Záhady
túžby / alebo Alfresco raňajky niekde v parku
Po prebudení som si
myslela, že nič horšie
ako keď sa na vás niekto
pozerá
uprene a nemo
neexistuje
Tá hrôza z tých dvoch
identických postáv
-muža opretého
o zrkadlo
tie jeho prázdne oči
ústa prísne zovreté
v pomlčke,
som ťahala celý deň za sebou.
Potom sa rozvraveli: „Myslel som si, že sa ti to bude páčiť.“
Až som vykríkla: „Nikto by nemal spať na mojich šatách keď sa robím
mŕtva..!“
-Príbeh 2-
To ráno voňalo mesto úplne
šťavnato
a čisto
Nočný dážď zmyl
v záhradách
pach prihoreného tuku, mäsa
a miešaného korenia,
ktoré ešte včera večer
dráždili žalúdky
To ráno aj psy v okolí
zacítili za plotom sučky
A aj moje pery boli ako
brazílsky cukor...
Lenže o čom je tento
príbeh?
Chceme vedieť čo sa stane
v budúcnosti?
Keď sme už vykročili...?
Lebo niektoré cesty zostanú
v konštantnom stave
veľké, dlhé, došliapané
čiary
ľahostajné voči čomukoľvek
také ruiny civilizácie
a nie stále na to
doplatí mozog.
„Ja viem drahý, Ty si ma tu
nenašiel
To ja som ťa sem priviedla.“
A vôbec sa nesnažím
predstierať, že na tomto mieste
môže dôjsť k objaveniu
niečoho, čo ani nevieme vstrebať
Možno iba živíme svoje sny,
ktoré cez noc nasiakli sladkosťou
kým kamera zbierala zábery
z úplne iných vecí
a oči sa vyrovnávali s
dôvtipnou zrakovou ilúziou
páriacich sa psov
prilepených k sebe.
|