a uvoľnenejšiu hlavu. Pi to ako kávu, pi to ako kávu, pi to ako kávu. Miliónkrát zopakované formulky sa nemenia na pravdu. Chýba návyk a mne neberie, ako tak úžasná vec, ako je lietanie lietadlom, môže závisieť od návyku a ako sa taká úžasná vec môže vypariť zo zoznamu bezpodmienečne úžasných vecí.
„Slouvek, slouvek,“ pokrikovali na recepcii do mobilov, do hotelového telefónu, do priestoru: „Moument plís, moument plís...“
Moumentovala som asi hodinu. Prišiel fešák. Bože na nebi, to je vymodelovaná charizma! Bože! Nestretli sme sa niekde v minulom živote? Krása.
„Poďte prosím,“ idú so mnou traja. No úžasné. Práve slovensky hovoriaci parádne vyniká. Také chvíľky vedia vtisnúť vlastenectvo do ekumenickej duše. Kráčame k výťahu. Vezie nás vysoko, prevysoko a dostávame sa k obrovskej mriežke presklených tunelov. Pod nimi sa na hrubých rúrach, vyzerá to ako rúry, hompáľajú objekty guľovitého tvaru. To budú asi tie bubliny. Pod každým priesečníkom tunelov jedna. Kľukato chodíme, dopredu, doprava, dopredu, až kým ma maličkým výťahom nepresunú do jednej gule.
„Vaše kráľovstvo! Na tri týždne. Pamätajte, ak sa budete za ten čas chcieť s niekým stretnúť, musíte guľu dostatočne rozkývať a zároveň musí svoju guľu dostatočne rozkývať aj niektorý z vašich susedov. Tu je lanko na zaistenie,“ ukazuje mechanizmus prichytenia sa o druhú guľu: „ Máte tu všetko, čo potrebujete.“
„Bude mi fungovať tablet?“
„Máte tu všetko. Základný štandard, aby ste v pohodlí nezomreli. Na komunikáciu...“ ukazuje na aparát zachytenia jednej bunky k druhej: „príjemný pobyt.“ Odišli. Žeby fakt bolo rozumnejšie ostať doma? Poznávanie psychiky predsa musí v sebe obsahovať sedenie s kapacitami, prinajmenšom s tváriacimi sa kapacitami. Tu nejde o netradičný výlet, ale tradične o zavádzajúci názov.
„Zabudla som si zobrať krížovky,“ určite ma odpočúvajú, aby v prípade problému mohli zachraňovať napríklad samovrahov. Nikto sa neozval. Po troch dňoch som došla k záveru, že prestanem vykrikovať.
Tri týždne je doba všelijaká.
Prvé dni bolo zaujímavé sledovať, ako sa niekde v diaľke ktosi rozhojdal, ako sa bunky pospájali, pooddeľovali a naspäť pospájali. Real kino. Okolo mňa sú štyri. Aby sa to ľahšie vysvetľovalo, vstupné dvere, ku ktorým ma priviedli výťahom, nazvem čelom. Napravo od môjho útočiska sa guľa dosť kyvoce. Tam niekto tiež výletuje a bude to hyperaktívny jedinec. Možno do destinácie vhodnejší. Naľavo pohyb nebadať. Ono zase to nie sú až tak pohyblivé telesá. Musím riadne dupnúť, aby to niekto zbadal.
Lenže pár dní. Pár dní.
Zaspávam unavená špekuláciami, ako na to. Rozkývať sa a kam. K tichej bunke, mojej pomyselnej krvnej skupine, naľavo, či dopredu, kde už dotyčný podnikol spojenie, ale nie so mnou, či napravo, k nervóznemu, či dozadu k nováčikovi, ktorého nasúkali do gule včera. A samozrejme, hlava bojovala s prípadným odmietnutím. Budem sa kývať jak somár a ak sa nikto nepridá, nedá sa s ním prehodiť ani len slova vo význame „Keby ste chceli prísť na kávu...“ . Výhovorka, že ľúbim hojdanie, keby to bola hneď aj pravda, v tomto prostredí, už začínam tušiť, prečo pre mňa nevhodnom, by sotva obstála.
