Provozované WEBy:   Totem.cz |  Čítárny |  Český film |  Seaplanet |  Humor/Hry/Flash |  Flash CHAT    Chcete svůj WEB? Napište nám 
Zpět na úvodní stranuISSN 1214-3529
Čtvrtek 28.11.
René
Zde se můžeš přihlásit jméno:
heslo:
nové 

 Všechny rubriky 
 Próza
 > Próza
 > Povídky
 > Fejetony
 > Úvahy
 > Pohádky
 > Životní příběhy
 > Cestopisy, reportáže
 
    

   
 
 Napsat do fóra o>
   
  

Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků.
Netriviálne triviálny výlet
Autor: ericek (Občasný) - publikováno 31.1.2010 (20:30:48)

        

 

            Zazvonil som. Vedľa bránky bol takmer nepostrehnuteľne skrytý gombíček, v húští plazivých ruží, ktorý rozozvučal vo vnútri domu klaksón.

            Johny mi zavolal asi pred hodinou. Práve som sedel na terase kaviarne. So stolom, popolníkom a cigaretami. Dopil som už pred hodinou. Čas som si krátil sledovaním prúdiacich davov. Lavín. Ani takto podvečer nedokážu spomaliť. Nieto zastaviť. Zrejme preto bola kaviareň prázdna a ja som tam mohol bez objednania sedieť. Zívala. S atmosférou šera a približujúceho sa kyvadla na starých hodinách, ktoré roztína odleskami zapadajúceho slnka.

Zívol som. Telefón zazvonil.

           

            „Čau. Čo robíš?“ spýtal sa a nečakal na odpoveď. „Príď na párty. U toho chlapíka, s ktorým teraz žijem. Cestu poznáš. Bude tu kopa ľudí . Čakám ťa,“ a zložil.

 

            Neviem, prečo všetci moji známi automaticky predpokladajú, že nemám nič iné na práci, len sa niekam prísť ožrať.

A veď ani nemám. Zaplatil som a odišiel.

            Otvorili sa dvere a Johny pristúpil k bránke. Skôr sa domotal.

 

            „A ty... tu... čo?“ ako zle urobený dabing, zvuk sa neprekrýval s otváraním úst.

            „Volal si mi pred hodinou, ty idiot. Otvor,“ odvetil som.

            „Aha... tak poď.“

 

Podal mi rozpáleného špeka. Vykročil som za ním. Vstupná chodba bola tmavá. Nie kvôli nedostatku svetla, ale steny boli namaľované na čierno. A na nich ružové, béžové a biele postavičky. Muži. Penisy. Súložiaci muži so stoporenými penismi. Boli obrovské a všetky na mňa hľadeli ako kyklopovia. Všetky steny v celom dome pomaľované. Rovnakými motívmi.           Cítil som sa veľmi zmätene. Prechádzajúc chodbami som sa radšej venoval podlahe. A jointu. A cigarete v druhej ruke.

Vošli sme do veľkej miestnosti. Ateliér s obývačkou v jednom. V zadnej časti boli rozložené plátna a podstavec. Obrovský podstavec. Zaujímalo by ma, že načo tam je. Zrejme smiešna otázka, ale vtedy som premýšľal len nad ňou. Steny. Pofŕkané. Obrovské fŕkance. Nemôžem si pomôcť, ale pripadali mi ako obrovské výstreky spermy. Sugescia je sviňa.

Zvalil som sa do kresla a nalial som si. Bez vyzvania. Všetci na mňa hľadeli. Odpil som si a až potom som sa, ako tak, uvoľnil. Johny si sadol na kolená svojho maliara.

S Johnym sme sa poznali od detstva a balili sme spolu kedysi baby. Potom sa zrazu bozkával s chlapom. Zistil som, že mi je to jedno. Bol som prekvapený, nie znechutený, čo ma prekvapilo tiež. Jediné, čo sme si k tomu povedali bolo, že nech na mňa nič neskúša a on mi povedal, že nie som jeho typ, že sa mu nepáčim, čo ma síce urazilo, ale každopádne nám to zachránilo kamarátstvo.

