„Loď sa kníše zboka na bok. Kvapky mora ti jemne stekajú po tvári. Niečo pevne držíš v rukách. Je to kormidlo? Nie, nie, je to metla s handrou. A ty drhneš palubu, Kurruw. A upozorňujem ťa, že nie si sám. Vidíš pár ožratých pirátov, hrajúcich na bedničkách od whiskey mariáš… Konečne sa začínaš orientovať.

Snažíš sa im dostať z dohľadu, ale nárazy vetra o loď sú veľmi prudké.

A tak, sa ti kýbel s nejakým maglajzom prevráti a oni ťa skontrolujú…Budeš asi  zajatec, kamarát. Ale nemáš kam odísť, nemôžeš ujsť, lebo more je rozbúrené a nahnevané. Robia sa vlny ako krídla veľkeho vtáka.

Stala sa však nečakaná vec, jeden z opitých pirátov sa neudržal na drevenej nohe a preletel cez palubu.Vznikol hurhaj, ktorý vyvolal von ostatných z tej sebranky. Veľká kajuta sa vyprázdnila.

„Na čo čakaš ?! Kurruw! Bež! A ty bežíš, čo ti nohy stačia, nie, ty letíš, akoby si dostal krídla, zrazu si neviditeľný, už len pár krokov k dverám kajuty… Po ceste si stratil jednu sandálu, trochu krívaš a cítiš napučané drevo podlahy.

Už len dva kroky, Kurruw. Zabuchneš za sebou dvere, až sa pánty otrasú ako pri zemetrasení. A si vnútri.

Okamžite zatrasíš dvere prvým sudom na ktory natrafíš. Zablokuješ ním kľučku. Je pekelne ťažký a ešte aj bosá noha ti prekáža. Je tam tma ako v rohu. Tá sebranka si stále nič nevšimla, aj keď v diaľke počuješ ich rev.

Kajuta je veľká, priestranná. Spomenul si si, že ti nezobrali jednu vec, vec, ktorá sa ti teraz môže zísť. Malú dýku, schovanú v nohaviciach zvnútra za opaskom. Má perleťovú rúčku a dal ti ju Otec, keď ho hodili tie sviňe žralokom. Vedel, že zomrie, keď ste boli všetci nasáčkovaný v jednej tesnej jaskyni na ostrove, kam vás tá chamraď hodila.”

Otca som mal rád. Vždy hovorieval, Kurruw- sme ako bratia - nie ako otec a syn a preto ťa mám tak rád. Vždy budeme držať spolu . Ja som mu veril každučičké slovo. Ale teraz nebol čas na spomienky, nikdy nevieš kto si všimne, že malý námorníček, ktorého ušetrili zmizol, a že kajuta je zatrasená.

Vrhol som sa na prvé dvere, ktoré som pred sebou uvidel. Rozleteli sa pod mojimi rukami, ako keby boli z papiera. Bezhlavo som narazil do skrine plnej plechovíc, celá na mňa vysypala. Otrepal som sa a hnusne zaklial. Podišiel som k druhým dverám. Tie už nešli tak ľahko otvoriť. Zatiaľ krik na palube zosilnel. Trošku ma striaslo a možno preto dvere povolili. Ale bolo to na nič. Pár zasraných pirátskych sudov plných tej ich žbrndy.

Vtedy mi do uší prenikol strašný rev! Hlavou mi prebehlo, že je to môj koniec…

„KRPATÝ ZMIZOL!” dunelo mi to v hlave ako zvon. V tej chvíli som musel konať rýchlo. Ten hlas patril Bajhúlovi zlému pirátovi, ktorý ma chcel upiecť na ražni ako prvého! Vraj taký zasran na tejto lodi dlho nevydrží

Zastal sa ma Kapitán pirátov svojou hláškou: „Ale ani ďaleko neújde!” To mi zachránilo život. Žiaľ, neviem na ako dlho. Ďalšie dvere. Posledné! Ruch na lodi silnel čoraz viac a viac. Hlasy sa zdali byť bližšie. Zalieval ma studený pot. Chytil som kľučku a stlačil.

Prvý náraz na dvere kajuty zvonku od pirátov, mi podlomil nohy. Vreskot bol teraz silný ako nikdy.

„TY MALÁ SVIŇA! MALI SME ŤA ZABIŤ HNEĎ!”

