Lásku poznala iba teoreticky a predstavovala si ju ako iskrivý plamienok, ako jemné padanie rosy alebo sčerenie tichej hladiny, ako chladivú zamatovú tmu letných nocí. Lásku si predstavovala skôr ako pokojnú náklonnosť, ako úslužnú oddanosť milovanej osobe v atmosfére plnej vône kvetov, polotmy a nadpozemského pokoja. Ani v sne jej nezišlo na um , že láska - to sú aj sopečné výbuchy, spaľujúca horúčava trópov a mŕtve pustatiny vyprahnutého popola.

Nepoznala sily v nej utajené, ani sily sveta, a hlbočiny života boli pre ňu iba oceánom ilúzií. Predpokladala, že raz aj ona vpláva so svojim milovaným bez otrasov a napätia do pokojného a harmonického prístavu.