-         Snívalo sa mi, že som rieka. Teraz je leto. Som rozmrazená rieka. – hovorí. Medzitým niekde niekto  a v každom prípade  napravo rozohráva šachovú partiu.  Jemu je smutno. Berie do dlaní jej tvár a núti ju, nech sa naňho pozrie

-         Toto je normálny stav. – hovorí - Rieky poväčšine tečú.

-         V zime ale nie –  smeje sa. Bláznivo. V očiach má zemskú príťažlivosť. Objíma a bozkáva ju.

Dievča sa nehýbe. Vyteká.

Ešte chvíľu pokračuje. Potom sa rozhodne, že sa bude tváriť, že sa práve spamätal.

-         Rozvediem sa s ňou. Počuješ maličká? Rozvediem- opakuje a utiera ju.  Neodpovedá.

Potom ležia oproti sebe a on si predstavuje, že má vlasy. Vždy ich má iné. Podľa toho, akú ma momentálne náladu. Najradšej má, keď má vlasy ako čerstvo vyliahnuté mláďa. Ale teraz nie. Teraz si predstavuje, že má vlasy jeho ženy. Už takmer nemá chuť sa jej dotknúť.

–        Dobrý deň, volám sa Peter a som úchylný – a nakláňa hlavu. Ženine vlasy doň vchádzajú a plazia sa skrz tepny. Potom ho prerezávajú. Sú to  závitky lesklého kovu a nepríjemne mrazia. Naskakujú mu zimomriavky.

 – Neznášam, keď to robíš – hovorí  náhle a  opľuje ho, akoby  vedela na čo práve myslí – skrátka neznášam. –  chvíľu čaká. On nič nerobí, hanbí sa, tak vstáva a kráča hlbšie od zeme a hlbšie do jazera. Muž ostáva sedieť.  Pozerá na hodinky. Šesťdesiat sekúnd, sedemdesiat. Presviedča sa o tom, že sa má príliš rada, aby to urobila, ale ktohovie možno sa utopí. Len tak , aby mu dokázala, že sa  hnevá. Nikdy nerozumel ženám. Nikdy  nerozumel práve jej. Nakoniec sa mu uľaví, keď videl, že sa vynorila.

-         Ľúbim ťa. – kričí,  keď je už celkom blízko a ona sa usmieva a prichádza ešte bližšie – Ako blízko je dosť blízko? – pýta sa, hladká ho po zadku, chce ju pobozkať, nie, nie na pery - hovorí, dnes ma nebozkávaj na pery, dobre, odpovedá a odvracia sa, odveziem ťa. Prikývne. V aute mlčia. O pár minút vystupuje.

-         Nemusíš sa rozvádzať - hovorí keď je  na odchode. On sťahuje okienko a nechápavo nakláňa hlavu.

-         Ale ja sa s ňou chcem rozviesť.

-         Nie, nechceš. Za pár sa s tebou rozídem ja. Dnes je piatok? – pýta sa a nepozerá naň. Ostáva sedieť prekvapený, zatiaľ, čo sa mu zahmlievajú okná.

-         Áno, áno. Dnes je piatok – odpovedá si sama, otáča sa a odchádza dlhými krokmi, pohybujúc sa neprirodzene spomalene. Ako na Mesiaci. - Zavolám ti – kričí za ňou keď dáva kľúč do zámky. Trvá to sekundu. A možno nekonečno, je zvláštne, na akých miestach sa prejavuje relativita. Nakoniec prikývne.

Je piatok.