Kajutou preletelo silné PRÁSK! Viac som neváhal a z celej sily tresol do tých dverí. Vpadol som na zem doprostred veľkej miestnosti s kobercom, ktorý stlmil môj pád, s veľkým stolom a na moje prekvapenie priam začudovanie...

Pri posteli ležala na zemi... Moja vlastná sestra, ktorú sme na ostrove stratili už pred dvoma týžňami. Bola však  zviazaná a skoro v bezvedomí. V tej chvíli ma už nezaujímalo nič, ani hluk, či silné nárazy vetra o loď, teraz už išlo aj o život najblišieho človeka.

Teda, nemysli si milý čitateľ, že mám len jednu sestru, ale tú druhú hodili žralokom spolu s otcom. Nemal som ju tak rád jako túto, ale bolo mi za nou veľmi smutno. Pred smrťou ju tí podliaci naliali tou žbrndou zo sudov a bola chúďa priotrávena, takže o sebe veľa nevedela.

Keď som takto uvažoval, tok myšlienok mi preťalo také impulzívne prasknutie, až sa otriaslo chudé telo mojej setry, ktorú som rýchlo rozväzoval. Chudá bola ako kosť a koža i keď pred dvoma týžňami to bola skoro dospelá žena. Dokonca sa zamilovala do jedného miestneho domorodcu a s otcom sme sa už báli, že bude chcieť ostať na ostrove. Žiaľ, jeho krk sa roztvoril pod pirátskym nožom, ako prvému.To už, ale chúďatko Ranea bola  týžden nezvestná. PRÁSK!

Toto bola taká silná rana, že ma nadhodilo celého. Objal som sestru tak tuho ako som len dokázal a zavrel oči. Čakal som na svoj koniec. Nebudem sa tu hrať na nejakého hrdinu, keď ním nie som. Už som cítil ako sa mi niečo dotýka chrbta To bude určite nepriateľská rana! Treskot bol taký mohutný – PRÁSK! - že som sa prevrátil priľahol sestru, ktorá mimovoľne pohýbala telom. Vtedy som stratil o sebe pojem. Čierne chmáry obostreli moju myseľ a moje bezvládne telo sa zošuchlo sestre priamo do klína. Potom nastala tma …

„Suché popraskané pery boli pritlačené na chladnej, vlhkej a špinavej podlahe.Loď sa mierne kolísala.Všade bolo ticho a kľud... Vo vzduchu bolo cítiť pach síry, nie počkajte, pach dynamitu a pušného prachu”.

Cítil som, ako sa loď ľahučko pohráva s mojím telom. Kolenom mi prebehla ostrá, štiplavá bolesť. Skúsil som sa pohnúť, ale ... radšej som od toho upustil. Bál som sa. K životu ma však prebral slabučký hlások...

„Kurru”. Takto ma volala len moja sestra Ranea. Otvoril som oči a pozrel nad seba. Tvár mala špinavú a len slabučké svetlo jej osvetľovalo biele, vystrašené očká. Až teraz som si uvedomil aká je tu zrazu tma.

„Kurru? Žiješ?” povedala tým svojím jemným hláskom a pre mňa to bolo také osviežujúce, ako dúšok čistej vody.

„Áno žijem Ranea” odpovedal som.

„Čo sa stalo?” spýtala sa a mal som pocit akoby sa chcela usmiať.

