Stojím tu vonku v daždi,

ale kvapky sa ma nedotýkajú,

pozorujem osudy ľudí,

ktorý v domnení ideálneho života,

ticho dýchajú za závesmi.

Nemožem nijako zasiahnuť,

do ich zaprášeného bytia,

len možem poobzerať ich výbavu,

a ďalej kráčať za poznaním.

Neviem ako dlho ešte znesiem,

len tak nehybne stáť v daždi,

keď nestoja o mňa už ani kvapky.

Stojím tu a pritom pohľadom blúdim,

po ďalších a ďaších osudoch ľudí.

Pomali začínam sa rozhýbavať,

a podnikať cestu pomedzi kvapky,

pojdem ďalej a to bez obzrenia,

nech ani kvapky nevedia že som tu kedisy bola.