 

„Ja som ale neslušák,“ povedal afektovane a znovu sa postavil. „Toto je Tino. Toho vlastne poznáš, že láska,“ a zasnene pozrel na Tina. Ten mu prikývol. „To je Rita, Skipy, Megi, Felix a Jack,“ predstavoval mi ich postupne.

„Kurva, je tu niekto z Anglicka, Ameriky alebo Austrálie?“ hovorím, pričom všetci nechápavo pozerajú a kývajú hlavou, že nie. „Tak prečo máte všetci anglické mená? Ja tomu nechápem. Cítim sa ako v zlom americkom filme,“ pokračoval som.

 

Pozerajú na mňa ako ovce, ktorým prestane chutiť tráva. Tino zrazu prepukne v rehot a všetci ho nasledujú. Zrejme je vodcom stáda. Odpoveď na otázku nedostávam. Viem, prečo je Juro Johnym. Podoba s Johnom Travoltom je taká zjavná, že mu táto prezývka prischla ešte na strednej škole. A ostatní ma vlastne nezaujímajú. Dnes nemám príliš dobrú náladu. Niekto by povedal, že pripomínam chodiace teleso - Odľud. 

Šesť chlapov a dve ženy. Štyria chlapi sú zjavne zadaní medzi sebou. Čiže rovnica je jasná. dva plus dva sa rovná dve ďalšie súlože. Možno by som nejako mohol vyšachovať toho druhého, Skipyho, a nechať si ich obe pre seba.

Rita je nádherná. Krásna postava. Zmyselné pery. Tajomné oči. Brunetka. Obtiahnuté šaty. Znamienko nad hornou perou. Vypadá ako francúzska prostitútka Marion. Ale v dobrom slova zmysle. V tom najlepšom – femme fatale. Pretiahol by som ju najradšej hneď, pred všetkými. Bez ostychu, možno by som si to naopak užil. A možno aj oni. Zvalil by som ten obrovský obraz so súložou a na ňom ju vyšukal. Začína mi stáť vták. Musím na ňu prestať stále čumeť. Znovu som si nalial. Už štvrtý pohár vína a rovno som ho otočil. Dohasil som joint, ktorý už hodnú chvíľu nechcel, konečne, zomrieť. Zapálil som si.

Megi, blondínka s panenskými očami a neuveriteľne krátkymi nohami. Dalo by sa povedať, že keby mala len hlavu, tak by bola maximálne sexy. Nikdy by som si nepomyslel, že by som chcel ženskú, čo má len hlavu. Ono by to asi ani nebolo fyziologicky možné.

Bol by to iba sen. Sníček, kde mi jej hlava fajčí môj penis. Celkom neočakávane prehovorí hlasom Kurta Vonneguta. Preľakane sa zarazím a penis klesá a klesá. Po chvíli zisťujem, že to nehovorí ona, ale Kurtova hlava je s nami. Prítomná. Hovorí, že aj vždy bude. A ja mu verím. Väčšinou ľudia premýšľajú nad snami, čo sa im snívali. Ja si predstavujem sny, ktoré by sa mi mohli snívať.

Otváram oči. A všetci ma stále tak strašne serú.

Vyšiel som na dvor, za domom a posadil som sa na stoličku. Krásna noc. Jedna z tých skoro letných, kedy vidieť aj neexistujúce hviezdy. Mám na ne slabosť. Najskôr pre ich vzdialenosť nášmu svetu. Pre ich tajomnosť. Abstraktnosť. Mystickosť. Pre kaleidoskopické obrazy, ktoré sa tam vytvárajú po milióne kvapiek vína. Môžem zadržať dych a skočiť medzi ne.

Vrátil som sa dnu. Tino práve rozbaľoval veľké plátno za všeobecného hulákania a potlesku. Sadol som si naspäť na svoje kreslo a potichu som ten výjav pozoroval. Nalial som si. Popravde, som zvedavý, čo sa bude diať. Johny a Jack pobiehajú a nosia z políc farby. Veľké plechovice farieb, rôznych odtieňov.

