Zo všadial sa ozývali hlasité výkriky. Ale ja som ich nevnímal, Pane Bože čo sa to robí? Kde to som? Odpoveď neprichádzala. Ako keby sa mi to len snívalo, obklopený tmavým vhlkým prostredím a hmlou, som isto vedel len jedno, že doma TU niesom.
Nevedel som vobec čo tu robím, ako som sa sem dostal, a tak mi po chvíľke volnomyšlienkárstva napadlo že sa mi to len sníva. Čo iné by to aj mohlo byť? Len malí nevinný sen, tak sa odtialto pohnem aspoň sa zasmejem, veď tu sa mi nič nemože stať. No čo by som kráčal aj na koniec sveta, tma bola nekončiaca, v tom zrazu vynoril sa maličký ale o to jasnejší lúč svetla, de sa vzal? No nič, otázkou som sa moc nezapodieval...
Istými krokmi som vstúpil do svetla, keď jasná žiara ustúpila mne sa naskytol pohľad na rozmanitý svet. Kŕdel čiernych Papagájov skackal na jednej nohe, za nimi sa besnili obrovské hovoriace žaby ktoré nemali končatiny, jedna ku mne podišla a núkala ma hašlerkami, zásadne som odmietol, hašlerky nemám rád, ja mám radšej gumených medvedíkov, akonáhle som na nich pomyslel stály predomnou, ale v obrovskej veľkosti, žaba sa medzi tým urazená odgúľala preč pritom horko nadávala. Po zemi tiekla modrá tekutina pripomínajúca okenu, radšej som však nezisťovľ či je to ozaj okena. Ďalej som natrafil na porcelánovú bábiku, no to čo na nej zpredu vyzeralo nádherne, vzadu ničilo jej imidž. Na chrbte mala totiž oči, presne také isté ako vpredu, ešte stále som nechápal čo sa deje. No zrazu sa všetko akosi zvrhlo, všetko zčernelo a ja som ostal znova sám.
Nevedel som prísť na dovod preco som sa ešte stále nezobudil. No z myšlienok ma pretrhli dve malé detičky čo niesli zmrzlinu.
Pýtal som sa ich na cestu ale odpoveďou mi bola ukážka ich jazykov, mali ich vyrezané, neboli tam. Pomali som dochádzal k záveru, že tu niečo nieje v poriadku.
Zrazu som začul zvuk hodiniek za ktorým nasledovali tri zvonenia, zvonenia školských zvončekov, keď okolo mňa prebehli kostry detí ktoré mali na chrbátoch namiesto aktovie pripevnené mŕtve holuby. V tom som vedel isto, že z tadialto chcem zmyznúť.
A stalo sa, opať som sa ocitol niekde inde, ale pohľad bol ešte horší. Naskytol sa mi pohľad na uveznené duše v časovom portály, ktorý pripomínal obrovské akvário. Všetci títo musia trpieť, ozval sa za mnou čudesní hlas. Otočil som sa a predomou stála žena oblečená do čierneho rubáša. Chcel som sa jej opýtať, čo to mám za divný sen, ale kým som niečo stihol vysloviť začala znova vravieť: toto nieje sen, znova som sa chcel opýtať, a ona ma znovu prerušila: čítam ti myšlienky
Bol som udivený a nevedel som aký je dovod že som tu. Nechcem s tebou spraviť to čo som spravila im, aspoň zatial nie, viem aký život vedieš, po večeroch sám piješ, klameš ľuďom do očí a hlboko v tebe drieme obrovský tyran, jasné takýto sú všetci ľudia, ale ty máš dar, a ja ho chcem využiť, chcem aby si šíril zlo. Učiním ťa slávnim, budeš vzorom pre mnoho tisíc fanúšikov, ktorý sa ti budú chcieť podobať, čím viac budeš do nich kopať tým viac ťa budú milovať.
Tak čo povieš?
Odpoveď znie áno. Inú som ani nečakala. Tak sa vráť na zem a urob mi dobré meno. A ako sa vlastne voláš? Moje meno je Sintia. Hmmm Sintia, pekné mano pre Smrť.
Zrazu som sa prebral na pláži, okolo mňa pobehovali radostné deti, tentokrát však živé. Pozbieral som sa zo zeme, oprášil zo seba piesok a pobral som sa ku bufetu. Stála tam mladá predavačka a než som sa stihol spýtať kde to som, začala hystericky kričať: Ohhh moj Bože, si to ty?, to nieje možné dáš mi autogram? Jané kam ho chceš? No kam ich zvyčajne dávaš, hneď veďľa vyholenej čiaročky.
Ty kokso, Sintia ty si ale rýchla.
|