Vtedy som povedal  „Počkaj všetko ti porozprávam, keď bude čas, teraz sa odtiaľto musíme dostať!”                           a automaticky, ako keby mi nič nebolo som sa chcel postaviť, ale noha bolela. Ranea ma zadržala pohľadom       a horkoťažko sa jej podarilo postaviť. Hneď som si všimol, cez to chabé svetlo, že stále nestratila nič zo svojej krásy. Bol som na ňu hrdý. Nielen, že bola krásna - bola aj rozumná a vynaliezavá, ale vás asi tieto slabácke reči nezaujímajú, preto budem pokračovať. Sestra dlho nerozmýšľala, roztrhla svoju košelu (z ktorej aj tak už boli iba zdrapy) a obviazala mi nohu. Potom som na oplátku strhol košeľu  zo seba ja a ukázal svoje biele telo, len preto, aby sestra bola zaodetá. Ďalej som skúmal čo sa tu vlastne stalo. Hľadal som dvere a keď som ich ako tak našiel veľmi ťažko som ich otvoril. Ten istý kus svetla, ktory ukázal moju sestru v svätom svetle, teraz nasvietil dvere , ktorými som predtým vošiel. Silnými výbuchmi a nárazmi sa potom zavreli za nami keď som stratil vedomie. Ale to, čo teraz osvetlilo slnko posúvané časom, nám vyrazilo dych ... Bolo tam nasunutých strašne veľa trámov na kope a cez seba, ba podaktoré v sebe, z ktorých kedysi bola postavená časť kajuty. Bola z nej len hromada trosiek a my sme mali šťastie, že sa nezvalila úplne celá a vyviazli sme živí, ale ešte nie slobodní. Medzi trámami sme však uvideli niečo, po čom mi zaschlo nielen v krku... V trámoch bol doslovne prišpikovaný Bajhúl oči mu vyliezali z jamôk a jazyk mal vyplazený až po zem, z neho mu cícerkom tiekla posledná krv, čo ešte v sebe mal. Ranea sa z toho obrazu povracala... Lenže mne nebolo zle z toho, čo som videl, ale z toho na čo som myslel. Ako sa z tohoto prekliateho väzenia dostaneme von? Vtedy ma sestra poklepala po pleci a moja bledá tvár sa strhla. Obzrel som sa a Ranea ukazovala smerom k svetlu. Rozosmial nad vlastnou hlúposťou. Jasné! Okno! Prečo som do týchto dverí na začiatku liezol? No predsa preto, aby som utiekol tým prekliatym oknom!

Povedal som Ranee nech ide prvá. Išlo sa jej ľahučko, veď bola tenučká ako tulipán. Jemne som do nej strčil, a neskôr som začul vzdialené Čľup! Tak som sa predral i ja! Vyskočil som do okna, pretiahol som sa, zafunel od bolesti, keď som si koleno šúchal o rám okna. Na okraji otvoru som sa pozrel do zapadajúceho slnka tam vonku. Všade naokolo bolo šero.Ako tak som rozoznal stranu lode a obďaleč obrysy Zeme a potom som už len letel...

Prebrala ma až studená, čo studená! Ľadová voda. Bola ako balzam na moju nohu, ale noha bola zase skôr príťaž na moje plávanie. To som si neuvedomil a citil som ako sa ma more snaží pohltiť. Bojoval som. Dokonca som vydal aj nejaký sípavý zvuk a napil som sa vody. Vonku bolo bezvetrie, a nemusel som bojovať s vlnami. To sa mi naposledy prehnalo hlavou a zrak mi rozostrila voda...

„Keď som bol malý, otec mi vždy nosil z ciest rôzne veci, jedenkrát to bol kompas inokedy zase ďalekohľad.

Ten som mal obzvlášť rád, keď mi spestril chvíle hier na námorníka. A celá naša rodina sa vždy smiala z plných pľúc. Miloval som lode a more. Áno more. Je to smiešne, ale more som mal strašne rád. Tu jeho žraločiu vôňu. Tie potopené lode na dne, tú jeho silu s vetrom, hĺbku, tajomnosť a nakoniec aj jeho slanú chuť, ktorá ma teraz dusí, upcháva mi nozdry, snaží sa dostať všade, kde ešte nebolo. Pohlucuje ma, áno pohlcuje ma, najl...

…epší priateľ... MORE

......” tiché posledné žblnk.

„Hahahahaha…hahahahaha….ano?”

„Vy ste z Neapole?”

„Z Janova?”

„Ako ste sa o nás dozvedeli? Pán Kapitán?”

„Nebolo to ťažké, milá....hhh…”

„Ranea”

„ach áno, Ranea”

„Teda išli sme po tej bande skoro rok, boli to špinavci, vykrádali a vraždili. Možno tomu nebudete veriť, ale našli sme fľašu.”

„fľašu?” spýtala sa Ranea.

To už som rozoznával hlasy dosť zreteľne, ale aj tak som si myslel, že som v nebi, a toto sa mi len jednoducho sníva, a anjeli, tí prašivci sa idú popučit od smiechu, ako so mnou vybabrali. Tak som sa nechal unášať tým snom, nechal oči zavreté a počúval ďalej.

„....viete a tá fľaša sa našla v rybárskej sieti,” zasmial sa ten kapitánko a Ranea - moja sestra mu úsmev opätovala.