Oná, možno spriaznená duša naľavo, sa rozhojdáva a mne sa zrýchľuje tep. Rýchlo, rýchlo, čo teraz. Nechať ju len tak, veď som introvert, alebo sa pridať, zradiť svoj temperament, alebo nič? A ku komu sa ten pako rozhýbal? Chýbajú smerovky. A čo ak mi chce zle, aj toto sa mi tisne do hlavy. Aj spätné zrkadlá. Nevidím dobre, či sa nehýbe ďalšia bunka naľavo. Sú v zákryte. Potom si predstavujem to trápne „Pardón, to ja som sa len tak... nie nie, vidím, že to vy nie ku mne“. Premiestnim váhu, posuniem ubytovňu po kratučkom úseku kruhovej dráhy. Pri spätnom stúpaní sa nadľahčím, čiže si drepnem a pri klesaní zatlačím, čiže vystieram nohy. Ú, tak toto áno! Tak toto každý deň pred spaním.
Sledujem disharmóniu našich poletujúcich izieb. Sused je technicky nadaný. Zladil sa a už sme pricucnutí. Ja som vyzbrojená teóriou. Viem, že zlaďovať má iba jeden. Niektorí teóriu neovládajú. Napríklad sa zaseknú pri svätom prijímaní, keď si donekonečna dávajú prednosť.
„Ahoj.“
„Dobrý deň. Nepokazíte reťaz?“
„Dobrý.“
„Ahoj.“
„Ahoj,“ ako inteligentne sme si poahojovali!
Dozvedám sa veci. Kolujú tu papieriky. Zbierajú sa podpisy. Každý ich zbiera. Nie každý, ale tí ostatní sa zapájajú, aby umožnili posunutie papierikov. Až na exotov a to je práve to zaujímavé, ako dopraviť papieriky bez ich pomoci. To je ten „level“ čo udržuje adrenalín. Kto bude mať pozbieraných najviac, čaká ho veľkolepá oslava na nejakom ostrove, kde sa účastníci stretnú na ďalší rok a rozbalia to.
„Dáš si kávu?“ aj nemo sa dá, no toto ešte zvládnem.
„Nemám čas. Musím byť v strehu, keby ma niekto potreboval. A čakám svoju zásielku. Na! Listy,“ podáva mi hŕbu papierov: „podpíš a pošli ďalej. Nezabudni vyznačiť v každom do plániku šípku, ktorým smerom ich posielaš, aby sa vedeli vrátiť. Potrebuješ papier? Máš? Keď nemáš,“ vyberie z hŕby jeden prázdny: „a pero? Niektorí nemajú pero.“
„Ja som exot! Kávu? Čaj?“ ja naučím návštevu, či si dá kávu. Vôňa kávy v spoločnosti ďalšieho tvora ma prebrala. Tvor je nervózny, práve mu unikajú dva, tri, či koľko podpisov. Zažiarili mi oči a zodvihla som šálku ako pohárik s vínom: „Na adrenalín!“ Po odchode fanatika som okamžite nadviazala kontakty so všetkými ďalšími susedmi. Dvaja muži, jedna žena. Asi rovnomerné rozmiestnenie v cene zájazdu. Poohovárali sme papieriky zo všetkých možných smerov. Škoda, že mám nápad, ale neskoro. Návštevu som nechala aj s papierikmi pekne odkráčať (odkývať). Ako šikovne sa dala akcia sabotovať. Zobrať papieriky a nechať si ich. Nespomínala žiadnych sabotérov. Neverím, že pri toľkých bublinách sa nenašiel aspoň jeden. Exoti že sú level? Sabotéri sú level!
Založili sme skupinu štyroch sabotérov. Listy sa kopili. Potom prestali chodiť. Pretransformovali nás na exotov. Jednoducho nás vypli.
A preto som našla plávaciu vestu v skrinke. Skočila šípku do vody. Kolegovia davaj za mnou. A rozhorčene, že čo som si to dovolila, že či majú kvôli mne skončiť na dne morskom. O chvíľu prišiel aj slouvak. A tiež sa do mňa pustil. Z buniek zoskočilo niekoľkí za nami. Rozruch a zbieranie odvážlivcov.
Fotočka z ďalšej dovolenky: sedím v hojdacom kresle a štrikujem. Niečo pre mňa.
|
|
|