 

„Nezabudnite oranžovú. Nie, tú druhú! A tiež bledomodrú a zelenú. Ostatné vyberte vy,“ kričí na nich Tino.

 

Sadol som si vedľa Rity. Predtým tam sedel Jack.

 

„Čo sa tu deje? Asi som niečo prepásol.“ Pozerá na mňa prekvapene.

„Uvidíš,“ a začne sa smiať. „Rozhodne to bude zaujímavé.“ Otočila sa smerom k predstaveniu.

 

Zdá sa, že som na ňu príliš veľký dojem neurobil. Tvárila sa príliš ľahostajne.

Johny a Jack sa začali vyzliekať. Košeľa. Tričko. Nohavice. Topánky. Ponožky. Trenky. Obaja tam zrazu stoja nahí. Vždy sa mi páčila veta: ako ich Boh stvoril. Takže obaja tam stáli ako ich rodičia stvorili a čakali. Na Tinov pokyn si ľahli na plátno. Jack si ľahol do polohy Da Vinciho Vitruvia.  Johny do embryonálnej polohy- na bok, s kolenami pri bruchu. Johny bol skrútený medzi Jackovou ľavou rukou a nohou. Tino zobral obrovský štetec a oboch obkreslil. Nečakal som to, ale vôbec ma neprekvapilo, že keď sa dostal k penisu, tak už neobkresľoval, ten rovno pretvoril na  metrové monštrum.

 

„Poďte mi pomôcť, všetci! Potrebujem ich natrieť,“ vydal rozkazy Tino.

 

Ja som zostal sedieť. Pasívny, jemne ožratý, jemne znechutený, pobavený a rozhodne zaujatý. Skipy tiež zostal sedieť. Sprisahanecky na mňa žmurkol. Trochu som sa usmial. Necítil som sa taký sám, pretože ostatní poctivo natierali dvoch nahých mužov nad vaničkou. Pásikavo. Oranžová. Čierna. Modrá. Zelená. Fialová. A iné.

Obaja sa postavili na plátno. Farba z nich kvapkala. Nalial som si. Ľahli si a vaľkali sa po plátne ako maliarsky valček. Tino išiel za nimi so štetcom na dlhej rúčke v rukách  a s obrovskými rozmachmi robil šmuhy a fŕkance na plátne. Ako v tranze. Valčeky sa postavili a vliezli do vaničky. Tentoraz ich celých obliali červenou. Všetci jasali. Prekrikovali sa. Ukazovali Tinovi, že kde, čo a ako. Bol som fascinovaný tým davovým šialenstvom. Kontrolovaným a pripraveným. Tino bol absolútne pokojný, všetko mal pod kontrolou. Ovládal ich. Ovládal ich detskú, hravú stránku. Bol pre tento večer malým diktátorom. Ale jeho namiesto strachu milovali. Jeho entuziazmus bol očarujúci. Nakoniec obtiahol tmavohnedou obrysy Jackovho a Johnyho tela. Hotovo.

 

„Takto sa robí postmoderné umenie?“ pristúpil som k nemu.

„Nie celkom takto. Toto... toto nazvime hrou. Integračným rituálom... večerom plným farieb.“ Usmial sa .

„Ako sa ti to páčilo?“ spýtal sa Johny, ktorý ma skutočne zaregistroval snáď prvýkrát za celý večer.

„Bolo to zaujímavé.“

„Idem sa osprchovať.“

 

Odišiel a Tino za ním. Jack išiel do spodnej kúpeľne. Ralph za ním. Pozrel som na ostatných, ktorí mi svojím úšklebkom potvrdili moju domnienku, že zo strany odpadlíkov sa večer končí. Nalial som si. Problém bol, že obe kúpeľne boli spojené s hajzlom. Po krátkej úvahe som sa odobral na záhradu, kde ma privinul do svojho tieňa obrovský strom.

Vrátil som sa. Skipy, Megi a Rita niečo zanietene rozoberal. Pozreli na mňa sprisahanecky. Bol som zmätený. Sadol som si do kresla.