„A čo bolo v tej fľaši Kapitán...?”

„...kapitán Lord Tromd k vašim službám slečna.

„Aha” počul som Raneu a vycítil som, že sa určite červená. A práve vtedy som si začal konečne cítiť telo a silnú bolesť v kolene. Mal som na sebe voňavé, čisté oblečenie, asi  pyžamo a ležal som v posteli.

Bol som v miestnosti kde rozváňal silný írsky čaj.

„...tak bol tam list v domorodej hatlanine. Ten rybár, čo to našiel, ho doniesol k nám na Lodné vojsko a náš vám už známy seržant Richard to preložil.”

„Čo sa tam písalo?” ticho sa spýtala Ranea.

„Bol tam krvou napísaný odkaz, že Marrinea, výletná loď váško otca, bola prepadnutá. A tiež, zachráňte Rane…ostatok bol rozmataný krvou.”

„Tak sme si zistili ktorým smerom sa vydala po mori loď Marrinea ,a tiež, že Kapitán lode má dcéru Raneu        a …”

„Slečna! Je vám niečo ? Ste celá bledá!” „Michel!”

„Michel! doneste slečne trochu vody!”

„Áno, pane”odpovedal pohotovo sluha.

Vtedy mi došlo, že som dávno v bezpečí, niekde v nejakom prístavnom meste. Žijem teda...moja radosť bola veľká.

„Viete bol to môj.... môj milý... zašepkala Ranea

„Ten biely domorodec, žijúci na ostrove?”spýtal sa trochu opovržene Tromd.

„Prepáčte, to je mi ľúto. Našli sme jeho telo. Písal to krvou z vlastnej rany. Udatný člověk, musel vás mať strašne rád, ” povedal tentoraz chápavo.

Počul som, ako sa Ranea tíško rozplakala. Nedotýkaj sa mojej sestry!...kričalo mi v hlave o dušu.

„Už som v poriadku ... pokračujte prosím ...,zaujíma ma tá pasáž o mojom bratovi” zavzlykala sestra.

„To bolo zaujímavé” odkašľal si Tromd. „Hneď sme sa vydali na cestu s vojskom a našli  vašu loď, tancujúcu v búrke. Vystrelili sme na výstrahu. Pár pirátov poskákalo do vody, jedného sme vylovili. Bol ich Kapitán. Ten nám rozpovedal všetko čo sa na tej lodi udialo, až na to, že vás a vášho brata nespomenul.

A tak sme zakročili a začali útok a streľbu na Marinneu. Musíte nám odpustiť. Nezničili sme ju celú, pretože sa nám zdalo, že na lodi už nie je žiadny život a potrebovali sme dôkaz, že to tak naozaj je. Ale tie sviňe pirátske, prepáčte za výraz slečna.”

„To je v poriadku”, teraz mala vreckovku na ústach, vždy to tak robievala keď bola veľmi rozrušená, moja milovaná Ranea, ach ako ju len dobre poznám.sestrička moja. Rana v nohe akoby švihnutím čarovného prútika, prestala bolieť.

„Vrak Marinnei sme potom pritiahli k najbližšiemu ostrovu, kde sa vlastne stala tá tragédia a tam nám ten sviniar Kapitán zaspieval všetko pekne dopodrobna.A ďalej to bolo zaujimave tiež. Keď sme začuli podvečer váš skok z toho vraku do vody, začali chlapci strielať do vody ako diví, musíte im prepáčiť.”usmial sa kapitán ako keby sa nič nestalo.

„Už sa stalo”.usmiala sa na neho sestra.

„Na môj povel paľba utíchla. Mal som stále také tušenie, že ten jednooký pirát nám celý čas niečo tajil                a zachránili sme vás. Chválabohu.”

„No a ostatné už viete - v rýchlosti ste nám rozpovedala o vašom bratovi a jeho zranení. Stihli sme ho vytiahnuť z vody, práve včas, ošetriť mu nohu. Mal v nej triesku z dverí keď delová guľa zasiahla časť kajuty.”

„Vrúcne vám za to poďakuje, kapitán”

Aha, pomyslel som si. Tak takto to bolo.

„Keby nie vás, Boha a osudu, nesedela by som tu”, usmiala sa Ranea.

V ten okamih som si uvedomil, že sa opäť zamilovala. A ako rýchlo.

Potom z izby odišli a ja som zaspal  ...