|
Nádherná jasná noc, uprostred nej jak socha stojím,
v útrobách svojej duše pocity zmiešané mám.
Premýšlam či vyrieknem ortieľ nad životom mojím,
keď ostal som mohykánom svojho rodu, celkom sám.
Posledným som a ako posledný aj zomriem,
tu, nad hradbami vznášať sa sťa orol budem.
Do večných lovísť poslali ste mojich bratov,
A ja pomstím ich i bez pomoci bielych katov.
Dnes, nastal ten čas, čas ukloniť sa starším bratom,
pochovaným v zabudnutí, pochovaným v hradbách času.
I to pýtam sa ťa človeče, načo byť posledným mohykánom,
v novom svete plnom zhonu, ...kriku, ...strachu ...?
Mlčíš, ako skala, čo ukrytá je v purpurovej hmle,
V tom nekonečné ticho hlas polnočných vtákov pretne.
Svojím spevom modlia sa ku hviezdam nebeským.
a ja v okamihu ocitám sa pred rozhodnutím.
Ostal som!
|