 

„Prečo tak na mňa pozeráte? Nezapol som si poklopec alebo čo?“ Zasmiali sa.

„Bavili sme sa o tom... že... čo keby sme si to rozdali do štvorky...,“ ozval sa  Skipy.

„No konečne,“ odpovedal som. „Skutočne som sa začínal báť, že dnes z toho nebude nič.“

„Tu?“ spýtala sa Rita.

„Mohli by sme ísť do tej izby s tou veľkou posteľou s nebesami,“ odpovedala jej Megi.

„Výborne. Presne tú som mal na mysli. Tam sa zmestíme všetci,“ zajasal Skipy. Vyslovene zajasal. Oči mu zasvietili.

„Tak poďme tam. Zoberte víno. Ja ešte ubalím jedného špeka a hneď prídem za vami,“ povedal som.

 

Odišli s hlukom. Trvalo mi to asi minútu alebo dve. Skutočne som sa ponáhľal. Vyšiel som po schodoch. Do izby som trafil až na tretí krát. Nenávidím obrovské domy. Otvoril som dvere a naskytol sa mi pohľad na Ritu a Megi, ako sa bozkávajú. Už boli takmer nahé. Nadržané. Strhávali zo seba šaty. Skvelý začiatok. Pristúpil som k posteli a chvíľu sa na ne pozeral. Páčilo sa im to. Boli ešte viac nadržané. Už, už som chcel ísť k nim, keď ma zrazu niekto objal a začal bozkávať zozadu na krku.

Otočil som hlavu a bol to on, Skipy, snažil sa mi rozopnúť opasok. Odskočil som. Rozšírené zrenice. Vyľakaný pohľad.

 

„Čo to, kurva, robíš?“ zakričal som naňho.

„Akože čo?“ spýtal sa začudovane.

„Veď si ma bozkával a ošahával. Tu máš dve ženské.“

„Čo? My sme tu s Megi spolu...,“ zapojila sa prekvapená Rita.

            „Ako spolu?“ spýtal som sa.

            „Ako pár,“ odpovedala.

            „Ty si tu mal byť pre mňa. Čo si si myslel?“ zapojil sa Skipy.

            „Veď vieš...dve ženy plus dvaja chlapi... vieš... jasná rovnica....“

            „Zlaté...ale tak to vôbec nemalo byť,“

„Aha...,“ povedal som zmätene. Chcel ma pohladiť po tvári, načo som sa otočil a s buchnutím dverí odišiel.

 

Dole som  si sadol do kresla a dopil víno. Zobudil som sa ráno, presne v rovnakej polohe. Johny stál so Skipym nado mnou a o niečom sa rozprávali. Tváril som sa, že ešte spím. Johny mnou zamykal.

 

„Skipy musí ísť a chcel by sa ti ospravedlniť za včerajšok.“

„Prepáč,“ povedal zahanbene.

„To je  úplne v pohode, nemohol si to vedieť. To ty si ten debil, čo by sa mi mal ospravedlniť,“ povedal som Johnymu. Ten vybuchol smiechom.

„Idem ho vyprevadiť a potom ti urobím raňajky, ako prejav mojej hlbokej úcty a ospravedlnenia,“ odpovedal.

 

Znovu som sa uhniezdil a prikryl sa dekou. Predsa len býva ešte ráno zima. 

 



Poznámky k tomuto příspěvku
Věza (Občasný) - 1.2.2010 >
Body: 4
<reagovat 
  Zrušit obrázky    Zrušit větvení  

Přidat vlastní poznámku a hodnocení k příspěvku
<jméno   e-mail>

Kontrolní otázka proti SPAMu: Kolik je deset + devět ? 

  
  Napsat autorovi (Občasný)  
   


Copyright © 1999-2003 WEB2U.cz, Doslovné ani částečně upravené přebírání příspěvků a informací z tohoto serveru není povoleno bez předchozího písemného svolení vydavatele.

Design by Váš WEB

Addictive Zone Orbital Defender Game
free web hit counter